Spoločnosť svetovej misie Božia cirkev vznikla v Južnej Kórei a na jej čele stojí žena Čang Kildž, ktorá sa vyhlásila za ženskú podobu Boha. Jej predstavitelia tvrdia, že pôsobia v 175 štátoch sveta a majú takmer 3 milióny následovníkov.
Nedávno ma na ulici zastavili dievča a chlapec, predstavili sa ako študenti z Kórey a prosili ma, aby som venovala tri minúty ich prieskumu. Po úvodných otázkach, či verím v Boha a či poznám Bibliu, sa ma spýtali, prečo v nej Boh o sebe hovorí v množnom čísle. Nie som v tomto smere expertka, ale predpokladala som, že to môže vychádzať z tradície. Veď donedávna aj u nás deti onikali svojim rodičom a Bibliu predsa napísali ľudia. Študenti však hovorili: „Je to preto, lebo Boh nie je len muž, ale aj žena.“ Feministický aspekt ma zaujal, asi to vycítili, lebo hneď vytiahli tablet s efektnejšie spracovanou prezentáciou tohto názoru. A vzápätí prišli s ďalšou dôležitou otázkou, či verím v posmrtný život. „Dúfam, že neexistuje.“ Očividne som ich svojou odpoveďou zaskočila, a tak som sa ju snažila zdôvodniť: „Ľudská povaha je taká, že ani v raji by sme k sebe nedokázali byť lepší.“ Už mi však bolo jasné, že to nie sú študenti, za akých som ich považovala a upozornila som na to, že tri minúty ubehli. Náhlivo ma presviedčali, nech ešte o otázke posmrtného života uvažujem, lebo čoskoro príde Boh Matka na Zem, a do rúk mi strčili letáčik s hlavičkou Spoločnosti svetovej misie Božia cirkev. V našich médiách som o nej nenašla žiadne informácie, preto som sa na ňu opýtala vedca Mgr. Mateja Karáska, PhD. z Katedry porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.
Ilustračný obrázok. Zdroj: Pixabay.com
Čo viete o tejto náboženskej skupine?
Táto cirkev bola založená v roku 1964 v Kórei. Založil ju muž menom An Sanghong, ktorý sa narodil do budhistickej rodiny a na konci štyridsiatych rokov minulého storočia začal navštevovať zhromaždenia Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Z tejto cirkvi bol však kvôli kritike niektorých bodov adventistickej praxe, napríklad nesúhlasil s uctievaním kríža, v roku 1962 exkomunikovaný a založil si vlastnú cirkev, ktorá sa volala Božia cirkev svedkov Ježišových. Cirkev naberala nových členov a v roku 1985, kedy An Sanghong zomrel, mala už trinásť kongregácií. Po smrti zakladateľa sa však na scéne objavila jedna z členiek jeho cirkvi menom Čang Kildža, ktorá sa vyhlásila za An Sanghongovu manželku. Na tom by možno na prvý pohľad nebolo nič zvláštne, ak by zosnulý vodca cirkvi nebol ženatý s inou ženou. Hoci dnešní členovia cirkvi tvrdia, že s Čang Kildžou nešlo o legálne, ale o duchovné manželstvo, o jej vzťahu s vodcom cirkvi nemáme žiadne relevantné poznatky. Rok jeho smrti bol teda i rokom rozkolu v cirkvi, ktorý bol zapríčinený bojom o nástupníctvo vedeným medzi Čang Kildžou a An Sanghongovými zákonitými potomkami, ktorý viedol k vzniku dvoch cirkví. Jedna, sústredená okolo An Sanghonových potomkov, sa nazýva Božia cirkev Paschy novej zmluvy. Okolo Čang Kildži vznikla v podstate Svetová misia božej cirkvi, o ktorej sa rozprávame. Treba dodať i to, že táto cirkev je čo do počtu prívržencov oveľa úspešnejšia než Božia cirkev Paschy novej zmluvy. Čang Kildža a vedenie novej cirkvi veľmi zásadne reinterpretovali postavu An Sanghonga, nakoľko ho vyhlásili za prevteleného Ježiša a začali o ňom hovoriť ako o Kristovi An Sanghongovi.Samotná Čang Kildža o sebe tvrdila, že predstavuje ženskú podobu Boha a nechávala sa nazývať Bohom Matkou. Zrejme netreba príliš zdôrazňovať, že mnohé kórejské kresťanské cirkvi to odmietli. To však zjavne nebránilo prudkému rozmachu tejto cirkvi, ktorá dnes nepôsobí už len v Južnej Kórei, ale aj v mnohých ďalších krajinách sveta. Predstavitelia tejto cirkvi tvrdia, že sa číslo jej nasledovníkov blíži k trom miliónom ľudí pôsobiacich v 175 štátoch sveta.
