Výskumníčka Monika Martišková zo Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce (CELSI) hovorí, že na vlnu digitalizácie a automatizácie Slovensko nie je dostatočne pripravené. V rozhovore pre Vedu na dosah opísala, ktoré zručnosti budú hybnou silou pracovného trhu v nasledujúcich rokoch.
Odborníčka Monika Martišková bude hostkou novembrovej študentskej konferencie BeReady for the Future, na ktorej bude prednášať o dopadoch digitalizácie na pracovný trh. Ako doktorandka v Centre ekonomickej a regionálnej geografie Karlovej univerzity v Prahe a zamestnankyňa Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce Central European Labour Studies Institute – CELSI) sa venuje najmä platovým a pracovným podmienkam na trhu práce.
Vo svojej prednáške na konferencii BeREADY sa budete zaoberať otázkou, či je digitalizácia pre Slovensko liekom alebo vírusom. Ak je liekom, bude pomáhať, a ak nezastaviteľným vírusom, môže cez slabé miesta v našej ekonomike poškodiť „zdravie“ tejto krajiny? Čo to znamená pre našu spoločnosť a ľudí na trhu práce?
Znamená to, že potrebujeme venovať pozornosť faktorom, ktoré nás na „vírus“ v podobe digitalizácie a automatizácie lepšie pripravia, teda zvýšia našu imunitu, aby sme „nezostali ležať v posteli s horúčkou“. Je to ako príprava na chrípkovú sezónu. Vieme, že keď chrípka začne útočiť, tí z nás, ktorí sa pravidelne hýbu, otužujú sa a konzumujú vyváženú stravu, majú menšiu pravdepodobnosť ochorieť. Keď hovoríme o pripravenosti na digitalizáciu a automatizáciu, tak príprava a otužovanie spočívajú v pripravenosti ľudí, teda sú postavené na kvalitnom vzdelávaní a podpore celoživotného vzdelávania a rekvalifikáciách. Iba za takých okolností nás digitalizácia „nepoloží“, ale bude liekom, teda príležitosťou dostať sa z pozície nízkonákladovej ekonomiky k aktivitám s vyššou pridanou hodnotou.
O silnejúcom tlaku na automatizáciu v rámci pracovného trhu počúvame z každej strany. Kedy ho u nás pocítime v plnej miere? Aké konkrétne zmeny by mohli nastať?
Áno, tlak silnie. Dochádza k nárastu počtu robotov vo výrobe, prepočty dokonca naznačujú, že v pomere k cene práce ich tu máme viac, než by sa očakávalo. Teda, ak zohľadníme návratnosť investície do robota, ktorá je determinovaná cenou práce, je to u nás 30 mesiacov (kým v Nemecku len 10 mesiacov). Znamenalo by to, že by u nás malo byť 118 robotov na 10-tisíc obyvateľov, u nás je to však 168 robotov na 10-tisíc obyvateľov.
Môže byť za tím práve nedostatok pracovných síl, s ktorým sa firmy pôsobiace na Slovensku boria posledné roky. Zavádzanie robotov je však len jedna z mnohých technológií, ktorá bude transformovať trh práce. Sú tu aj technológie založené na strojovom učení, ktoré vedia pracovať s textom a vykonávať veľmi sofistikované úlohy. Vo svete výrobných technológií sú to ďalšie technológie, napríklad 3D tlač, ktorej masovejšie použitie môže znížiť potrebu nízkej ceny práce vo výrobe a odliv miestnych investícií zahraničných firiem do domovských krajín ako, naznačuje napríklad článok Marthy Rehnberg a Stefana Ponte.
O Slovensku sa už nejeden rok hovorí ako o „montážnej dielni západnej Európy“… Aký osud čaká manuálne pracujúcich? Nahradia ich jedného dňa roboty?
