Fašiangy ovplyvnili aj dii parentes, čiže dni rodičov. Ľudia vtedy kládli na hroby jedlá a nosili masky znázorňujúce predkov.
Fašiangový sprievod v Múzeu slovenskej dediny. Zdroj: Múzeum slovenskej dediny SNM v Martine
Fašiangové zvyky významovo patria do obdobia predjaria. V knihe Rok vo zvykoch nášho ľudu vysvetľuje etnologička Emília Horváthová, že sviatok je pohyblivý a jeho termín sa viaže k vzájomnému vzťahu medzi jarnou rovnodennosťou a lunárnym cyklom. Termín fašiangového obdobia sa odvádza od Veľkej noci. Prvá nedeľa, ktorá nasleduje po splne mesiaca, ktorý je po jarnej rovnodennosti, je Veľkonočná. Fašiangy končia štyridsať dní pred dátumom Veľkej noci a posledným dňom je Popolcová streda. Z tohto dôvodu môžu fašiangy v niektorý rok trvať dlhšie a v iný kratšie. Daný rozdiel môže byť dokonca až štyri týždne.
Etnologička hovorí, že v období Veľkej Moravy sa sviatok nazýval mjasopust. Pomenovanie masopust sa zachovalo v Českej republike, no na Slovensku ho v stredoveku nahradil názov pochádzajúci z nemčiny, ktorý sa udomácnil v podobe fašangy alebo fašiangy. Termín fašiangov bol ohraničený štyridsaťdňovým pôstom, ktorý stanovila cirkev na konci 4. storočia. Etnologička Horváthová ozrejmuje, že v období stredoveku sa ľudia snažili využiť čas pred prísnym pôstom čo najlepšie. Aj preto sa ľudia v tomto období roka správali uvoľnene a bezstarostne. Dokonca bolo povolené parodovať uznávané formy správania. Ľudia si obliekali masky a pod rúškom inej identity a bez hrozby dôsledkov boli neviazaní. Toto správanie vybočujúce z každodenného stereotypu malo psychohygienickú funkciu. Etnologička tvrdí, že práve preto ľudia obľubujú masky aj v súčasnosti.
Historický vývoj sviatku
Emília Horváthová ďalej píše, že fašiangové zvyky v Európe zlučujú mnohé tradície, ktoré pôvodne predchádzali jarnému novoročiu a do určitej miery aj zimnému slnovratu. Fašiangové zvyky čerpajú do istej miery tiež z antických náboženských slávností na počesť boha Bakcha, ktoré boli rozšírené najmä na vidieku. Roľníci sa zabávali rôznymi žartami, pričom si zakrývali tváre jednoduchými maskami. Bakchovi obetovali kozla, vínnu révu, víno a niektoré jedlá. Tieto oslavy, ktoré sa nazývali bakchanálie, mali v mestách veľkolepý charakter.
Vznik a podobu fašiangov ovplyvnili aj slávnosti nazývané dii parentes, čiže dni rodičov. Pri tejto príležitosti kládli ľudia na hroby jedlá a vykonávali rôzne obrady, pri ktorých používali masky znázorňujúce predkov. Termín masca pôvodne označoval dušu zomretého.
Etnologička vysvetľuje, že určovanie historického vývoja sviatkov je pomerne náročné, pretože rôzne kultúry si medzi sebou zvyky preberali a zmiešavali. Inak to nebolo ani v prípade Slovanov, u ktorých sa fašiangy vyvinuli z historicky starších obradov a zvykov. Spôsob slávenia tiež nie je jednotný. Rozdiely sa nachádzajú medzi spôsobom slávenia u západných a východných Slovanov. Napríklad u východných Slovanov chodila mládež v čase fašiangov po dedine s figurínou zimy, ktorú nakoniec spálila. Tomuto zodpovedá zvyk vynášania Moreny u západných Slovanov. Západní Slovania nekládli jedlá na hroby svojich predkov, zatiaľ čo východní Slovania to robili. U všetkých Slovanov však bolo rozšírené nosenie masiek počas spomienkových slávností.
Fašiangy ako obdobie mágie, zábav a svadieb
Počas obdobia fašiangov sa konali spoločné priadky, zakáľačky, zábavy a obchôdzky masiek i muzikantov po dedine. Zvyky v závere fašiangového obdobia v sebe ukrývajú aj stopy staroslovanských agrárnych obradov predjaria a európskej karnevalovej tradície. Etnológ Daniel Luther vysvetľuje, že cieľom magicko-prosperitných úkonov bolo zabezpečenie dobrej úrody ľanu, konope i zemiakov.
