Vedeli ste, že obsah o vraždách a príbehy vrahov sledujú viac ženy než muži? Niektoré si k samotným vrahom dokonca vytvoria akési puto a sympatizujú s nimi.
Ako vplýva na našu psychiku obsah o vraždách a prečo sa radi bojíme? Zdroj: iStock.com/marcogarrincha
- či je pre nás prirodzené sledovať kriminálny obsah,
- prečo nás fascinuje smrť,
- ktoré emócie v nás vyvoláva true crime obsah,
- či môže detailné informovanie o vraždách inšpirovať ľudí so psychopatickými črtami,
- kedy zistíme, že sme od podobného obsahu závislí,
- prečo sledujú true crime viac ženy než muži,
- kedy je už sledovanie true crime obsahu škodlivé,
- ako vplýva mediálna sláva vrahov na ich obraz v spoločnosti,
- prečo ľudia súcitia s vrahom viac než s obeťou.
True crime obsah je na Slovensku jedným z nasledovanejších žánrov. Milujeme príbehy, videá, knihy, seriály, filmy či podcasty o smrti a motívoch vrahov páchať ohavné činy. Samotná smrť nás fascinuje už stovky rokov. Na jednej strane preto, lebo sa jej možno tak trochu bojíme.
Vedeli ste, že obsah o skutočných vraždách a príbehoch vrahov sledujú viac ženy než muži? Prečo to tak je a prečo občas viac sympatizujeme s vrahom ako so samotnou obeťou? O tom nám porozprávala psychologička Barbora Brzáková Krelová z platformy ksebe, ktorá pracovala ako psychologička v Zbore väzenskej a justičnej stráže.
Smrť je jednou z mála istôt v živote
Je pre nás úplne prirodzené, že radi sledujeme obsah týkajúci sa smrti či iných zločinov?
Áno, je to do istej miery prirodzené. Témy ako smrť, násilie či zločin nás fascinujú už od nepamäti, pretože sa dotýkajú našej existencie, nášho bezpečia a našich hraníc morálky. Z evolučného hľadiska sme nastavení všímať si hrozby – sledovanie takýchto príbehov nám pomáha pripraviť sa na potenciálne nebezpečenstvo a získať pocit kontroly nad neistotou. Okrem toho tieto témy vyvolávajú silné emócie, čo ich robí pre mozog mimoriadne pútavými.
Čím nás smrť fascinuje a prečo?
Smrť je jednou z mála istôt v živote, no zároveň zostáva veľkou neznámou. Práve táto kombinácia istoty a záhadnosti ju robí fascinujúcou. Keď sledujeme príbehy smrti – najmä tragické alebo násilné –, snažíme sa v nich nájsť zmysel, vysvetlenie alebo aspoň porozumenie. Pomáhajú nám konfrontovať vlastné obavy z konečnosti života a zároveň nám pripomínajú, že žijeme.
Ktoré emócie v nás spúšťa žáner true crime?
True crime obsah dokáže vyvolať celú škálu emócií od strachu, napätia a odporu až po zvedavosť, súcit a dokonca aj úľavu („mne sa to nestalo“). Pre niektorých je to forma psychického adrenalínu, pre iných spôsob, ako zvládnuť vlastné úzkosti. Mnoho ľudí vníma tieto príbehy ako zmes hororu a detektívky – kombináciu, ktorá je emocionálne veľmi silná.
True crime obsah dokáže vyvolať celú škálu emócií od strachu, napätia a odporu až po zvedavosť, súcit a dokonca aj úľavu. Zdroj: iStock.com/tiero
Môže detailné informovanie o vraždách inšpirovať ľudí so psychopatickými črtami?
Teoreticky áno. Ak je obsah podaný neeticky, bez dostatočného odstupu alebo glorifikuje páchateľa, môže pôsobiť ako model správania pre jedinca s predispozíciou k násiliu. Väčšina ľudí však true crime sleduje pasívne a informačne. Dôležitý je teda spôsob spracovania, či sa z vraha stáva „celebrita“ alebo je príbeh podaný s dôrazom na tragédiu a následky.
