Zvyčajne si pod pojmom vedecké myslenie predstavíme vedcov, ako rozmýšľajú nad nejakým vedeckým problémom. Vedecké myslenie však potrebujú aj bežní ľudia. Dôležité je už len na to, aby sme si vedeli prečítať a porozumieť etiketám na obaloch výrobkov, rozumeli tomu ako sa získavajú dôkazy pre nejaké tvrdenie, ktoré nie je nevyhnutne z oblasti vedy, a podobne. Podľa niektorých výskumníkov by sa dalo zhrnúť, že vedecké myslenie nám slúži na to, aby sme si vedeli prečítať a pochopiť vedeckú prílohu v novinách.
Vedecké myslenie nie je človeku vlastné alebo vrodené. A hoci sa môžeme na malé deti pozerať ako na „malých vedcov“, ktorí si testujú svoje hypotézy, keď objavujú svet, ak túto schopnosť aktívne nerozvíjame, deti sami od seba k vedeckému mysleniu neprídu. „Mnohé postupy používané vo vede sú neintuitívne a slúžia práve na overenie si našich intuícií, ktoré nám často poskytujú mylné odpovede. Vďaka vedeckému mysleniu sa vieme naučiť uvedomovať si chyby vo vlastnom myslení, byť ostražitejší voči príliš sebaistým tvrdeniam a overovať si ich spoľahlivejším spôsobom,“ hovorí Vladimíra Čavojová z Ústavu experimentálnej psychológie, Centrum spoločenských a psychologických vied, Slovenská akadémia vied (CSPV SAV). Upozorňuje na štyri metódy na experimentálnu identifikáciu kauzality, teda overovanie príčinnosti od britského filozofa Johna Stuarta Milla:
- Metóda súhlasu, ktorou identifikujeme kauzalitu tak, že pozorujeme, ktorý prvok majú spoločné rôzne príklady udalosti. Môžeme to ilustrovať na často citovanom príklade muža, ktorý chcel vedecky zistiť, prečo sa opil. Prvý večer pil vodku s vodou a opil sa. Druhý večer pil whisky s vodou a opil sa. Tretí večer pil koňak s vodou a opil sa. Na základe toho usúdil, že voda je príčinou opitosti, pretože to bol spoločný prvok vo všetkých troch príkladoch. Aj z tohto príkladu možno vidieť, že táto metóda nie je dostatočná na jednoznačné vyvodenie kauzality, pretože môžeme prehliadnuť veľa významných premenných (v tomto prípade alkohol vo vodke, whisky a koňaku).
- Metóda rozdielu, ktorou pozorujeme rozdielne účinky vytvorené v dvoch situáciách, ktoré sú rovnaké vo všetkých ohľadoch, až na jeden. Toto je zvyčajne prístup využívaný v psychologických experimentoch a môžeme ho ilustrovať opäť na príklade s alkoholom. Chceme napríklad testovať, aký efekt má alkohol na reakčný čas, tak jednej skupine dáme vypiť alkohol a druhej vodu a sledujeme, či sa reakčné časy v dvoch skupinách budú líšiť. Ak áno, tento rozdiel pripíšeme alkoholu.
- Spoločná metóda súhlasu a rozdielu kombinuje oba predchádzajúce prístupy. Najskôr pozorujeme spoločné prvky v rôznych príkladoch udalosti a potom na základe pozorovania formulujeme hypotézu, ktorú otestujeme metódou rozdielov. Napríklad v príklade s mužom, ktorý usúdil, že za jeho opitosť môže voda, môžeme túto hypotézu ďalej otestovať tak, že jednej skupine ľudí dáme piť vodu (experimentálna skupina), kým druhej dáme čistú whisky (kontrolná skupina). Veľmi rýchlo takto prídeme na to, že z vody sa nik neopije, čo nám naznačí, že sme identifikovali nesprávnu premennú, aj keď sa vyskytovala vo všetkých príkladoch.
- Metóda sprievodnej variácie hovorí, že premenná je buď príčinou, alebo následkom, alebo je spojená s nejakým iným kauzálnym faktorom, ak zmena v jednej premennej má za následok zmenu v druhej premennej. Toto môžeme skúmať tak, že nepoužijeme len dve skupiny, ale tri a viac – napríklad pri zisťovaní účinku alkoholu na reakčný čas môžeme mať viacero skupín, ktorým podáme rôzne množstvo alkoholu a sledujeme, či sa bude súčasne meniť aj dĺžka reakčného času. Ak zistíme takúto paralelná variáciu, potom môžeme usúdiť, že alkohol je príčinou zmien v reakčnom čase.
Otázkou však zostáva, či je možné sa naučiť neuveriť neovereným informáciám a nerobiť prvoplánovo závery? „Kritické myslenie vo všeobecnosti (a vedecké myslenie ako jeho súčasť) sú náročné práve preto, že je namáhavé prekonávať našu tendenciu šetriť mentálnu energiu a primárne veriť informáciám, ktoré dostávame. Overovať si informácie je namáhavé a overovať úplne všetko takmer nemožné. V prvom rade je však dôležité chcieť si vytvoriť zvyk svoj úsudok aspoň na chvíľu pozdržať a skúsiť sa nad vecou zamyslieť. Na to však musíme mať dostatočnú motiváciu, tú zvonku však vieme ovplyvniť len minimálne,“ odpovedá V. Čavojová. Ako dodáva pod existenciou nástrojov na usudzovanie myslíme chápanie základných princípov, ako funguje ľudská myseľ. Byť si vedomý omylov, ktorých sa naša myseľ dopúšťa a ktoré sú prirodzené, práve preto ich však potrebujeme poznať a potrebujeme sa naučiť napríklad spochybňovať závery, ktoré neboli spravené na základe dôkazov, ale na základe dojmov, predsudkov či manipulácie, ktoré chyby ľudskej mysle dokáže ľahko využiť.
Odborný garant textu: Vladimíra Čavojová, Ústav experimentálnej psychológie, Centrum spoločenských a psychologických vied, Slovenská akadémia vied (CSPV SAV)
Spracovala: Andrea Devánová, NCP VaT pri CVTI SR
Ilustračné foto: Pixabay.com /úvodná: Ariapsa; v texte: Alexas_Fotos/
Uverejnila: VČ