Etnologička Horváthová vysvetľuje, že fašiangy sa v ľudovom prostredí spájali aj so zmenou stavu jednotlivca. Rôzne fašiangové prvky prenikali aj do svadobných obyčajov (napríklad predvádzanie prezlečených falošných neviest), pretože v tomto čase bolo veľa svadieb. Tých, ktorí uzavreli manželstvo v priebehu posledného roka, v závere fašiangov symbolicky prijali medzi seba ostatní ženatí muži a vydaté ženy. V tomto čase boli tiež prijímaní dospievajúci chlapci medzi mládencov a učni medzi tovarišov.
Fašiangové zábavy boli rozšírené medzi všetkými vrstvami obyvateľstva a obľube sa tešili v mestách i na vidieku. Šľachta v tomto období usporadúvala rôzne zábavy a turnaje. Medzi roľníkmi boli fašiangy azda najveselším obdobím celého roka. Fašiangové zábavy trvali od poslednej nedele až do utorka, prípadne do stredy, pričom podľa Centra pre ľudovú kultúru sa tieto dni nazývali posledný fašank, bláznivé dni, šalone dni, mjesopust, mjasnica i ostatky. Počas nich vyhrávali muzikanti a ľudia hodovali. Na stoloch nechýbalo mäso, rôzne koláče, víno či pálenka. Mládenci organizovali obchôdzky v maskách po dedine a vyberali potraviny na večernú zábavu. Posledná muzika, koniec fašiangov, bola v utorok pred pôstom, na ktorej sa v niektorých lokalitách pochovávala basa. Symbolické pochovanie basy znamenalo koniec zábav a začiatok pôstu.
Smrtná nedeľa je predposlednou pôstnou nedeľou pred Veľkou nocou. Takmer na celom území Slovenska sa na ňu viažu obradové úkony, ktorých pôvodným cieľom bolo zahnať zimu a privolať jar, zabezpečiť úspešný začiatok poľnohospodárskych prác a bohatú úrodu. Takúto funkciu mali pôvodne aj jarné obchôdzky so symbolickým vynesením zimy, smrti a chorôb z chotára. Zimu alebo smrť predstavovala ženská slamená figurína Morena (Majmorena, Marmuriena, Murena, Muriena, Kyselica, Kyseľ, Smrť). Na Orave, Liptove a v Turci to bola aj mužská figurína Dedka. Zdroj: Múzeum slovenskej dediny SNM v Martine
Ako sa slávili fašiangy na dedine?
Podľa etnologičky Horváthovej bola hlavným organizátorom fašiangových zábav dospelá mládež. Fašiangové obchôdzky maskovaných a krojovaných skupín od domu k domu sa uskutočňovali v posledných dňoch fašiangov a spájali sa s vinšovaním a tancovaním obradných tancov. Prezlečení mládenci vinšovali domácim dobrú úrodu konope a ľanu, za čo im gazdiná dala vajíčka, slaninu, klobásy, údené mäso, koláče a vypiť pálenky. Mládenci si zatancovali so slobodnými dievčatami a mladými nevestami z každého domu. Vyskakovali čo najvyššie, aby aj ľan a konope narástli vysoké. Zo získaných potravín potom dievky pripravili pohostenie na priadkach. Napiekli aj špeciálne koláče z kysnutého cesta – pampúchy, šišky, fánky či kreple. Na priadkach a v krčme vyhrávali muzikanti a gajdoši. Ľudia z dediny sa chodili zabávať a tancovať. V niektorých obciach dievky na konci fašiangov navarili zo získaných surovín dlhé rezance (aby aj ľan bol dlhý) a posypali ich makom, bryndzou alebo slaninou.
Ako sa slávili fašiangy v meste?
Fašiangy v meste podľa etnologičky Horváthovej spestrovali sprievody a zábavy, ktoré organizovali remeselnícke cechy. Hlavnými organizátormi týchto zábav boli tovariši. Tí pripravovali miesto konania, dohodli sa s gazdinou na príprave večerí a najali hudobníkov. Tovariši tiež zakúpili niekoľko sudov piva alebo vína. Fašiangová zábava, ktorá trvala celý týždeň, sa realizovala zväčša v dome niektorého majstra, ktorý mal špeciálnu miestnosť na ubytovanie tovarišov. Tento majster potom dozeral na prípravy a aj s nimi pomáhal.
Posledné dni fašiangu boli venované hudbe a tancu. Po obede sa v určenom dome zišla dospievajúca mládež, ktorá tancovala až do večere a potom išla domov. Po výdatnej večeri pred budovou zahrali trubači. To bol signál pre zahájenie zábavy tovarišov a slobodných dievčat, dcér majstrov, z okolia. Tovariši si zatancovali s každou majstrovou dcérou, aby sa žiadna necítila ukrivdená. Hoci zábavu organizovali tovariši niektorého konkrétneho cechu, vítaní boli aj iní tovariši a dcéry majstrov iných remesiel. Zábava pokračovala aj po polnoci.