Mnoho ľudí vníma true crime ako zmes hororu a detektívky – kombináciu, ktorá je emocionálne veľmi silná.
Dá sa tomu nejakým spôsobom predísť?
Áno, médiá môžu znížiť riziko tým, že sa budú vyhýbať senzacionalizmu, zbytočným detailom a vykresľovaniu páchateľov ako charizmatických postáv. Dôležité je zachovať rešpekt k obetiam, kontextualizovať správanie páchateľa odborným výkladom a vyzdvihovať právne či spoločenské dôsledky zločinu. Edukatívny prístup môže zároveň prispieť k väčšiemu porozumeniu a k prevencii.
Od takýchto príbehov sa môžeme stať aj závislými. Ako vyzerá závislosť od true crime a akým spôsobom ju liečite?
Závislosť sa prejavuje kompulzívnym sledovaním obsahu aj v situáciách, keď to spôsobuje nepohodu, napríklad narúša spánok, zvyšuje úzkosť alebo vyvoláva paranoidné myšlienky. Človek môže pociťovať, že „musí vedieť viac“, hoci ho to emocionálne vyčerpáva. Pomôcť môže obmedzenie sledovania, nahradenie iným žánrom, ale i terapeutická práca s úzkosťou a kontrolou.
Šarm a inteligencia zakrývajú skutočnú brutalitu činov
Podľa štatistík sledujú žáner true crime viac ženy ako muži. Prečo je to tak?
Jedna z hypotéz hovorí, že ženy sa viac identifikujú s obeťami, a preto sledujú tieto príbehy ako spôsob „prípravy“. Chcú pochopiť, čo viedlo k útoku, ako sa dá predísť násiliu. Zároveň ženy častejšie čelia realite domáceho či partnerského násilia, čo môže zvyšovať ich záujem o tieto témy. True crime tak môže byť formou zvládania strachu aj pokusom o získanie kontroly.
Ženy častejšie čelia realite domáceho či partnerského násilia, čo môže zvyšovať ich záujem o tieto témy.
Je v poriadku počúvať true crime pred spaním?
Nie je to ideálne. Náš mozog pred spaním spracúva emócie a podnety dňa a ak sa pred spánkom vystavíme násilnému obsahu, môže to zvyšovať hladinu stresových hormónov. Výsledkom sú zlé sny, nepokoj alebo nespavosť. Ak sa to opakuje, je vhodné zmeniť večerné rutiny a zaradiť upokojujúci obsah alebo relaxačné techniky.
True crime môže byť formou zvládania strachu aj pokusom o získanie kontroly. Zdroj: iStock.com/champpixs
Kedy je už sledovanie true crime škodlivé?
Vtedy, keď prestáva byť „zábavou“ alebo poučením a začína spôsobovať stres, úzkosť či paranoju. Varovné sú tiež situácie, keď človek stráca schopnosť súcitiť s obeťami, vníma páchateľov ako idoly alebo sa obklopuje výhradne týmto typom obsahu. Dôležité je všímať si svoje reakcie – ak nás príbehy psychicky vyčerpávajú, treba si dať pauzu.
Asi jedným z najznámejších sériových vrahov bol Ted Bundy, ktorý znásilnil a zavraždil desiatky žien. Venovaných mu bolo množstvo seriálov, filmov, podcastov či kníh. Ako najviac vplýva takáto mediálna sláva vrahov na ich obraz v spoločnosti?
Keď sa z vraha stáva vďaka filmom, seriálom či knihám mediálna postava, môže sa z neho vybudovať mýtus. V prípade Teda Bundyho boli často vyzdvihované jeho „šarm“ a inteligencia, čo zakrývalo skutočnú brutalitu jeho činov. Takéto vykreslenie môže vyvolať dojem, že zločin je zaujímavý, čím sa posúva pozornosť od obetí k páchateľovi.