V porovnaní s vyspelými krajinami západnej Európy tú našu „montážnu dielňu“ vidieť aj v štatistikách. Podiel ľudí, ktorí pracujú v nekvalifikovaných pozíciách a ako montážni pracovníci, je celkovo 22 percent, kým v Nemecku je to 14 percent a v Nórsku len 10 percent. Zároveň je u nás v porovnaní s Nemeckom menej technikov a odborných pracovníkov, rovnako ako riadiacich pracovníkov či špecialistov.
Podľa štúdie OECD sa budú nízko- a stredne kvalifikované pozície, ktorých je u nás percentuálne viac ako v Nemecku, automatizovať a digitalizovať. Aj to je dôvod, prečo v odhadoch dopadov vychádza Slovensko ako najohrozenejšia krajina. OECD napríklad hovorí až o 33 percentách pracovných miest, ktoré budú zasiahnuté digitalizáciou a automatizáciou.
Čo z toho vyplýva? Budú v dôsledku automatizácie vznikať nejaké nové pracovné miesta?
Je dôležité si uvedomiť, že transformácia trhu práce väčšinou nebude len kus za kus, teda robot za zamestnanca. Budú vznikať nové pracovné pozície a čo je dôležitejšie, bude sa meniť samotná pracovná náplň na konkrétnom už teraz existujúcom pracovnom mieste, odhady hovoria, že tretina našich pracovných úloh sa bude meniť. Ostatne to je niečo, čoho sme svedkami už niekoľko desaťročí, veď zavádzanie informačných technológií už mnoho pracovných pozícií premenilo, ako vo výrobe, tak v službách a v mnohom by nás aj táto technologická premena mala práve odbremeniť od rutinných a nezáživných častí našej práce a od fyzickej námahy, čo je pozitívne. Práve nové technológie by nám vlastne mali pomáhať zvyšovať tú povestnú produktivitu práce, čo v preklade znamená nachádzať „smart“ riešenia, vytvárať a prenikať na nové trhy, uľahčovať si život.
Môžete byť ešte konkrétnejšia? Bude napríklad viac freelancerských pozícií, alebo budeme oveľa viac pracovať „z domu“?
Áno, nové technológie okrem transformácie tých súčasných pracovných miest umožňujú aj vznik nových foriem práce, ktorých pribúda. V tejto súvislosti hovoríme často o polarizácii trhu práce, teda o vytváraní rozdielov v pracovných podmienkach medzi klasickým zamestnaním na plný úväzok a všetkým ostatným, čo je flexibilné, ale zároveň neprináša takú istotu z pohľadu výšky a stability príjmov a sociálneho zabezpečenia. Intenzívne sa tejto polarizácii trhu práce venovala napríklad štúdia CELSI a upozorňuje na ňu aj Medzinárodná organizácia práce (ILO). Dôležitou vecou v tomto ohľade je, že naše sociálne systémy sú nastavené na tie štandardné úväzky a flexibilné formy práce sú z pohľadu náhrad príjmov na dôchodku, v nezamestnanosti alebo chorobe veľmi malé. To vytvára takzvanú prekaritu pracujúcich. Skrátka, nie každému musí flexibilita vyhovovať, a rozhodne nie je pre každého prospešná. Aj v tomto bude možno potrebné v budúcnosti meniť doterajšie systémy, napríklad aj systémy sociálneho zabezpečenia.
V spoločnosti aktuálne rezonuje aj téma zvyšovania platov. Ak sme pracovitý národ, prečo nemáme mzdy ako na Západe?
Na túto otázku je najčastejšia odpoveď: pretože máme nižšiu produktivitu práce. To môže byť, samozrejme, v určitých prípadoch pravda, ale všeobecne je veličina produktivity práce veľmi zle merateľná, ako upozorňuje napríklad štúdia zverejnená na stránke Európskeho odborového inštitútu. Produktivita práce sa totiž meria v nominálnych peniazoch, teda produktivita je vyjadrená v cene produktu, za ktorý je zákazník ochotný zaplatiť. Lenže, keď sa pozrieme napríklad na automobilový priemysel, obchodné korporácie si medzi svojimi pobočkami v rôznych krajinách vzájomne predávajú výrobky za nízku, dokonca aj nákladovú cenu, čo ale potom nie je objektívne vyjadrenie pridanej hodnoty slovenského pracovníka. Pridaná hodnota navyše bude závisieť aj od miery investícií, ktoré tam majiteľ preinvestuje do zefektívňovania výroby, čo opäť nemá až tak mnoho spoločného s výkonom pracovníkov.