Na ďalší deň chodili mladí tovariši v sprievode muzikantov na fašiangovú obchôdzku. Navštevovali najmä tie domy majstrov, kde mali slobodné dcéry. S dievčatami si zatancovali, za čo dostali peniaze alebo pečivo. Z vyzbieraných peňazí potom zaplatili výdavky spojené so zábavou.
Pochovávanie basy s folklórnou skupinou z Bystričky. Zdroj: Múzeum slovenskej dediny SNM v Martine
Karneval alebo zbohom mäsu
Horváthová píše, že remeselnícke cechy výrazne formovali charakter fašiangových zvykov v mestách. Každý cech sa snažil zapôsobiť na diváka počas sprievodov. Mlynárski tovariši behali na chodúľoch, debnári krútili nad hlavami obručami, na ktorých mali poháre s vínom. Rozšírené boli aj maskované sprievody. Najobľúbenejšie však boli fašiangové tanečné zábavy.
Etnologička Rastislava Stoličná-Mikolajová v knihe Kuchyňa našich predkov uvádza, že v stredovekých mestách fašiangové zábavy organizovali najmä mäsiarske cechy, nakoľko práve mäso vystupovalo v symbolickom význame carnalis, čo znamená telesnosť, hriešnosť, pozemskosť. Fašiangy patria k európskej karnevalovej tradícii. Pôvodný význam slova karneval pochádza z latinčiny carne vale, čo znamená rozlúčka s mäsom, alebo z carne levare, teda vyniesť mäso. Prostredníctvom masiek sa zaháňali zlí duchovia a podporovali tí dobrí.
Súčasné fašiangové zvyky
Na dedinách si záver fašiangov uchováva svoj špecifický charakter aj v súčasnosti. S fašiangami sa spájajú tradičné jedlá, tanečné zábavy či maskované sprievody. Etnologička Horváthová uvádza, že v niektorých oblastiach, kde sa zdalo, že fašiangové zvyky zaniknú, sa od 60. rokov 20. storočia inovujú. Medzi obcami dochádza k preberaniu zvykov. V súčasnosti sú maskované sprievody a zvyk pochovávania basy rozšírené aj tam, kde predtým neboli. Organizátormi týchto sprievodov a zábav sú zväčša rôzne kultúrno-spoločenské organizácie. Oživovanie fašiangových tradícií je rozšírené aj v iných európskych krajinách.
V mestách sa spája s fašiangami aj obdobie plesov a zábav. Podľa etnológa Juraja Zajonca sa karnevalové plesy v kostýmoch začali tešiť väčšej obľube v mestách aj na dedinách od začiatku 90. rokov 20. storočia. Fašiangové tradície sa stali súčasťou každoročných podujatí v skanzenoch či na hradoch naprieč celým Slovenskom. Vznikajú aj nové tradície, akými sú gajdošské fašiangy v obciach Malá Lehota, Veľká Lehota a Jedľové Kostoľany.
Fašiangové jedlá
Fašiangy boli obdobím, ktoré sa spájalo s novoročím. Aj z tohto dôvodu boli mnohé praktiky zamerané na zabezpečenie prosperity. Etnologička Rastislava Stoličná-Mikolajová vysvetľuje, že pri príprave a konzumácii jedál sa hľadelo na ich symbolický význam. Magicko-prosperitný charakter mala príprava rôznych druhov cestovín – rezance alebo šúľance. Cieľom bolo zaistenie si hojnej úrody obilnín, ľanu a konope. Plodnostnú symboliku mala podľa Centra pre tradičnú kultúru konzumácia vaječných jedál (napríklad praženice), ale aj vyprážaného pečiva – šišky, pampúšiky, fánky a kreple. Súčasťou fašiangových pokrmov bolo aj mäso upravené na rôzny spôsob – klobásy, údené mäso, slanina a pod. Mnohé z tradičných pokrmov ľudia pripravujú tiež v súčasnosti.
Zdroje: Emília Horváthová: Rok vo zvykoch nášho ľudu; Rastislava Stoličná-Mikolajová: Kuchyňa našich predkov; Juraj Zajonc: Je Halloween na Slovensku cudzincom?; web Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru (heslá: falošná mladucha; fašiangy; fašiangové jedlá; fašiangové obchôdzky; fašiangové tance; karneval; maska; maskovanie; Popolcová streda; turoň)
Zdroj foto: Múzeum slovenskej dediny SNM v Martine