V 70. rokoch americký sériový vrah a násilník Ted Bundy uniesol, znásilnil, zavraždil a posmrtne zneužil pravdepodobne desiatky až stovky mladých žien a dievčat. Zdroj: Wikimedia/State Archives of Florida, Florida Memory
Cameron Herrin, jeden z vrahov, mal množstvo obdivovateliek, ktoré spisovali petíciu za jeho prepustenie. Rovnako to bolo aj v prípade vraha Wadea Wilsona. Prečo ľudia prechovávajú voči niektorým odsúdeným vrahom obdiv a čo ženy na týchto vrahoch najviac priťahuje?
V prípade Herrina či Wilsona zohral úlohu najmä ich fyzický vzhľad a mladý vek. Niektorí diváci ich vnímali ako „chlapcov, ktorí urobili chybu“, nie ako vrahov. Zo psychologického hľadiska ide o fenomén, keď ľudia preorientujú súcit z obete na páchateľa. Pre niektoré ženy je navyše nebezpečný muž atraktívny – ide o paradoxnú formu priťahovania moci a rizika.
Môže true crime spôsobiť, že si vraha obľúbime a prestaneme byť obozretní?
Áno, najmä ak je páchateľ prezentovaný ako sympatický, inteligentný alebo „zranený“ človek. To môže vytvárať falošný obraz, že nebezpečný človek nevyzerá ako typický zločinec. Výsledkom môže byť strata kritického odstupu, čo môže byť rizikové v reálnych situáciách, keď človek prehliadne varovné signály.
Pre niektoré ženy je nebezpečný muž atraktívny – ide o paradoxnú formu priťahovania moci a rizika.
Prečo ľudia súcitia s vrahom viac než s obeťou?
Často poznáme príbeh páchateľa do hĺbky (jeho detstvo, traumy, motivácie), zatiaľ čo obeť zostáva anonymná. Tento nerovnovážny priestor spôsobuje, že si k vrahovi vytvoríme určitý emocionálny vzťah. Navyše ľudia majú tendenciu hľadať vysvetlenia a ospravedlnenia, čím si racionalizujú hrôzu toho, čo zločinec urobil.
Cameron Herrin mal 18 rokov, keď pri nelegálnych automobilových pretekoch na ulici zrazil a zabil Jessicu Reisingerovú-Raubenoltovú a jej iba ročnú dcéru. Fanúšičky žiadali jeho prepustenie. Zdroj: Instagram/camron_herrin
Pripravia nás na reálnu hrozbu
Sú fanúšikovia true crime náchylnejší na úzkosť či depresie?
Niektorí áno, najmä ak už majú predispozíciu k úzkostným poruchám alebo prežívajú stres. Intenzívne sledovanie znepokojujúceho obsahu môže zhoršiť psychický stav. Naopak, niektorí ľudia ho sledujú práve preto, že im paradoxne pomáha zvládať úzkosť, teda „poznajú hrozbu“ a cítia sa tak na ňu viac pripravení.
Môže nás true crime obsah pripraviť na hrozby v reálnom živote?
Do určitej miery áno. Môže zvýšiť našu obozretnosť, citlivosť na varovné signály a naučiť nás, ako reagovať v nebezpečných situáciách. Treba si však dávať pozor, aby sme nezačali vnímať svet ako neustálu hrozbu. To môže viesť k paranoidnému správaniu alebo sociálnemu stiahnutiu.
Prečo je Vražedné psyché najpočúvanejším true crime podcastom na Slovensku?
Spája kvalitné spracovanie, napínavé príbehy a odborný psychologický pohľad, čo ho robí výnimočným. Slovenské prípady zároveň pôsobia oveľa reálnejšie než zahraničné, sú „bližšie domovu“, čo zvyšuje ich emočný dosah. Pre mnohých poslucháčov ide aj o formu učenia – spoznávajú fungovanie kriminálnej psychiky v bezpečnom formáte.
(RR)
