Krajina tradícií, komunizmu, ale aj ekonomického rastu. Ako pochopiť jednu z najstarších civilizácií, ktorá sa neustále mení?
Čínske tradičné umenie v zakázanom meste. Zdroj: iStockphoto.com
Daniela Zhang Cziráková je sinologička, prekladateľka a výtvarná teoretička. Pôsobí ako vedecká pracovníčka Ústavu orientalistiky SAV v Bratislave a vyučuje dejiny čínskej literatúry na Katedre východoázijských štúdií na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Koncom roka jej vo vydavateľstve Veda vychádza publikácia Breaking the Ink o abstraktnom umení v súčasnej Číne.
Prečo ste sa rozhodli študovať takú vzdialenú krajinu, akou je Čína?
Už ako dieťa som milovala cestovanie, aj keď ako dieťa v socialistickej krajine som sa nedostala skoro nikam. Ale vždy som snívala o tom, že budem cestovať a naučím sa nejaký cudzí jazyk. To, že to bola nakoniec čínština, bola v podstate zhoda okolností.
Na prijímacie pohovory som si musela čo-to naštudovať. Prečítala som si Tao te ťing, základné dielo taoizmu, a úplne ma očarilo.
Keď som sa potom začala učiť čínštinu, zrazu som mala zvláštny pocit, ako keby ma ten jazyk od seba „odtláčal“ a začala som mať pochybnosti o tom, či som sa rozhodla správne, keď som sa začala venovať takej vzdialenej kultúre. Súviselo to, samozrejme, s tým, že čínština je veľmi ťažký jazyk, ale celkovo som mala v úvode problém štúdium uchopiť.
Počas štúdia som dostala možnosť stráviť rok v Číne. Hneď po príchode ma očarila a vtiahla, „zafungovala“ na mňa príťažlivosť krajiny a kultúry.
Pudong, štvrť v Šanghaji, ktorá sa nachádza oproti historickému centru Šanghaja. Zdroj: archív D.Z.C.
Ako prebieha štúdium sinológie?
Náš program nastavovali vynikajúci odborníci z Ústavu orientalistiky SAV Marián Gálik a Anna Doležalová. Oni nám koncepciu programu postavili na z dnešného pohľadu „neužitočných“ pilieroch. Študovali sme veľmi veľa čínskej filozofie, histórie, dokonca sme študovali aj geografiu Číny s dôrazom na kultúru. Od prvého dňa sme mali čínskeho lektora.
Stretla som sa však aj s takými programami, ktoré boli zamerané viac na súčasnú Čínu, na ekonomiku a na medzinárodné vzťahy. Myslím si však, že nie je dobré úplne ignorovať čínsku filozofiu, históriu a literatúru. V akokoľvek pragmaticky postavenom programe by som nechala pre tieto predmety aspoň trocha priestoru, pretože súčasnú Čínu je možné pochopiť len vtedy, ak pochopíme jej históriu a kultúru.
Prečo ste sa vo svojom výskume zamerali práve na abstraktnú maľbu?
K súčasnému čínskemu výtvarnému umeniu mám najbližšie. Špecializujem sa na abstraktnú maľbu tušom a o tej ešte nikto vedeckú publikáciou nenapísal ani v čínštine, ani v angličtine. Aj v Číne sa o nej hovorí veľmi málo.
V mojej práci sa venujem procesu akceptácie abstrakcie. Je zaujímavé, že v Číne je pomerne silná generácia umelcov, v rámci ktorej sa jednotlivci v nejakom období svojho života venovali abstraktnej maľbe. Existuje tiež smer, ktorý sa volá abstraktná kaligrafia. Zaujíma ma postoj Číny voči abstrakcii a abstraktným umelcom. Čínska verejnosť, dokonca aj tá odborná, vnímala abstraktné umenie veľmi nepriaznivo.
Vo svojom výskume riešim, ako sa k tomu postavili jednotliví umelci a ako je možné, že v takom neprajnom prostredí mohlo vzniknúť také veľké množstvo abstraktných diel. Skúmam, aké boli ich motivácie, ako svoje diela hodnotia.
Skúmam veľmi staré techniky s viac ako tisícročnou históriou, t. j. techniku štetca a techniku čínskeho tušu. Práve v rámci hnutia experimentálnej maľby tušom, ktorého dôležitou súčasťou bola abstrakcia, sa formovali dva prúdy. Jeden bol kaligrafický a ten druhý sa úplne vyhýbal výrazným ťahom čínskeho štetca s odkazom na to, že je to príliš silné puto s tradíciou.
