Oxytocín stimulujú rôzne typy fyzického kontaktu, ako je maznanie, objímanie, bozkávanie, dotyk rúk či masáž.
Tento hormón je zodpovedný za dôležité fyziologické funkcie v našom tele. Sprevádza nás od narodenia a umožňuje nám prežiť. Dnes sa oxytocín označuje ako hormón lásky a pozitívnych pocitov. Prečo je to tak? Je kľúčom k vernosti? Čo sa stane, ak ho je málo alebo nefunguje?
O tom porozpráva RNDr. Jaroslava Babková, PhD., z Fyziologického ústavu Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Ruka v ruke s ďalším hormónom
Oxytocín je malá molekula, ktorá vzniká v časti mozgu, zvanej hypotalamus. Po vzniku sa prenáša do neurohypofýzy, kde sa skladuje. V prípade, že ho treba, sa vylučuje do krvi, kde sa prejaví. Keď hovoríme o oxytocíne, nemôžeme vynechať ani jeho genetického a biochemického súrodenca – vazopresín.
Ide o veľmi podobné molekuly, ktoré sa líšia len v dvoch častiach – aminokyselinách. Faktom je, že svoj biologický účinok robia spolu, dokonca majú spoločné aj receptory. Signalizácia ide teda vždy ruka v ruke.
Obe malé molekuly majú výrazný vplyv na naše prežívanie, na schopnosť reprodukovať sa aj v meniacom sa prostredí a udržiavať stálosť vnútorného prostredia. Počas evolúcie sa však adaptovali aj na iné funkcie, a to najmä na prežívanie vysoko emočne nabitých situácií a akoby regulovanie a riadenie nášho sociálneho správania.
Puto medzi matkou a dieťaťom
Oxytocín nás sprevádza od narodenia, pomáha nám, aby sme sa na svet dostali a aby sme prežili. Keď je bábätko pripravené prísť na svet, dostávajú sa do mozgu signály, že chce ísť von a náš mozog vyplaví oxytocín. Navodí kontrakcie maternice tak, aby sa bábätko dostalo bezpečne von.
Kontakt koža na kožu medzi matkou a bábätkom umožní aj to, že bábätko dokáže jesť a prežiť. Oxytocín stimuluje aj tok mlieka u matky. Bábätko sa dokáže nakŕmiť, čím naplní základnú fyziologickú potrebu.
Hneď pri prvom kontakte dochádza k vyplaveniu oxytocínu v mozgoch matky aj bábätka a navodí komplexné prežívanie pocitov a vzťahu. Rodí sa tak niečo, čo poznáme ako materinská láska. U mamy to zároveň spôsobí zdvihnutie telesnej teploty natoľko, aby vytvorila príjemné prostredie pre bábätko, aby sa cítilo bezpečne. U bábätka zas vedie k stimulácii, aby hľadalo bradavku, čo ho navádza k tomu, aby prežilo. U oboch to zároveň vedie k tomu, že sa učia spoznávať tvár toho druhého, rozoznajú svoje vône.
Oxytocín teda vytvorí jedinečné puto, ktoré má matka s bábätkom.
Ani otcovia však o nič neprichádzajú. Aj u nich prebiehajú hormonálne zmeny. Klesne u nich testosterón, čím znežnejú. Oxytocín výrazne stúpne, čo vedie k tomu, že sa starajú, chránia a získajú k bábätku vzťah a tvoria si puto. Rodičia, ktorí majú vysokú hladinu oxytocínu, sú podľa štúdií viac na svoje bábätko upätí, častejšie ho kontrolujú, čím sa vytvára aj rodičovské správanie.
Máme vernosť v génoch?
Oxytocín stimulujú aj rôzne typy fyzického kontaktu, ako je maznanie, objímanie, bozkávanie, dotyk rúk, masáž, ale dokonca aj sociálny kontakt, napríklad príjemný rozhovor, očný kontakt či úsmev. Vďaka oxytocínu cítime sociálnu väzbu, že niekam patríme. Na základe toho, čo vieme o láske, sa oxytocín a vazopresín považujú za základ vernosti. Ich vplyv sa skúma pomocou hraboša prériového a hraboša pensylvánskeho. Na pohľad sú to takmer identické živočíchy, majú množstvo spoločných charakteristík.