Ide o spoločnosť misionárov, ktorí si interpretovali predstavu biblického Boha inak ako u nás dominantné kresťanské cirkvi. Môžeme sa na to dívať ako na čosi inšpiratívne a neškodné alebo ide o sektu, ktorá môže byť nebezpečná?
Osobne sa slovu sekta snažím vyhýbať a vždy upozorňujem na to, že v bežnom jazyku rezonujú skôr ideologické než odborné významy tohto slova. Slovo sekta je často používané ako istý nástroj v boji o veriacich a najradšej ho používajú práve veľké a etablované kresťanské cirkvi, ktoré vidia v nových náboženských hnutiach nielen ohrozenie, ale aj konkurenciu. Samozrejme, nemožno zamlčiavať, že niektoré náboženské hnutia sú aj sociálne patologické, no treba dodať aj to, že v záľahe tisícov rôznych náboženských hnutí je takýchto patologických skupín len veľmi malé percento. Práve na toto malé percento však radi poukazujú takzvané antikultové organizácie často organizované a financované veľkými cirkvami. Týmto spôsobom sa snažia vytvoriť negatívny stereotyp o všetkých nových náboženských hnutiach, ktoré neraz neprávom hádžu do jedného vreca so sociálne patologickými náboženskými skupinami. Ak sa teda nebavíme o skupinách, kde prichádza napríklad k hromadným samovraždám či sexuálnemu zneužívaniu ich členov, je miera nebezpečnosti veľmi diskutabilnou témou. Hranica medzi konaním založeným na dobrovoľnosti a manipulácii je totiž veľmi relatívna a na jej posúdenie treba vziať do úvahy celý rad faktorov. Menej relatívny je však fakt, že antikultové organizácie boli neslávne známe aj praxou zvanou ako deprogramovanie. Počas deprogramovacích sedení sa ich predstavitelia snažili obrátiť konvertitov k novým náboženským hnutiam na ich pôvodnú vieru, a to neraz aj za pomoci metód ničiacich psychické i fyzické zdravie jednotlivca. Bežnou praxou antikultových hnutí bolo napríklad unášanie prívržencov nových náboženstiev na objednávku rodičov či príbuzných. Obete týchto únosov boli často v podstate nedobrovoľne držané na izolovaných miestach, kde museli podstúpiť svoje deprogramovanie. O veľmi kurióznej metóde kolujú príbehy napríklad vo vegetariánskom a alkohol i drogy odmietajúcom hnutí Haré Krišna. V USA mali byť unesení členovia tohto hnutia nútení konzumovať hamburgery a piť alkohol, čo ich malo priviesť späť do náručia kresťanských cirkví, od ktorých sa odklonili. Obete deprogramovania mali trvalé následky, preto sa v mnohých demokratických krajinách stala táto prax ilegálnou. V súvislosti s Južnou Kóreou treba povedať, že tu je deprogramovanie stále zákonom tolerované. Mimochodom, pred dvomi rokmi adresovali viaceré svetové vedecké organizácie zaoberajúce sa novými náboženskými hnutiami juhokórejskému prezidentovi list, kde ho vyzývali, aby takéto konanie Južná Kórea prestala tolerovať. Takže antikultové organizácie radi upozorňujú na nebezpečné sektárske manipulátorstvo, ale takpovediac brvno vo svojom oku nevidia.
Ako Spoločnosť svetovej misie Božia cirkev získava svojich členov? Bežne oslovuje ľudí na ulici pod zámienkou študentskej ankety?
Priznám sa, že o oslovení formou študentskej ankety som ešte nepočul, no zároveň ma takýto spôsob príliš neprekvapuje, nakoľko misionári tejto cirkvi radi operujú v priestore univerzít či študentských mestečiek. Vo svete sa snažia regrutovať veriacich aj na frekventovaných miestach, ako sú napríklad obchodné centrá a zriedkavejšie chodia aj od domu k domu tak, ako to robia Svedkovia Jehovovi. Na západe však o sebe dávajú vedieť aj prostredníctvom rôznych dobročinných a environmentálnych aktivít, v rozvojových krajinách zasa prostredníctvom humanitárnych projektov.
Ilustračný obrázok. Zdroj: Pixabay.com
Pýtajú si od svojich členov peniaze? Nenútia ich odovzdať im svoj majetok? Sú známe príbehy ľudí, ktorí by mali s touto skupinou problémy?