Keď som sa tejto téme začala venovať, všimla som si, že maľovanie tušom a na čínsky papier bolo pre nich akýmsi potvrdením národnej identity. Tento fenomén za posledných 20 rokov slabne. Umelci si uvedomili, že pocit kultúrnej jedinečnosti nespočíva len v tuši.
Daniela Zhang Cziráková počas jednej z mnohých návštev Číny. Zdroj: Archív D.Z.C.
Prečo je abstrakcia vnímaná negatívne? Má na to vplyv režim? Môže byť dôvodom znepokojenia štátneho zriadenia to, že abstraktnú maľbu nie je jednoduché ju interpretovať?
Do istej miery to môže byť tým, aj keď v prípade Číny to veľmi nedáva logiku. Faktom je, že čínsky režim mal problém s abstrakciou a čínski abstraktní umelci boli veľmi dlho vytláčaní z veľkých štátnych výstav. Na druhej strane má však čínsky režim menší problém napríklad s politickým popom, ktorý je voči nemu otvorenejšie kritický.
Neviem, či je to tým, že umelci, ktorí ho tvoria, získali v Európe veľmi silné zázemie. Je to však paradox, keďže v tomto type umenia možno skôr nájsť náznaky politických konotácií, ktoré v abstrakcii budeme hľadať naozaj ťažko. Naozaj neviem pochopiť, prečo abstrakcia bola a aj je zaznávaná, keď sa snaží byť apolitická. Pre mnohých umelcov bola abstrakcia práve spôsobom, ako uniknúť pred politickými témami.
Ako je na tom súčasné čínske umenie a ako sa k nemu stavia štát?
Veľa súčasných čínskych výtvarníkov a výtvarníčok sa na rebríčkoch najpredávanejších umelcov sveta či najdrahších diel pohybujú v hornej dvadsiatke. Vystavujú v svetových galériách a darí sa im.
Otázka, nakoľko je umenie apolitické a nakoľko je v ňom prítomný tlak, ktorý si pamätáme z našej nedávnej histórie, je komplikovaná. Neustále sa to totiž mení. Politické tlaky boli oveľa menšie, keď som v Číne študovala. Okolo roku 1988 bola Čína oveľa slobodnejšia ako socialistické Československo.
Ešte aj v 90. rokoch to fungovalo dlho tak, že pokiaľ človek priamo neprotestoval proti režimu a pokiaľ sa nepostavil proti vláde a komunistickej strane, v podstate si mohol v oblasti kultúry a umenia robiť, čo chcel. Ale toto sa mení k horšiemu.
Všímam si, že politický tlak silnie. Napríklad na uliciach sa razu začali objavovať propagandistické plagáty, ktoré v Číne v deväťdesiatych rokoch alebo do roku 2010 prakticky neexistovali. Čínskou realitou je dnes obdivovať propagandistický plagát, ktorý hovorí o čínskom sne alebo o harmonickej spoločnosti hneď vedľa reklamného billboardu nejakej svetovej kozmetickej značky. Západná kultúra konzumu sa mieša s propagandou a vytvára až absurdný mix.
Čínske mesto. Zdroj: Archív D. Z. C.
Prečo podľa vás politický tlak silnie?
Myslím, že príčinou môže byť stupňujúce sa sociálne napätie. Zväčšuje sa priepasť medzi bohatými a chudobnými, ktorá tam vždy tam bola, no teraz sa prehlbuje. Čína je kultúra veľkých kontrastov.
Mohli by ste v skratke zhrnúť, ako vyzerá vývoj moderného čínskeho umenia?
Éra podobná socialistickému realizmu u nás v Číne trvala do roku 1979, potom prišlo uvoľnenie. Čína sa otvorila svetu a vo výtvarnom umení sa začala formovať avantgarda, ktorá existuje dodnes. Je fascinujúce, že v komunistickej krajine stále existuje tento, vo svojej podstate neoficiálny, prúd kultúry. On však už nie je neoficiálny, pretože tí umelci sú takí silní, že si ich už vláda nemôže nevšímať.
Popri nich však stále existujú umelci, ktorých režim z nejakého dôvodu podporuje. Zároveň sa to prelína – umelci, ktorí fungujú v neoficiálnej subkultúre, sa môžu dostať do hľadáčika štátu, ktorý sa snaží si ich získať. A snahy o získanie takýchto ľudí sú vo výtvarnom umení v Číne určite častejšie ako snahy o ich potláčanie.