Odpoveďou na nízke mzdy je skôr zvyšovanie pridanej hodnoty. Teda tým, ako výrobky a služby vylepšujeme, dávame im pridanú hodnotu a zvyšujeme tak aj ich cenu. Zvyšovanie pridanej hodnoty závisí na kvalite miestnych zamestnancov, ich schopnosti vymýšľať a zlepšovať, ale tiež od miery investícií do ľudí aj do technológií. A to už sme pri výskume a vývoji. Nemusíme byť teda takí pracovití, ale mali by sme byť chytrí. A nielen ako individuálni pracovníci, ale aj ako spoločnosť.
Je podľa vás zvyšovanie zárobkov, najmä minimálnej mzdy, jedna z ciest, ako Slovensku ekonomicky pomôcť?
Analýza rastu minimálnej mzdy a jej vplyvu na ekonomiku bola napríklad predmetom štúdie CERGE-EI v Česku, kde sa v posledných rokoch minimálna mzda zvýšila o 37,5 percenta. Záver štúdie je taký, že zárast minimálnej mzdy nemal vplyv na zamestnanosť. Na Slovensku o podobnej štúdii neviem, ale určite by stála za pozornosť, keďže tu dochádzalo ešte k výraznejšiemu zvyšovaniu. Rast minimálnej mzdy totiž doteraz kopíroval vývoj ekonomiky, aj keď jej zvyšovanie podliehalo politickým rozhodnutiam. Či je to ale cesta, ktorou sa podarí transformovať slovenskú ekonomiku na znalostnú a pripraviť ju na štvrtú priemyselnú revolúciu, to neviem. Skôr si myslím, že s tým minimálna mzda nemá veľmi dočinenia, a že na nové technológie sa musíme pripravovať vo vzdelávacom procese ako takom.
Ako príklad uvediem automobilový priemysel. Ako som už uviedla, mali by sme byť chytrí viac ako pracovití. V literatúre sa tomu hovorí upgrading, teda pridávanie ďalších funkcií s vyššou pridanou hodnotou. Teda okrem výroby výrobku by sme mali ideálne ten výrobok vymýšľať, dizajnovať, a predávať. Ale my ho tu často len vyrábame. Dosahovať tento funkčný upgrading, teda naberať ďalšie než len výrobné funkcie, nie je vôbec ľahké. Niektoré spoločnosti na Slovensko v posledných rokoch napríklad začali presúvať aj svoje vývojové centrá. Je to síce hlavne kvôli cene práce, ktorú u nás za výskum zaplatia, ale vnímam to ako našu šancu získavať viac know-how než z obyčajnej výroby. Úplne najlepšia forma upgradingu je tá, ktorá vychádza od slovenských podnikateľov – založená na výskume slovenských univerzít. Môže nás významne posúvať ďalej a nové technológie sú skvelou šancou.
Na ktoré zručnosti by sa mali zamerať zamestnávatelia a zamestnanci?
Liekom pre našu ekonomiku je vzdelávanie. Kvalitné vzdelávanie a nie jednostranne zamerané. Čo sa naše školy budú musieť naučiť, je medziodborovosť a študenti si budú musieť zvyknúť, že aj na humanitných vedách potrebujú ovládať matematické a štatistické metódy, a že technici potrebujú znalosti zo spoločenských vied. Z mojich rozhovorov s manažérmi o zavádzaní nových technológií v autopriemysle vyplýva, že už teraz sú najviac žiadaní ľudia, ktorí rozumejú možnostiam nových technológií, ale zároveň vedia tieto možnosti identifikovať a nastaviť napríklad pre zefektívnenie výroby alebo pre vytvorenie úplne nových „smart“ služieb. Zatiaľ ich je veľmi málo.
