Na jeden spoločný štát sa pozerajú z mnohých uhlov pohľadov. Československo je dnes už minulosťou, no stále majú Česi aj Slováci potrebu vracať sa k spoločnej republike, a to najmä pre nadštandardne dobré susedské vzťahy, ktoré pretrvávajú. O Československu rozprávali poprední historici – profesor Roman Holec, ktorý prezentoval slovenský pohľad a docent Ján Nemeček, ktorý sa pozrel na dejiny z pohľadu Čechov. Podobná prednáška zaznela uplynulý pondelok na pražskom Žofíne. Tá slovenská, v Zrkadlovej sále Primaciálneho paláca v Bratislave, na ňu nadväzovala.
„Vznik Československého štátu 28. októbra 1918 znamenal koniec etapy príprav na vytvorenie spoločného štátu. Etapy, ktorá je charakterizovaná bojom na domácom aj zahraničnom fronte, ktorá bola výsledkom niekoľkoročného zápasu v rokoch prvej svetovej vojny za československú štátnosť. V roku 1914 ešte nebola myšlienka spoločného štátu medzi českými a slovenskými politikmi príliš rozšírená,“ povedal Ján Nemeček.
Do „spoločného projektu“ vstupovali obidve krajiny s nádejami, ale aj obavami. Myšlienka jednotnej československej štátnosti nebola hneď zjavná a jej podoba v praxi bola len ťažko predvídateľná.
„Ak si porovnáme postavenie Slovákov spred vyše 100 rokov, tak žiadny z európskych národov nemá za sebou taký úspešný príbeh. Z politického dna doslova na politické výslnie. Keď sa vítalo 20. storočie, slovenské hlasy boli v súvislosti s ním plné skepsy. Keď sa vítalo 21. storočie, nebolo snáď optimistickejšieho národa v Európe, ako boli Slováci,“ povedal Roman Holec.
Úloha založiť nový štát nebola jednoduchá, a to vo všetkých ohľadoch – politických, sociálnych aj ekonomických. Ako ďalej uviedol docent Nemeček, obidve krajiny vstupovali do spoločného štátu v rozličnom postavení.
„Český národ patril medzi najrozvinutejšie národy predlitavskej časti monarchie. Musel však o svoje postavenie tvrdo zápasiť s českými Nemcami, ktorí si uchovávali dominantné postavenie. Postavenie Slovenska v Zalitavsku bolo omnoho zložitejšie a nepriaznivejšie, čelilo silnejúcej maďarizácií Slovákov. Nielenže patrilo Slovensko medzi zaostalejšie a prevažne agrárne uhorské časti Rakúsko-Uhorska, ale Slováci boli vystavení tvrdému a sústavnému maďarizačnému tlaku,“ povedal Nemeček.
„Slovensko, ako jedna z ekonomicky najvyspelejších súčastí Uhorska, tvorilo pri vstupe do nového štátu len 8 % jeho priemyselného potenciálu. Hoci ekonomika medzivojnovej republiky býva až mýtizovaná, patrila k slušnému európskemu priemeru, ba v rámci strednej a východnej Európy mala dokonca líderské postavenie. Je však otázne, do akej miery to cítilo Slovensko, ktoré dosiahlo predvojnovú úroveň svojej výroby až v polovici tridsiatich rokov,“ zamýšľa sa historik Roman Holec.
Obaja historici sa vo svojich prednáškach vracali k okolnostiam založenia štátu, k pôvodcom tejto myšlienky a k víziám, ktoré vtedy mali. Pre súčasné generácie je podľa nich nesmierne dôležité neustále sa k týmto faktom z minulosti vracať, aby sme chápali súčasnosť a vedeli sa vo svojich postojoch správne rozhodovať aj v budúcnosti.
„Je dobré, keď pochopíme, že naši predkovia, ktorí Slovensko vytvárali, mali v sebe silný pozitívny náboj. Chceli vytvoriť celok, ktorý bude mať trvalejšiu hodnotu pre obidva národy. Na toto by sme nemali zabúdať, keď čítame tézy o vymyslenom Československom štáte, ktorý údajne vznikol proti vôli a záujmom všetkých svojich susedov a najmenej tretiny svojich vlastných obyvateľov. Bol tu spoločný štát, ktorý 74 rokov, 2 mesiace a 4 dni spájal Čechov a Slovákov. Štát, na ktorý môžeme byť hrdí a ktorý sa stal pre budúcnosť našich národov základom, na ktorom môžeme budovať našu českú a slovenskú budúcnosť. Štát, ktorý vznikol zo spoločnej vôle obidvoch národov a ktorý sa stal ich vzájomným obohatením,“ dodal na záver prednášky docent Nemeček.
„Storočnica tohto štátu núti k zamysleniu nad mnohými otázkami. Napríklad akú hodnotu predstavuje štát a do akej miery ho treba sakralizovať. S tým máme v slovenských dejinách svoju skúsenosť, hoci sa netýkala práve Československa. V prípade štátu ide o konštrukt, ktorý v istom čase vzniká, aby v inom zanikol. Faktom taktiež je, že za štátom sa skrýva viac ako len právna organizácia politickej moci. Sú za ním ľudia s rodinami, ich príbehy, životy, veľké činy i tragédie, rodný kraj a početné vzťahy. Preto za tento štát zomierali ľudia a jemu boli častokrát venované ich posledné slová. A ľudský život je predsa tou najväčšou hodnotou,“ uzavrel svoju prednášku profesor Holec.
Prof. PhDr. Roman Holec, DrSc. je profilujúcim historikom 19. a 20. storočia, ktorý pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Je autorom pätnástich monografií, spoluautorom desiatich syntéz, editorom piatich publikácií (z toho troch zahraničných) a autorom viac ako dvesto vedeckých štúdií, ktoré mu vyšli v trinástich krajinách sveta. Je jedným z najžiadanejších slovenských historikov v zahraničí, prednášal v 25 krajinách sveta, absolvoval množstvo zahraničných študijných pobytov a získal prestížne ocenenia. Je odborníkom na hospodárske a sociálne dejiny, zameriava sa na agrárne ideológie, environmentalizmus, ale aj koncernovú politiku či výskum aristokracie.
Doc. PhDr. Jan Němeček, DrSc. je rešpektovaným historikom, ktorý sa zaoberá dejinami Československého státu, najmä v rovine politickej a diplomatickej. Od roku 1995 pracuje v Historickom ústave Akadémie vied ČR, pôsobí aj na Filozofickej fakulte Univerzity Pardubice. Je autorom či spoluautorom dvanástich monografií, 26 publikácií a viac ako 120 vedeckých štúdií. Od roku 1996 vedie prestížny edičný projekt Dokumenty československej zahraničnej politiky. Má za sebou dlhoročné výskumy v zahraničných archívoch, je členom mnohých domácich i zahraničných vedeckých grémií a riešiteľom či spoluriešiteľom trinástich grantových projektov. Prednášal na mnohých konferenciách doma i v zahraničí a získal aj vzácne ocenenia.
Spracovala: Monika Hucáková pre portál Veda na dosah
Foto: SAV
Uverejnila: LČ