Zuzana Šidlíková študovala Vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a Odevný dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Absolvovala stáže na umeleckopriemyselných školách v Prahe, v nemeckom Kieli a Hamburgu. Po krátkom pôsobení v Slovenskej národnej galérii pracovala ako redaktorka časopisu Designum v Slovenskom centre dizajnu. Orientuje sa najmä na výskumnú, pedagogickú a publikačnú činnosť v oblasti dizajnu a odevnej kultúry. V roku 2011 vydala knihu Móda na Slovensku v medzivojnovom období. V súčasnosti pôsobí v Centre výskumu VŠVU. Okrem knihy Móda na Slovensku v medzivojnovom období vyšla Textilná tvorba a dizajn v 20. a 21. storočí a je spoluautorkou knihy Móda na Slovensku, stručné dejiny odievania.
M. Pitlová: Čo Vás ovplyvnilo pri rozhodovaní sa pre vysokoškolské štúdium?
Z. Šidlíková: Po maturite na Škole úžitkového výtvarníctva som mala záujem študovať odevný dizajn na VŠVU. Neprijali ma. Alternatívou sa vtedy pre mňa stala Veda o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte UK, kde som úspešne absolvovala prijímacie skúšky. Hoci túto „úchylku“ s orientáciou na umenie v mojej rodine nikto nechápal, pre mňa to bola vtedy jasná voľba. O rok som si zopakovala aj talentové skúšky na VŠVU a dopadli úspešne. Myslela som si najskôr, že z Filozofickej fakulty odídem, nestalo sa tak a o pár rokov som absolvovala obe školy.
M. Pitlová: Absolvovali ste stáže v zahraničí. Čo Vás tam najviac zaujalo?
Z. Šidlíková: Popri dvoch školách mám pocit, že stáže boli pre mňa tým najhodnotnejším štúdiom života. 
Študovala som v podstate rôzne odbory, iné než doma a iným spôsobom. Bola som najskôr v Prahe, neskôr v nemeckom Kieli a Hamburgu. Každá umelecká škola má iný prístup k študentom, iné technologické vybavenie, inak prebieha komunikácia s pedagógom, k dispozícii je iný záber prednášok a kurzov. Tým, že som zvedavý človek, som chcela čo najviac z ponúkaného vyskúšať. Najhodnotnejšia však pre mňa určite nebola nová „dávka“ odborných informácií. Dokonca ani skúsenosť zažiť si pracovnú realitu vo svojom odbore, čo bolo určite super. Bola to možnosť zdokonaliť sa v nemeckom jazyku, začať v ňom tak trochu rozmýšľať. A bola to nepochybne práve tá ľudská, osobnostná skúsenosť, niečo, čo človeka vlastne formuje na celý život. Komunikácia s domácimi a cudzincami. Zažiť si debaty do rána v spoločnosti ľudí z Kirgizska, Kazachstanu, Indie, Číny, Mongolska, Japonska, Pakistanu, Iránu, Burundi, Maroka, Turecka, Mauretánie, ale samozrejme aj Európy. Obzvlášť to pociťujem dnes, keď je spoločnosť tak mimoriadne negatívne naladená voči utečencom. Áno, sme formálne každý iní, máme iné zvyky a náboženské presvedčenie, ale vo svojej podstate sme vlastne rovnakí. Keď sme otvorení a vzájomne tolerantní, akceptovanie inakosti je veľmi povznášajúci pocit! Každému by som odporučila zažiť si aspoň raz takúto stáž a pochopiť, že krajina XY nie je len vzdialená bodka na mape, ale priblížiť si ju cez konkrétnych ľudí. Takže, čo som si odniesla konkrétne? Napríklad aj záujem o nemeckú kultúru a túžbu počúvať rôznorodé ľudské príbehy.
M. Pitlová: Ktoré svoje pracovné úspechy považujete za najvýznamnejšie?
Z. Šidlíková: Asi je to zvláštne, ale neviem to presne definovať. Keď sa podarí vypublikovať knihu, asi to je úspech, podarí sa tým uzatvoriť niekoľko rokov výskumu a ponúknuť výsledky druhým. Ale, akoby som sa z toho ani nestíhala tešiť. Vždy je človek nervóznejší, že, sa tam objavila nejaká chybička či nepresnosť. Často moji študenti, pre ktorých som si to „odsedela“ v archívoch, a majú mať z toho dokonca štátnicu, tú ktorú knihu ani neotvorili. Osobne sa však určite teším, že mám priestor venovať sa témam, ktoré sú v našej umenovede nové, teším sa, že textilný dizajn a móda dostali priestor. Ja som ako študentka túžila mať v rukách knihy o československej móde a bola som nadšená z knižiek od kolegýň z Prahy a napokon sa mi po niekoľkých rokoch darí venovať sa práve výskumu slovenského prostredia. Neviem či to je úspech, cítim sa stále „na začiatku“, vidím, koľko neviem. Teším sa však napríklad aj z toho, že sa nám darí dávať dokopy zbierku módy a textilného dizajnu pre Slovenské múzeum dizajnu. To sú veľké „resty“ domácej kultúry. Teším sa z osobných stretnutí so zaujímavými ľuďmi. Tento typ práce je istým spôsobom dobrodružstvo, náročnejšia je už tá fáza, keď treba sedieť a písať 
