Halina Sklenárová je forenznou psychologičkou, a patrí k tým šťastným ľuďom, ktorým sa splnil ich študijný a profesijný sen. Narodila sa tesne pred zamatovou revolúciou v Handlovej, ale vyrastala v neďalekej Kanianke, kde navštevovala základnú školu, na gymnázium chodila v Prievidzi. Po maturite sa chcela venovať štúdiu psychológie v zahraničí a jej ambiciózny plán sa napokon aj podaril…
B. H.: Ako si sa dostala k myšlienke venovať sa forenznej psychológii?
H. Sklenárová: „Nemôžem povedať že by psychológia vždy bola bývala mojím životným snom. Ako každý mladý človek, aj ja som mala fázy, kedy som uvažovala nad tým, čím by som chcela byť, napadlo mi kadečo, istý čas som sa dokonca chcela stať herečkou. Potom som bola počas strednej školy na jazykovom pobyte v Heidenheime, kde som pracovala s psychicky chorými detičkami a vtedy ma ľudská psychika po prvýkrát nadchla.
Začala som sa o túto problematiku bližšie zaujímať, čítať rozličné odborné články, až som sa stretla s termínom forenzná psychológia. Musím priznať, že na začiatku som mala o tejto problematike trochu naivnú predstavu. Domnievala som sa, že bude zo mňa takzvaný „profiler”, niekto taký, ako Dr. Hannibal Lecter z mlčania jahniat – samozrejme, čo sa týka jeho profesie a kompetencií, nie jeho psychickej poruchy. Z týchto ideálov som rýchlo vytriezvela a pochopila, že forenzika je o niečom inom. V skratke ide o to, že v niektorých prípadoch bol trestný čin spáchaný v takej situácii, kedy páchateľ nemohol za seba niesť plnú zodpovednosť, napríklad vtedy, ak ide o pacienta so schizofréniou. Ale to je len jeden jednoduchý príklad, ktorý sa nedá zovšeobecniť a táto téma by bola na veľmi dlhú, hoci zaujímavú diskusiu.
Na moje veľké šťastie je Regensburg jednou z univerzít v Nemecku, kde má forenzika veľkú podporu a tak som mala možnosť počas štúdia sa tejto tematike venovať naplno. Samozrejme, popri tom som musela pokryť aj všetky ostatné oblasti psychológie, od klinickej, cez ekonomickú až po pedagogickú. Doktorát, ako som už spomínala, som si nakoniec robila v úplne inej oblasti – psychoonkológii. Niekedy je lepšie spraviť si prehľad aj v iných smeroch vedného odboru a získať nové kompetencie.“
B. H.: Čo je najťažšie pre slovenských študentov na štúdiu v zahraničí?
H. Sklenárová: „Svoj „počin“ študovať v zahraničí som v podstate plánovala už od strednej školy. To bolo aj dôvodom, prečo som sa prihlásila do jazykovej triedy a spravila si Sprachdiplom v nemeckom jazyku, ktorý ma oprávňuje študovať v nemecky hovoriacich krajinách. Chcela som vyskúšať niečo nové, vidieť svet, prebrať zodpovednosť sama za seba, naučiť sa jazyk, spoznať kultúru. Mala som šťastie a napokon sa mi podarilo získať študijné miesto na univerzite v Regensburgu, kde som v priebehu piatich rokov študovala psychológiu ešte „po starom“, na jeden diplom. V súčasnosti sa už aj tu štúdium psychológie delí na bakalárske a magisterské, no nemyslím si, že by sa zmenou na systém bakalárskeho a magisterského štúdia zmenila aj jeho náročnosť. Každý, kto sa rozhodne študovať, a navyše v zahraničí, musí vedieť do čoho ide. Nie je to ľahké, ale študentský život je krásny, možností štúdia obrovské a stojí to za tú námahu. Asi najväčšou výzvou bolo naučiť sa odborné predmety v cudzom jazyku, často nie iba v nemčine, ale aj v angličtine. Veľa študentov (a ja som nebola výnimkou) bolo na začiatku veľmi prekvapených, že hlavnou témou prednášok nie je Sigmund Freud a jeho psychoanalýza. Psychológia je veda a štúdium je v prvých rokoch postavené na biológii, štatistike, matematike a výskumných metódach. Študenti sa musia naučiť, že každé tvrdenie musí byť vedecky dokázateľné. Čo sa týka náplne mojej práce, je jedno, v ktorej oblasti psychológie sa práve pohybujem, mojou úlohou je, vedecky podložiť tvrdenia, ktoré potom v praxi nachádzajú svoje uplatnenie.“