No keď sa pozrieme na spôsob života, pri hrabošovi prériovom je partnerské správanie monogamné. Samec je verný samičke, majú potomstvo a spoločne sa oň starajú. Hraboš pensylvánsky sa, naopak, správa promiskuitne. Rozdielnosť budila pozornosť vedcov, ktorí zistili, v čom spočíva. Monogamný hraboš má viac receptorov pre oxytocín a vazopresín. Naopak, promiskuitný ich má menej. Keď tomuto druhému genetickými manipuláciami do mozgu dostali viac receptorov, zrazu sa stal verným. A keď monogamnému zablokovali receptory, začal sa správať promiskuitne. To bol jeden z prvých etologických dôkazov, že sú uvedené dve molekuly zapojené do procesu vernosti a mnohokrát sa aj označujú ako gény vernosti.
Výsledky vzbudili pozornosť ľudí, ktorí sa zrazu pýtali, či majú nevernosť v génoch. Štúdie ukázali, že existuje určitý variant vazopresínového receptora, ktorý je menej citlivý na oxytocín. Jeho nositelia majú deficit oxytocínu a vazopresínu. Práve títo ľudia v prieskumoch hovorili, že majú tendenciu striedať partnerov, a nenachádzajú naplnenie.
Oxytocín ovplyvňuje aj správanie v strese. U mužov je to tendencia na útok alebo útek (z anglického fight or flight), teda v prípade hrozby sa chcú brániť, utiecť, prípadne môžu aj zamrznúť vzhľadom na situáciu. U žien sa zas prejavuje starostlivosť a spriaznenosť (z anglického tend and befriend), teda buď sa začnú starať o najzraniteľnejších, alebo sa obrátia na svoju sociálnu skupinu, aby v nej našli oporu.
Keď sme vystavení stresu, zvýši sa hladina stresového hormónu kortizolu. Ten zároveň privolá oxytocín, aby riešil problém. U mužov je však prítomný testosterón, ktorý bráni oxytocínu, aby v týchto situáciách plnil svoju funkciu. U žien nič také nie je, a tak sa môže úplne rozvinúť do iného typu sociálneho správania.
Žena hladká psa. Zdroj: iStockphoto.com
Ako liek pri psychiatrických poruchách?
Mnohé štúdie hovoria, že oxytocín má potenciál byť aj liekom. Tlmí negatívne emócie, bolesť, bráni vykrvácaniu, má hojivý efekt, stimuluje rast neurónov. Dnes sa veľmi často skloňuje ako možnosť terapie pri ochoreniach, kde je narušená sociálna interakcia alebo určitý sociálno-emočný aspekt prežívania. Ide hlavne o psychiatrické poruchy, akými sú schizofrénia, anorexia a depresia.
Patrí sem aj autizmus, ktorý skúma vedecký tím s Jaroslavou Babkovou. Ide o neurovývinové ochorenie, ktoré postihuje najmä chlapcov. Charakterizuje sa deficitom v sociálnej interakcii a stereotypným správaním. Takíto ľudia nedokážu pociťovať a rozumieť hrozbám, ktoré môžu číhať vonku, sú upnutí na istú formu správania sa, na rituály, od ktorých nechcú ustúpiť, nedokážu vnímať dvojzmysly. Uvažuje sa preto, či by oxytocín nebol jedným z možných liekov. Práce ukazujú, že pacienti s autizmom trpia nižšími koncentráciami oxytocínu. Platí, že čím sú nižšie, tým je horšia sociálna integrácia.
Sú náznaky, že oxytocín predlžuje očný kontakt, zlepšuje sociálne správanie či rozoznávanie emócií. Ľudia s autizmom akoby lepšie zvládajú sociálne situácie. Avšak zistenia nie sú vôbec jednoznačné, pretože v jednej štúdii hlásia práve takéto výsledky, druhá ich zas popiera.
„Je to perspektívna oblasť. Treba sa na ňu ďalej pozerať, pochopiť mechanizmy, ušiť terapiu viac na mieru. Veľmi dôležité je aj spoznať dôsledky, lebo oxytocín môže raz pomôcť, ale reálne nevieme, či podávanie zvonka nevypne vlastnú produkciu a v konečnom dôsledku neuškodíme oveľa viac,“ hovorí výskumníčka.
„Oxytocín je veľmi sľubný potenciálny liek, ale ešte stále nie sme tam, aby reálne fungoval. Ešte nás čaká veľa práce.“
(MAT)