Ako by sa nastupujúcemu trendu malo prispôsobiť školstvo a vzdelávanie?
V rámci svojho výskumu o zavádzaní nových technológií som mala možnosť hovoriť aj s predstaviteľmi vzdelávacej inštitúcie, ktorá priamo spolupracuje s automobilkou. Tá sa najviac sťažovala na rigiditu učebných osnov. Aj keď vďaka priamemu prepojeniu s praxou vedia, čo by chceli učiť, nie je to také ľahké zmeniť v učebných osnovách. Na dôležitosti tiež stúpajú kognitívne schopností, ako je napríklad schopnosť spolupracovať, argumentovať, diskutovať, ale aj tvorivosť a imaginácia, ktoré stále stúpajú na význame, pretože to je to, čo nás bude najviac odlišovať od technológií budúcnosti.
Spomínali ste, že sa budeme musieť vzdelávať prakticky celý život. Vrátane ľudí na dôchodku? Nie je to utópia? Budeme mať na to čas?
Celoživotné vzdelávanie poznáme ako pojem, ale stále si ho možno zle predstavujeme. Je jasné, že každý z nás by sa mal vzdelávať celý život, a mnoho ľudí by to aj rado robilo, ale musíme sa pozerať aj na to, aké sú u nás na vzdelávanie v dospelom veku vytvorené podmienky. Asi celkom dobre to bude fungovať u veľkých zamestnávateľov, ktorí majú na rozvoji svojej firmy záujem a do vzdelávania svojich zamestnancov investujú peniaze, posielajú ich na školenia a môžu si rozširovať alebo prehlbovať kvalifikáciu.
Horšie to vyzerá s rekvalifikáciami nezamestnaných, pretože sú často veľmi málo špecificky zacielené, nezohľadňujú ani potreby trhu práce ani želania a schopnosti samotných nezamestnaných. No, a v neposlednom rade je tu oblasť rekvalifikácií jednoducho z individuálnej požiadavky zmeniť obor u konkrétneho zamestnanca, čo bude s nastávajúcou digitalizáciou a automatizáciou veľmi dôležité. Nie vždy bude totiž možná rekvalifikácia priamo na náklady zamestnávateľa. A pokiaľ to neurobí zamestnávateľ, ako má zamestnanec nájsť prostriedky a čas na rekvalifikáciu? Spájajú sa s tým významné verejné investície, ktoré budeme pri celoživotnom vzdelávaní potrebovať. Len tak jednotlivcov do vzdelávania motivujeme.
Kde vidíte Slovensko o päť, desať a dvadsať rokov? Ako sa hovorí, „kedy dobehneme Západ“…?
Nie som prognostik a nechcem hádať. Oveľa viac ako to, čo bude, ma zaujíma, čo je teraz. Preto som na BeReady konferenciu pripravila príspevok o diagnostike nášho pracovného trhu a až z toho vyvodzujem možné dopady. V hre je polarizácia trhu práce, teda zvyšovanie platových rozdielov medzi vysoko a nízkokvalifikovanými, čo bude znamenať záťaž pre verejné rozpočty v podobe ľudí bez zamestnania alebo v nekvalitnom zamestnaní, ktorí na pokrytie svojich nákladov na živobytie budú potrebovať pomoc. A čím viac takých ľudí ako spoločnosť budeme mať, tým horšie sa budeme odrážať vyššie, tým menej bude zostávať na kvalitné vzdelávanie a verejné inštitúcie. Skrátka, musíme si stanoviť priority a za mňa najlepšou investíciou je kvalitné vzdelanie. A to je, myslím si, aj spôsob, ako „dobehnúť Západ“.
*Názory vyjadrené v rozhovore vyjadrujú individuálne názory respondentky a nemusia nevyhnutne vyjadrovať názor organizácií, v ktorých respondentka pôsobí.
Spracovala a uverejnila: Zuzana Hrubá, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: archív Moniky Martiškovej