Dostanú napríklad možnosť prednášať na univerzitách alebo získajú postavenie akademického umelca. To znamená, že dostávajú plat od štátu bez ohľadu na to, čo a koľko namaľujú. Nemusia vôbec maľovať politické umenie, očakáva sa skôr, že budú apolitickí a do nejakej miery lojálni voči režimu. A čo znamená byť lojálni? To je práve to, čo sa momentálne redefinuje.
Veľmi podobne to funguje v literatúre. Títo umelci nemusia byť nekvalitní, často sú, naopak, dobrí. Ale všeobecne platí, že tí najzaujímavejší sú mimo „cukrového koša“.
Zdá sa, že porovnanie socialistického Československa a komunistickej Číny naráža aj v oblasti umenia na priveľké odlišnosti.
Niektoré javy sú podobné, ako boli aj u nás. Ak vás napríklad niečo naštve, stačí, aby ste odišli z mesta. V momente, ako sa presťahujete na odľahlý vidiek, už nebudete nikoho zaujímať, môžete si robiť, čo chcete. A mnohí umelci to tak aj urobili. Odišli do akéhosi „autoexilu“, do vnútornej emigrácie a tvorili sami pre seba.
Zaujímavé sú tiež prípady, keď vláda chcela zakročiť, ale nevedela ako. Keď sa prevalil prípad čínskeho umelca, ktorý vo svojom „umení“ použil mŕtve ľudské embryo, naštvalo to doslova celý národ. Ale vláda celkom nevedela, čo s tým. Skončilo to zvláštnym konsenzom – meno toho človeka bolo vymazané z mapy umenia. Odvtedy ho všetci ignorujú na národnej aj medzinárodnej úrovni. Zaujímavé je, že sa k tomuto trendu pridali aj zahraniční výtvarní kritici a sinológovia, ktorí to tentoraz cítia podobne, preto mi prepáčte, ani ja ho nebudem menovať.
V 90. rokoch sa čínska avantgarda dostala do sveta a odvtedy plnia čínski umelci svetové galérie nezávisle od čínskeho režimu. V tomto kontexte je zaujímavý napríklad slávny Ai Weiwei. Vystupuje ako disident a, áno, bol krátko väznený. Menej sa však hovorí o tom, že bol zapojený do tvorby ceremoniálu olympijských hier a podieľal sa na tvorbe štadiónu v Pekingu.
Pekingské mrakodrapy z vtáčej perspektívy. Zdroj: iStockphoto.com
Nikdy ste nepremýšľali nad tým, že by ste v Číne chceli zostať žiť?
V roku 2002 a 2003 sme túto možnosť zvažovali a keby nebolo SARS-u, je veľmi pravdepodobné, že by sme sa na nejaký čas presťahovali. V súčasnosti ma to však už neláka, najmä práve kvôli zmienenej zhoršujúcej sa politickej situácii. Ako cudzinky by sa ma politické tlaky až tak netýkali, ale aj tak. Nepripadá mi logické sťahovať sa do krajiny, v ktorej sa vyostruje politická situácia v čase, keď sa ešte stále teším z toho, že sme sa tohto typu politických tlakov zbavili doma.
Spomínali ste, že čínska spoločnosť sa veľmi dynamicky mení. Ako?
Keď som prišla do Pekingu prvýkrát ako študentka, pozorovala som po ceste z letiska popri autách a motorkách aj rikše a somáre, ktoré ťahali náklad. Mala som pocit, že som sa vrátila do minulosti. Keď cestujem dnes z pekinského letiska, ktoré je veľké asi ako širšie centrum Bratislavy, mám pocit, že som sa dostala do budúcnosti.
Veľkou zmenou je tiež to, že Čína už zďaleka nie je lacnou manufaktúrou sveta. Naopak, v Číne je stabilne prítomná silná tradícia a príklon k folklóru. A keďže tradíciu a folklór vláda považuje za neškodné, podporuje ich.
Keď je folklór protežovaný, neznechucuje sa ľuďom?
Nie, Číňania si uvedomujú, že sú najstaršou nezmenenou civilizáciou, ktorá prežila všetky vplyvy, a sú na to hrdí. Ale späť k tým zmenám. Oproti tradícii je veľmi silne prítomný fenomén hladu po materiálnych statusových veciach. Je typický pre postsocialistické krajiny, v ktorých bolo ľuďom súkromné vlastníctvo odopierané, preto majú jednotlivci potrebu sa veľmi ostentatívne prezentovať tým, čo vlastnia.