V USA bol koncom roku 2015 medializovaný prípad istej Michele Colonovej, ktorá spolu s niekoľkými ďalšími bývalými členmi tvrdila, že cirkev rôznymi prostriedkami ovláda svojich členov. Colonová napríklad obviňovala autority tejto cirkvi z toho, že ju nútili, aby podstúpila umelé prerušenie tehotenstva. Plodenie detí malo byť vo všeobecnosti v cirkvi odsudzované ako nezodpovedné, pretože dôležitou črtou tejto cirkvi je očakávanie blízkeho konca sveta. Bývalí členovia taktiež kritizovali cirkev za to, že sa programovo zameriava najmä na regrutovanie v rámci sociálnych skupín, kde sú ľudia v ťažkých životných situáciách. Príkladom by mohla byť aktivita cirkvi v prostredí amerických vojnových veteránov. Michele Colonová tiež tvrdila, že cirkev používa množstvo techník manipulácie. Cirkev mala kontrolovať ich čas a aktivity, mala v nich neprestajne vzbudzovať pocity viny a nútiť ich aj v pracovné dni zotrvávať v jej strediskách do neskorých nočných hodín. Následne mala zneužívať vo svoj prospech dlhodobú spánkovú depriváciu svojich prívržencov. Uvedené obvinenia, samozrejme, nemožno brať na ľahkú váhu a je potrebné im venovať náležitú pozornosť, no súčasne k nim treba vždy pristupovať aj s istou dávkou obozretnosti. Stáva sa totiž, že bývalí členovia krivo obviňujú cirkev alebo spoločenstvo, z ktorého odišli a riešia si tak svoje osobné a často veľmi prozaické konflikty so svojou voľakedajšou náboženskou spoločnosťou. Tým, samozrejme, nechcem naznačiť, že je to aj prípad Michele Colonovej. Chcem len povedať, že pri posudzovaní nových náboženských hnutí nemožno zhodnocovať len opodstatnenosť obvinenia, ale aj hodnovernosť zdrojov týchto obvinení. Čo sa týka finančných príspevkov členov cirkvi, podľa spomenutých bývalých prívržencov každý jej člen odovzdáva tejto náboženskej spoločnosti desať až pätnásť percent svojej mzdy.
Z čoho sa odvíja ich predstava Boha ako otca a matky súčasne okrem toho, že v Biblii sa Boh na viacerých miestach označuje v množnom čísle? Môže to vychádzať aj z filozofií typických pre Áziu, v ktorých sú mužský a ženský princíp v rovnováhe?
Osobne sa skôr nazdávam, že predstava Boha ako matky či ženy v tomto konkrétnom prípade nevznikla z filozofických dôvodov, ale skôr z dôvodov mocenských. Vďaka zavedeniu takéhoto rozmeru vierouky sa Čang Kildža dostala do vedenia cirkvi. Označenie Boha v množnom čísle sa v Biblii podľa mňa už potom stalo vítaným argumentom, ktorým Čang Kildža potvrdzovala svoje postavenie.
Vraj však existuje viacero ázijských kresťanských spoločností, ktoré sú ovplyvnené miestnymi filozofiami, napríklad budhizmom, konfucianizmom, atď. Čo na nich môže byť inšpiratívne v porovnaní s európskym a americkým postojom ku kresťanstvu?
Na túto otázku nie som kompetentný odpovedať, pretože mieru inšpiratívnosti takýchto spoločenstiev musí posúdiť každý sám. Pre niekoho sú mimoriadne inšpiratívne, iní ich zasa ostro odsudzujú a považujú ich za nezdravé deviácie kresťanského učenia. Vo všeobecnosti však možno povedať, že vplyvy ázijských filozofií prítomné v mnohých kresťanských spoločnostiach sú pre určité skupiny ľudí v Ázii, ale aj na západe naozaj veľmi inšpiratívne. Tieto vplyvy totiž dodávajú kresťanskému učeniu isté nové významy a nové interpretačné možnosti, ktoré sú pre množstvo ľudí atraktívne. Z kórejského prostredia poznáme napríklad Federáciu rodín za svetový mier, známu možno skôr ako Moonovci. Toto azda najznámejšie kórejské nové náboženské hnutie pracuje okrem dominantnej kresťanskej látky aj s materiálom z budhizmu či islamu a našlo si po celom svete množstvo prívržencov. V istom smere je prenikanie lokálnych náboženských filozofií a praxí do kresťanstva akceptované aj v rámci samotnej katolíckej cirkvi. Druhý vatikánsky koncil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia dokonca misionárom odporúča, aby kresťanské učenie sprostredkovávali spôsobom blízkym miestnym zvyklostiam. Takto začali katolícke autority pripúšťať, že aj v nekresťanských náboženských textoch môže byť určitá miera zjavenej pravdy.
Pôsobia aj u nás?
Pôsobia, ale veľmi okrajovo. Doposiaľ neboli schopní vytvoriť ucelenejšiu skupinu z radov slovenských konvertitov. V zásade tu sú skôr kórejskí misionári, no zatiaľ im viac-menej chýbajú veriaci. Obdobná situácia je aj v susednej Českej republike. Nazdávam sa, že u nás ešte len takpovediac preskúmavajú terén, jeho možnosti i obmedzenia.
Foto: Pixabay.com, FFUK