 |
 |
B. H.: Aké možnosti uplatnenia si mala po ukončení štúdia?
H. Sklenárová: „Po ukončení štúdia bolo na čase sa rozhodnúť, ako a kam ďalej. Zvažovala som niekoľko možností: venovať sa klinickej psychológii a stať sa terapeutkou, alebo sa rozhliadnuť v personálnej či reklamnej branži, kde tiež využívajú služby psychológov. Nakoniec som sa pomerne spontánne rozhodla pre vedeckú činnosť a obhájenie doktorátu. Získať miesto vedeckého pracovníka na nemeckej univerzite nebolo také jednoduché, ako som si spočiatku myslela. Konkurencia je v tejto oblasti naozaj veľmi veľká. Po niekoľkých pohovoroch v Mníchove, Brémach a v Drážďanoch ma zobrali do Heidelbergu. Tematicky bolo moje pôsobenie celkom iné ako doteraz, ale Heidelberg je krásne mesto s elitnou univerzitou, takže som bola spokojná. Doktorát som zvládla za necelé štyri roky, a prednedávnom som absolvovala jeho obhajobu, pričom náplňou mojej práce bola vedecká činnosť v oblasti psychoonkológie. Zbierala som a vyhodnocovala dáta, predstavovala výsledky na kongresoch a písala vedecké publikácie. Bavilo ma to, neľutujem, že som sa tak rozhodla a odporúčam každému, kto o vysnenom štúdiu uvažuje, dať sa na to. Nič nie je nemožné a ako sa hovorí, keď sa chce všetko sa dá.“
B. H.: Máš čas aj na koníčky a rodinu?
H. Sklenárová: „Samozrejme, že mám čas aj na súkromie a koníčky, ktorým sa venujem, podľa mňa je to veľmi dôležité. Ak má človek čas aj sám pre seba, je potom v profesionálnej oblasti produktívnejší. Moja práca je džob, ako každý iný a tiež občas nastanú chvíle, keď treba niečo dokončiť, termíny tlačia a ja sa vraciam z kancelárie v noci. Ale kto to nepozná? V tomto prípade slovo vydržať je priamo späté s tým, ako veľmi chce človek niečo dokázať a dokončiť.“
B. H.: Akej problematike sa venuješ aktuálne?
H. Sklenárová: „Počas štúdia som písala diplomovú prácu o pedofílii a o možnostiach v jej diagnostickom procese. Forenzná psychológia sa vo vedeckej oblasti často zaoberá posudkami, diagnostikou a terapiou psychických porúch v súvislosti s trestnou činnosťou. Preto sa od januára opäť naplno venujem tejto tematike, nápady na nové projekty mám, najmä z oblasti sexuálne alebo ekonomicky motivovaných trestných činov. Vraciam sa z psychoonklógie naspäť k forenznej psychológii, budem pokračovať vo vedeckej činnosti a ako docentka viesť semináre pre študentov. Je to takzvané post doc miesto na univerzite v Regensburgu. Aktuálne je stredobodom môjho výskumu sexuálne zneužívanie maloletých prostredníctvom internetu a hlavným cieľom nášho výskumu je prevencia. Čím viac sa dozvieme o procesoch zneužívania maloletých prostredníctvom internetu – jednak z pohľadu obete, ako aj z pohľadu páchateľov, tým viac je možné zefektívniť preventívnu činnosť. Ide o to, aby sme vedeli cielene informovať maloletých o rizikách, ktorým sú on-line vystavení, alebo včas rozpoznať varovné signály. Či to dotiahnem na profesúru? Ťažko povedať, je to náročné pre ženu, hlavne ak sa chystá založiť si rodinu. Vedecký život sa odohráva aj v tu vo veľkej „džungli“, je to beh na dlhé trate a na široké lakte. Ak je človek raz z kola von, ťažko sa vracia nazad.“
B. H.: Ďakujeme za rozhovor…
Rozhovor pripravila: Barbora Hrvolová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: archív Haliny Sklenárovej
Uverejnila: ZVČ