M. Pitlová: Kde v praxi sa dajú využiť výsledky Vášho výskumu?
Z. Šidlíková: Primárne sa môže zdať, že publikácie o histórii dizajnu slúžia len na akési nostalgické spomínanie 
pár nadšencov. V priebehu rokov som však stále viac presvedčená, že hovoriť a písať o určitej oblasti hmotnej kultúry, ktorá bola navyše dlhé obdobie zanedbávaná, má oveľa hlbší význam. Ak o niečom nepíšeme, nereflektujeme to „jazykom“, akoby to neexistovalo. V oblasti dizajnu si myslíme, že sme stále v bode nula, ani samotní dizajnéri často nevedia, čo sa tu dialo pred 30/ 50 rokmi. Inak sa buduje kontinuita v miestach s dlhodobou tradíciou, kde rozvoj a podpora kultúry je samozrejmosťou (podpora zberateľstva, vedy a výskumu, zároveň rozvoj remesiel a priemyslu, to všetko ide ruka v ruke). Vidíme to na urbanizme mesta, ako často tu veci zlyhávajú, vidíme to na investíciách do dizajnu, na súkromných či štátnych zákazkách. Teda nejde tu len o módu ako takú, ale komplexné vnímanie odievania, dizajnu, architektúry… Keď napríklad UMPRUM múzeum vydalo knihu o zdužení Artěl, starožitníci náhle konštatovali neuveriteľní nárast cien produktov Artělu, to isté platí o tzv. bruselskom štýle a mohli by sme pokračovať. Málokto si uvedomuje, že napríklad i umeleckopriemyselné múzea či múzeá módy boli zakladané práve na podporu tohto hospodárskeho segmentu. Teda nie kvôli nostalgii, ale s víziou do budúcnosti.
M. Pitlová: Na akom projekte pracujete v súčasnosti?
Z. Šidlíková: V decembri sa končí môj trojročný projekt, ktorý sa týka výskumu odevnej kultúry v socialistickom Československu. Takže sa dostávam do záverečnej fázy, k ukončeniu výskumu a k písaniu textu. Potom príde celá tá náročná produkcia knihy, jazykové korektúry, vybavovanie autorských práv, grafický dizajn, zháňanie peňazí na vydanie… Čoskoro ma čaká na VŠVU konkurz a uvidíme, či budem v práci na novom výskumnom projekte pokračovať alebo nie.
M. Pitlová: Čím je pre Vás vedecká práca príťažlivá?
Z. Šidlíková: Pred pár rokmi by som si to asi ako výtvarníčka netrúfala tvrdiť, ale aj tento typ vedeckej práce dáva priestor kreativite. Samozrejme, dôležitá je systematická práca, často boj s rôznorodou cudzojazyčnou literatúrou, ale i hľadanie súvislostí, korektná komunikácia s ľuďmi z rôznych oblastí a profesií. Čo aktuálne robím, je v podstate taký sociálny projekt. Mám príležitosť počúvať príbehy.
M. Pitlová: Aký máte názor na popularizáciu vedy na Slovensku?
Z. Šidlíková: Samozrejme, že je dôležité popularizovať vedu. Otázka je, akým spôsobom, a obávam sa, že pre istú
skupinu obyvateľstva nepomôžu pri jej popularizovaní ani najefektívnejšie metódy a reklamné kampane. Dá sa o význame vedy presvedčiť človek, čo nikdy nečíta, večer mu stačí pivo a televízor, a každý deň musí odovzdať šéfovi výsledky dennej pracovnej šichty? Jedna vec je popularizovať vedu laickej verejnosti, druhá vec je získavanie mladej generácie na nové, často slabo platené pracovné pozície. Pre mladú generáciu, zaťaženú hypotékami, to nie je na Slovensku zrovna svet istôt. Veda je však zásadnou zložkou každej vzdelanostnej spoločnosti. Zvykli sme si na rýchle výsledky a okamžité finančné benefity. Veda je dlhodobá investícia. Navyše, v oblasti humanitných vied vládnu v spoločnosti mnohé predsudky.
M. Pitlová: Aké máte hobby okrem svojej práce?
Z. Šidlíková: Som otvorený človek, rada striedam individuálne aj kolektívne aktivity, navštevujem nové miesta. Okrem kultúry mám rada napríklad turistiku, alebo je skvelým relaxom pre mňa aj práca na záhrade.
Zhovárala sa: Martina Pitlová, CVTI SR
Foto: Mgr. Zuzana Šidlíková, PhD., Pravda: Ľuboš Pilc
Uverejnila: ZČ