Kedysi dávno ľudia kočovali z miesta na miesto kvôli potrave. Keď sa naučili pestovať plodiny, usadili sa na jednom mieste a začali obrábať pôdu, stavať domy a chovať dobytok. Tak sa z kočovníkov stali roľníci.
Roľníci k svojej práci potrebovali rôzne nástroje, a tak tí, ktorí boli zruční, prestali sa venovať roľníckej práci a začali vyrábať rôzne kosy, lopaty, pluhy, alebo podkovy pre kone, tiež látky, hlinené nádoby a rôzne výrobky z kože. Tak sa z nich stali remeselníci. Roľníci a remeselníci si vzájomne vymieňali to, čo vypestovali a vyrobili. Museli sa vždy dohodnúť na tom, za koľko múky vymenia napríklad lopatu, za koľko sliepok vymenia pluh alebo za koľko zemiakov vymenia chlieb.
Aj takáto téma odznela v rámci tohoročnej detskej Žilinskej detskej univerzity, ktorá sa konala už po trinásty krát. Prednášku s názvom O obchode a peniazoch viedla Ing. Alena Košťálová.
Malým poslucháčom vysvetlila, že výmenný obchod bol postupne veľmi zložitý, pretože roľníci aj remeselníci mali veľmi veľa druhov výrobkov, ktoré si mohli vzájomne vymieňať. „Aby si to čo najviac zjednodušili, vymysleli platidlo. Jeden človek mal výrobok a druhý, keď ho chcel mať, musel zaň platidlom zaplatiť. Pre nás sú dnes platidlom peniaze, ale kedysi dávno sa ako platidlo používalo železo v tvare prútov (v časoch Veľkej Moravy), obilie, kožušiny, plátno (odtiaľ pochádza slovo platiť), dobytok (v starom Ríme), ulity morských slimákov (na ostrovoch v Tichomorí), ryža (v Japonsku) alebo vzácne korenie. Prvými kovovými platidlami boli mince, ktoré mali rôzny tvar a boli vyrobené zo zlata alebo zo striebra. Ich hodnota závisela od toho, koľko zlata alebo striebra obsahovali.“
Prednáška ďalej pokračovala aktuálnym stavom v oblasti platidiel a žiaci sa dozvedeli, že v mnohých európskych krajinách, ktoré sú členom Európskej únie sa používa spoločná mena – euro. Slovensko je tiež členom Európskej únie a od 1. januára 2009 sa aj u nás používa mena euro. Bankovky a mince sú symbolmi krajiny, ktoré prezrádzajú mnohé o jej minulosti, kultúre a tradíciách.
„Na území Slovenska má výroba mincí (razenie mincí) dlhú históriu. Už v druhom a treťom storočí pred našim letopočtom začali na našom území raziť prvé strieborné a zlaté mince Kelti. K najlepším minciam, ktoré Kelti v Európe vytvorili, patria veľké strieborné mince bratislavského typu z prvého storočia pred našim letopočtom, nazývané biateky. Od stredoveku boli na našom území viaceré mincovne na razenie mincí, a to v Bratislave, Nitre, Košiciach, Smolníku, Kremnici a v niektorých ďalších mestách. V súčasnosti existuje už iba jedna – mincovňa v Kremnici, ktorá v roku 2007 oslávila 675. výročie jej vzniku. S rozvojom používania peňazí súvisel aj vznik bánk, ktoré boli známe už v stredoveku. Slovo banka označovalo pult alebo stôl, za ktorým stál alebo sedel ten, kto s peniazmi narábal. V bankách sa peniaze sústreďujú a banky s nimi aj obchodujú – požičiavajú ich (predávajú) za úroky. Hodnota úroku sa vyjadruje v percentách za nejaké obdobie, napríklad za rok (označenie pre percentá je %),“ uviedla prednášajúca.
Pokračovala, že to znamená, že kto si z banky požičia peniaze, vráti jej nielen to čo si požičal, ale aj niečo navyše – poplatok za požičanie peňazí – čiže úrok. „Takto požičané peniaze sa volajú úver. Cenou peňazí je potom úrok, ktorý banka dostane od toho, kto si od nej požičal. Rovnako je to aj s peniazmi, ktoré si v banke uložíme, aby sme si ich tam šetrili. Keď si ich chceme z banky vybrať, banka nám vráti nielen to, čo sme si tam uložili, ale navyše úrok – poplatok za to, že sme jej peniaze požičali,“ dozvedeli sa mladí študenti.
