Vďaka sociálnym sieťam sa ľudia medzi sebou porovnávajú oveľa viac ako kedykoľvek v minulosti, hovorí profesorka Júlia Kanovská Halamová.
Zdroj: iStockphoto.com
Každý z nás sa v duchu rozpráva sám so sebou. Ak nám však hlas v našej hlave nejakým spôsobom komplikuje život a sme až príliš sebakritickí, je to celkom problém. Ľudia, ktorých trápi priveľa sebakritických myšlienok, si mohli vyskúšať zaujímavý experiment vo virtuálnej realite, ktorý pripravili výskumníci Júlia Kanovská Halamová, Tomáš Žilinský a Katarína Greškovičová z Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského (FSEV UK) v spolupráci s platformou ksebe.
S myšlienkou vytvoriť daný experiment prišla riaditeľka Ústavu aplikovanej psychológie FSEV UK profesorka Júlia Kanovská Halamová, pretože vidí problém s nedostatkom certifikovaných psychoterapeutov na Slovensku. O experimente informovala redakcia univerzitného časopisu Naša univerzita. Rôzne intervencie, dokonca aj tie využívajúce virtuálnu realitu, by mohli byť nápomocné v oblasti mentálneho zdravia obyvateľstva.
„Psychoterapii sa venujem dvadsať rokov. Prvá intervencia virtuálnej reality sa práve testuje a ďalšie dve budú pripravené na testovanie v priebehu pol až trištvrte roka,“ vysvetľuje psychologička Kanovská Halamová.
Ak sa chcete do ďalšieho experimentu s virtuálnou realitou zapojiť, viac informácií, ako aj prihlasovací formulár nájdete na stránke https://www.ksebe.sk/virtualna-realita?fbclid=IwAR2wn13SSZZw0fNhjEhAo3LRRhxO22bc4KV7XqV7cPntDaf8AGnYypoFa4s.
Sedenie u psychológa. Zdroj: iStockphoto.com
Nedostatok psychológov
„Na Slovensku pripadá na jedného certifikovaného terapeuta viac ako 15-tisíc obyvateľov. Terapeuti tak absolútne nezvládajú pokryť celé Slovensko. Mám súkromnú terapeutickú prax a aj tak musím 90 percent ľudí odmietnuť, jednoducho na nich nemám kapacitu,“ uvádza Júlia Kanovská Halamová.
„Vo svojom výskume sa preto snažím vyvíjať rôzne typy intervencií alebo pomoci pre ľudí, ktorí sa väčšinou nedostanú k profesionálnej psychoterapeutickej pomoci. Vydala som napríklad dve self-help knihy s názvom Pripútajte sa, prosím a Naštartujte sa, prosím týkajúce sa toho, ako budovať dobré partnerské vzťahy. Okrem toho som sa venovala skupinovým intervenciám, online intervenciám, no cez pandémiu som prešla aj na mobilné aplikácie, ktoré sú zdarma na vyskúšanie k dispozícii na webovej stránke www.self-growth-institute.com. Snažím sa ich vytvárať v rôznych formátoch, aby vždy zasiahli nejakú inú cieľovú skupinu. Preto vznikol aj nápad intervencie virtuálnej reality,“ vysvetľuje psychologička.
Pozrite si
Prežívame v digitálnom svete
V posledných rokoch sa zdá, akoby duševných porúch stále len pribúdalo. Spôsobila to najmä pandémia koronavírusu, ale aj sociálne siete.
„Keď ľudia nemusia riešiť existenčné problémy, automaticky riešia svoje vlastné potreby, emócie, myšlienky a správanie. Vďaka sociálnym sieťam sa ľudia medzi sebou porovnávajú oveľa viac ako kedykoľvek v minulosti. To vytvára veľký tlak. Hovorí sa, že po pandémii koronavírusu nastala pandémia mentálnych ochorení,“ hovorí profesorka.
