Otázka, ktorá v súčasnej dobe v značnej miere víri odbornou verejnosťou na Slovensku je, či má dôjsť k znovuzavedeniu zásady „superficies solo cedit“, a tým zakotviť do právnej úpravy aj inštitút práva stavby. Príspevok Právo stavby – áno alebo nie? od JUDr. Juraja Takáča, PhD., Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici sa stručne zameriava na podstatu a možný význam znovuzavedenia zásady „superficies solo cedit“ a inštitútu práva stavby do právneho poriadku Slovenskej republiky. Okrem vymedzenia superficiálnej zásady a práva stavby poukazuje na existenciu tohto inštitútu na našom území a zároveň analyzuje jeho opätovné znovuzavedenie do českej právnej úpravy. Ďalej sa tiež zameriava na súčasný stav rekodifikačnej činnosti v spojitosti s právom stavby, ako aj na možné výhody a nevýhody, ktoré by jeho znovuzavedenie do nášho právneho poriadku mohlo priniesť.
Odpovedať na otázku, či zaviesť zásadu „superficies solo cedit“, je oveľa zložitejšie, ako sa na prvý pohľad javí, keďže ponechanie súčasného právneho stavu, ako aj prípadné znovuzavedenie superficiálnej zásady a s tým spojeného inštitútu práva stavby do právneho poriadku, prinesie do praxe, súvisiacej legislatívy, ako aj možného spoločenského vnímania, viaceré komplikácie. „Prioritne je nutné si uvedomiť, že ak chceme diskutovať o inštitúte práva stavby a jeho znovuzavedení, musíme sa navrátiť k zásade ´superficies solo cedit´, keďže v súčasnej dobe platný Občiansky zákonník upravuje tzv. zásadu ´superficies solo non cedit´, ktorá spočíva v tom, že stavba nie je súčasťou pozemku,“ uvádza autor.
Príspevok JUDr. Takáča bol prezentovaný počas stretnutia katedier občianskeho práva právnických fakúlt v Slovenskej republike a Českej republike. „V rámci európskeho práva sa vo väčšine krajín stretávame s tým, že ich právne poriadky upravujú zásadu ´superficies solo cedit´. Môžeme konštatovať, že sa jedná o starorímsku zásadu, ktorej podstata spočíva v pravidle, resp. prirodzenom konštatovaní, že vrch ustupuje spodku, čo v rozvinutejšom vysvetlení znamená, že všetko, čo je pevne spojené s pozemkom, prináleží vlastníkovi predmetného pozemku. Či už sa jedná o stromy a rastliny, domy, ploty, resp. iné stavby, ktoré sú pevne ´zakorenené´ v pozemku, predstavujú jej súčasť, a teda spadajú do portfólia vlastníctva majiteľa pozemku.“
JUDr. Juraj Takáč, PhD. ďalej uvádza, že z pohľadu práva, najšpecifickejšia situácia pri uplatňovaní predmetnej zásady nastala v otázke stavieb, resp. ostatných súčastí pozemku, ktoré boli zriadené inou osobou ako vlastníkom pozemku. „Podľa zásady ´superficies solo cedit´ takáto stavba automaticky pripadla vlastníkovi pozemku, keďže bola s pozemkom spojená pevným základom, a teda predstavovala jeho súčasť. Znamená to, že vlastník pozemku sa stal vlastníkom stavby na ňom zhotovenej a to bez ohľadu na to, či sa nejakým spôsobom podieľal na jej zhotovení alebo nie. Z tohto dôvodu bolo potrebné zaviesť určitý inštitút, ktorý by ochránil právne postavenie zriaďovateľa stavby na cudzom pozemku a umožnil mu ju plnohodnotným spôsobom užívať. Pre tento účel sa následne vyvinul inštitút práva stavby.“
Právo stavby môžeme podľa odborníka stručne definovať ako inštitút, ktorý má umožniť stavebníkovi zriadiť si a užívať stavbu na cudzom pozemku. „Význam práva stavby spočíva najmä v usporiadaní vzťahov medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku, kde stavebník bude mať oprávnenie užívať stavbu, ako aj pozemok, na ktorom je stavba zriadená a kde vlastník pozemku bude povinný strpieť takýto zásah do svojho vlastníckeho práva.“
JUDr. Juraj Takáč, PhD. vo svojom príspevku pokračuje, že v súčasnosti stále pretrváva diskusia o tom, či by bolo dobré navrátiť sa k superficiálnej zásade a teda aj k právu stavby. „Otázka je o to markantnejšia, že rastie potreba rekodifikácie súčasne platného Občianskeho zákonníka, čo by poskytovalo priestor na prijatie aj tak radikálnej zmeny, ako je znovuzavedenie práva stavby.“
V súčasnej dobe sa podľa neho v rámci rekodifikačného procesu nepočíta s navrátením sa k zásade „superficies solo cedit“ a tým pádom ani k zavedeniu práva stavby. „Predmetné pripomienky rekodifikačnej komisie sú samozrejme pochopiteľné, keďže by sa jednalo o radikálnu zmenu, ktorá by ovplyvnila nielen samotnú prax v oblasti občianskeho práva, ale aj na to nadväzujúcu legislatívu. Znovuzavedenie superficiálnej zásady by taktiež pravdepodobne nastolilo určité dlhodobé právne provizórium, resp. dualizmus v pozícii ponímania stavby. V rámci vzťahov vzniknutých pred prijatím zásady ´superficies solo cedit´ by stavba aj naďalej vystupovala ako samostatná vec, pričom vo vzťahoch, ktoré by vznikli po prijatí tejto zásady by sa už na stavbu hľadelo ako na súčasť pozemku.“
Na druhej strane, konštatuje odborník, z pohľadu určitej harmonizácie a možnej unifikácie inštitútov občianskeho práva v rámci členských štátov EÚ, kde sa vo väčšine prípadov predmetná zásada uplatňuje, je zrejmé, že v budúcnosti skôr či neskôr môže nastať situácia, kedy k takejto zmene budeme musieť pristúpiť, pričom proces zavedenia by bol pravdepodobne ešte viac komplikovanejší, ako by tomu bolo v súčasnej dobe v spojitosti s celkovou rekodifikáciou Občianskeho zákonníka.
Zborník odborných príspevkov z konferencie „Užitočné neznáme inštitúty v občianskom práve” bol vydaný v nadväznosti na vedeckú konferenciu s medzinárodnou účasťou v Banskej Štiavnici, ktorú organizoval Ústav súkromného práva Paneurópskej vysokej školy a následne zostavil recenzovaný zborník príspevkov z vedeckej konferencie.
Zdroj informácií: www.paneurouni.com
Spracovala: Slávka Cigáňová (Habrmanová), NCP VaT pri CVTI SR
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: VČ