Áno, fenomén ostentatívneho materiálna je udomácnený aj u nás, v Číne je však oveľa silnejší. Bohatí Číňania si kupujú naozaj veľmi drahé autá a vydržiavajú veľa mileniek. Aj preto sa obyčajní ľudia na sprísňovanie režimu až tak nehnevajú. Majú pocit, že budú vďaka tomu potrestaní skorumpovaní vládni úradníci, ktorí vedú často naozaj okázalý, priam palácový život.
V prednáške ste spomínali aj populačnú nerovnováhu žien a mužov. Akú budúcnosť čaká Čínu z tohto pohľadu?
V Číne je kvôli politike jedného dieťaťa veľký nepomer v dospelej generácii medzi mužskou a ženskou populáciou. Je pravdepodobné, že to vyvolá sociálne napätie, keďže si mnohí mladí muži nenájdu partnerky.
Je to výnimočná situácia. Neviem o tom, že by niečo také musela nejaká krajina v celej histórii ľudstva vôbec riešiť. Väčšinou to bolo naopak. Kvôli vojnám bolo v spoločenstvám menej mužov a viac žien. (V roku 2019 bolo v Číne podľa štatistík 715 miliónov mužov a 685 miliónov žien. Zdroj: www.statista.com, pozn. red).
Ilustračné foto: Staré domy v okrese Fenghuang v čínskej provincii Hunan. Mesto Fenghuang je zaradené do predbežného zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Zdroj: iStockphoto.com
Akou krajinou je Čína? S akými stereotypmi sa najčastejšie stretávate?
Čína nie je zlá krajina, ak máte veľa peňazí. Pre Európana, ktorý tam príde na nejakú dobu žiť, napríklad študuje alebo pracuje pre nejakú nadnárodnú spoločnosť, je Čína veľmi príjemným miestom pre život. Možno príjemnejším, ako sú mnohé európske krajiny.
Západná filmová produkcia rada vykresľuje Čínu ako krajinu, kde môže cudzinec zmiznúť do väzenia bez stopy, ak je napríklad podozrivý z nejakej trestnej činnosti. To sa však môže stať len vo filme, v realite sa takéto veci väčšinou nedejú. Ak by mal napríklad americký občan problémy s políciou, ambasáda by to okamžite riešila.
V Číne je stále pre Európanov z bohatších krajín lacno a navyše si tam ich obyvatelia užívajú určité privilegované postavenie. Cudzinci z toho mnohokrát profitujú bez toho, aby o tom vedeli. Niektorí o tom, samozrejme, aj vedia a niektorým to vadí, ale aj tak s tým nedokážu veľa urobiť.
Mne to prechádza aj vďaka tomu, že hovorím tak dobre po čínsky, niekedy Číňania až pozabudnú, že som cudzinka.
Čína bola vždy uzavretá. Dá sa do nej preniknúť?
Toto je jeden zo stereotypov. Čína nebola vždy uzavretá, uzavrela sa len počas posledných 200, možno 300 rokov. Predtým bola veľmi multikultúrna a udržiavala veľmi živé vzťahy so svetom. Uzavretie krajiny bolo obranou pred kolonializmom, vďaka čomu sa jej podarilo uniknúť osudu ostatných kolónií. Bol to sebaobranný mechanizmus a aj vďaka tomu, že je to taká obrovská krajina, bol účinný.
Môžeme porozumieť Číne?
Myslím si, že mostov sa buduje veľa. Slovensko trocha zaostáva, lebo je tu menšia čínska komunita ako v iných západných krajinách. U nás nemáme poriadny China town, napríklad Paríž má dokonca dve obrovské čínske štvrte. Našinec teda nemá v podstate možnosť zažiť autentickú čínsku kultúru aj z tej pozitívnej stránky.
Na druhej strane sú snahy o popularizáciu tejto krajiny. Viacerí z nás sa snažia približovať čínsku kultúru aj bežným ľuďom, napríklad náš ústav vydáva časopis Svet Orientu, kde sprístupňujeme poznatky o Číne a, samozrejme, aj o iných krajinách Ázie a Afriky.
Na Slovensku je málo Číňanov a ešte menej je tých vzdelaných, ktorí by mohli šíriť povedomie o čínskej kultúre. V krajinách, kde je takýchto ľudí viac, o Číne aj viac vedia. My sme stále pomerne homogénna spoločnosť, sme veľmi uzavretí.
A to nielen pred Čínou, všeobecne u nás žije veľmi málo cudzincov. Myslím si, že by nám prospelo, keby ich bolo na Slovensku viac. Možno by sme sa ich potom menej báli. Treba si tiež uvedomiť, že Číňania nie sú to isté ako čínska vláda a nemožno obviňovať ľudí ktorejkoľvek krajiny napríklad za konanie jej politikov.