Technológie môžu podľa nej pomôcť a prispieť k zlepšeniu mentálneho zdravia. „Na jednej strane kritizujeme, ako digitálny svet izoluje ľudí a zatvára ich do pomyselného virtuálneho sveta, no na druhej strane sa to dá predsa využiť. Práve technológiami môžeme ľuďom pomôcť, aby im bolo lepšie, nie s nimi bojovať. Novým technológiám treba dať priestor a využiť ich na to, aby ľudia mohli viesť šťastnejší a spokojnejší život. To je cieľom všetkých mojich intervencií,“ dodáva Júlia Kanovská Halamová.
Jednou z intervencií, ktorú so svojím doktorandom práve testuje, je známa terapeutická technika dvoch stoličiek, avšak presunutá do virtuálnej reality. Virtuálna realita umožňuje, že si človek nemusí predstavovať sám seba, ako sedí oproti, ale môže pred sebou vidieť reprezentáciu seba – svojho avatara –, čiže si nemusí myseľ zaťažovať predstavovaním si seba samého, ale môže sa plne sústrediť na svoje prežívanie.
Profesorka Júlia Kanovská Halamová. Zdroj: archív JKH
Práca s vlastným sebakritikom pomáha zmeniť náš vnútorný dialóg
Intervenciu vytvorila profesorka, jej doktorand magister Tomáš Žilinský a doktorka Katarína Greškovičová ju testujú v praxi. Záujemcovia sa mohli prihlásiť cez platformu ksebe, ktorej cieľom je priblížiť starostlivosť o duševné zdravie a osobný rozvoj ľuďom na Slovensku. Dobre sa im s nimi spolupracuje, prihlásilo sa veľmi veľa účastníkov. Pomohlo im i viacero programátorov.
Priebeh výskumu
Výskum sa realizuje za prítomnosti výskumného asistenta, ktorý účastníkov sprevádza celým procesom. Pred začiatkom experimentu vyplnili participanti dotazník. Pred samotným vstupom do intervenčnej časti experimentu bol všetkým participantom vytvorený avatar na základe ich pohlavia – buď muž, alebo žena.
Účastník mal na sebe okuliare pre virtuálnu realitu, niekoľko pohybových senzorov a merač pulzu na končatinách. Počas výskumu si postupne vyberal medzi dvomi pripravenými stoličkami a viedol rozhovor sám so sebou na základe inštrukcií poskytnutých výskumníkom. Keď si presadol na druhú stoličku, pred sebou videl svojho avatara, ktorý sa nahral v predošlom kroku. Ten sa pohyboval aj hovoril rovnako ako participant. Na konci vyplnili účastníci opäť dotazník.
Takéto sedenia absolvujú dvakrát, a to s prestávkou dlhou jeden týždeň. O dva týždne bude takzvaný follow-up. Vďaka viacerým meraniam výskumníci zisťujú, či sa očakávaný efekt výskumu dostavil a či je trvalý. Prvé výsledky by mali mať ešte pred letom.
„Celý experiment je postavený na technike dvoch stoličiek, ktorá sa využíva v terapii zameranej na emócie. Ak sa človeku niečo nedarí, často sa v ňom spustí vnútorný dialóg, keď sa nenávidí, kritizuje a obviňuje. Náš experiment učí ľudí zmeniť tento sebakritický dialóg na viac spolupracujúci. Výskumy terapie zameranej na emócie ukazujú, že práca s vlastným sebakritikom je najefektívnejšia práve vtedy, keď sa nám podaria dve veci. Prvou je evokovať sebasúcit – je normálne, že sa nám niečo nepodarí a môžeme sa mať radi a byť na seba láskaví aj vtedy. Druhou je vyvolať sebaprotekciu – musíme zastaviť zlé zaobchádzanie a nastaviť si hranice voči sebakritikovi,“ objasňuje Júlia Kanovská Halamová.
Autorkou pôvodného textu je Radka Rosenbergová
Zdroj: Univerzita Komenského, ksebe
(JM)