Ing. Alena Košťálová si v nasledujúcej časti prednášky zobrala na pomoc jednu starú bájku, ktorá hovorí o tom, ako jeden muž nepožičal peniaze druhému, aj keď ich mal dosť. Namiesto toho ich schoval na tajnom mieste. Niekto ho ale pri tom videl a peniaze mu zobral. „Muž bol veľmi smutný hlavne preto, že peniaze nepožičal. Tiež aj preto, že keby sa mu nestratili, mohli mu v budúcnosti priniesť ďalšie peniaze. Keď stretol toho muža, čo si od neho chcel požičať, nariekal nad stratenými peniazmi a ľutoval, že mu ich nepožičal, pretože sú teraz pre neho úplne stratené. Druhý muž mu povedal: ´Nerob si starosti. Predstav si, že sa ti peniaze nestratili a na to tajné miesto, kde si ich mal schované, polož kameň. Veď aj keď si ich mal, tak si ich nepotreboval. Takže si teraz môžeš myslieť, že si o nič neprišiel.´ Veru tak. Z toho, čo človek nevyužíva a ani nebude využívať, nemá ani väčšiu ani menšiu škodu. Takže vlastne nezáleží na tom, či to má alebo nemá.“
Aké je z tejto bájky ponaučenie, opýtala sa prednášajúca. „Peniaze môžeme schovať alebo ich investovať. Ak si ich schováme pod posteľ alebo do ponožky, nemusí nám ich niekto ukradnúť, ale skôr či neskôr časť z nich stratíme, pretože budú znehodnotené infláciou. Inflácia znamená znehodnotenie peňazí a vyjadruje sa v percentách. Napríklad ročná inflácia 10 % znamená, že to, čo v januári na začiatku roku stálo 100,00 € bude na konci roku v decembri stáť 110,00 €. Čiže s tou istou bankovkou v hodnote 100 eur si budeme môcť na konci roku kúpiť už len časť toho, čo sme si za ňu kúpili na začiatku roku. Ak peniaze investujeme alebo uložíme do banky, môžu sa zhodnocovať – ak bude úrok väčší ako inflácia.“
Ďalej svojim poslucháčom Ing. Alena Košťálová priblížila, že peniaze môžeme použiť dvomi spôsobmi: Môžeme ich minúť na veci, ktoré chceme sami spotrebovať (napr. na zmrzlinu, na čokoládu, na časopis o hokeji) alebo na to, z čoho máme radosť (napr. pôjdeme s kamarátmi na kolotoč alebo do kina). Znamená to, že sme peniaze vydali na spotrebu. Alebo ich môžeme premeniť na peniaze v budúcnosti (napr. uložiť ich do banky). Znamená to, že sme peniaze investovali.
„Investovať znamená, že sa dnes niečoho vzdáme, aby sme niečo iné alebo niečo viac získali v budúcnosti. Obetujeme teda nejakú dnešnú hodnotu za hodnotu budúcu. Je to presne ako v tom prísloví o vrabcovi v hrsti a holubovi na streche. Zatiaľ čo dnešnú hodnotu máme istú, aj keď menšiu (vrabec v hrsti), je budúca hodnota vždy neistá, aj keď môže byť väčšia (holub na streche). S investovaním je preto vždy spojený čas (môže uplynúť aj niekoľko rokov, kým sa nám peniaze vrátia) a riziko (nemusí sa nám vrátiť viac peňazí, ako sme investovali). Preto je potrebné dobre si premyslieť ako budeme investovať,“ uzavrela Ing. Alena Košťálová.
*********************************************
Elektrotechnická fakulta Žilinskej univerzity v Žiline (UNIZA) už od roku 2005 každoročne nadväzuje na výnimočnú aktivitu v oblasti propagácie vedy a techniky v spoločnosti medzi najmladšími žiakmi základných škôl. Výnimkou nebol ani rok 2017, v ktorom druhý júlový týždeň tradične patril Žilinskej detskej univerzite (ŽDU).
Člen organizačného tímu a súčasne prodekan pre vedu a výskum Elektrotechnickej fakulty doc. PaedDr. Peter Hockicko, PhD., je s tohtoročnou ŽDU mimoriadne spokojný: „Myslím si, že pedagóga nepoteší viac nič , ako slová rodičov, že deti chodia domov nadšené a že sa im to tu páči. A to bol aj účel ŽDU 2017, vzbudiť u detí záujem o ďalšie štúdium, prebudiť v nich zvedavosť, aby sa pýtali, skúmali a objavovali a aby sa ich vzťah k vede a technike zmenil pozitívnym smerom,“ zhodnotil.
Odborný garant: Ing. Alena Košťálová
Spracovala: Slávka Habrmanová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: ŽU v Žiline
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: VČ