Krajiny strednej a východnej Európy sú z ekonomického hľadiska v transformácii škôl pomalšie, no určite nie menej motivované, hovorí Caroline Jenner z Európskej siete podnikateľského vzdelávania.
Caroline Jenner je výkonnou riaditeľkou organizácie JA Europe, ktorá je najväčším poskytovateľom vzdelávacích programov pre podnikanie, pracovnú pripravenosť a finančnú gramotnosť v Európe. Organizácia spolupracuje s viac ako 30 tisícami škôl a ostatné tri roky vedie celoeurópsku iniciatívu Európska sieť podnikateľského vzdelávania.
Ako vznikla iniciatíva Európska sieť podnikateľského vzdelávania (EEEN)?
Európska komisia pred tromi rokmi udelila grant, pri ktorom sa snažila dodať sektoru vzdelávania k podnikaniu viac energie a mobilizovať ho. Na palubu chcela dostať súkromný sektor, mimovládne organizácie, školy aj výskumníkov a ľudí z praxe. My v JA Europe sme sa zhostili jeho vedenia spolu s tromi ďalšími organizáciami.
Geograficky projekt zahŕňal všetky krajiny Únie, dokonca takmer celej Európy, spolu reprezentované takmer 45 organizáciami v sieti. Ďalších 60 organizácii bolo zapojených v ďalších, čiastkových úlohách a aktivitách.
Na čo sa EEEN zameriava?
V prvom rade chcela sieť zmapovať súčasný stav a charakter overených a dobrých praktík od základných škôl po vysoké školy. Pozerali sme sa ale aj na znepokojenia a výzvy, o ktorých sme vedeli, že trápia zainteresovaných. Vytvorili sme preto sadu politických odporúčaní, ktoré mierili na rozličné zúčastnené strany.
Aký je teda súčasný stav vo vzdelávaní k podnikaniu?
Existuje obrovské množstvo obsahovo dobrých a zaujímavých praktík a metód pri tomto vzdelávaní. V tomto sme problém nevideli. Otázne je, ako o týchto praktikách správne informovať učiteľov a zvýšiť tak ich kvalifikáciu. Nešlo o vymýšľanie nových programov. Jednoducho ich potrebujeme masívnejšie rozšíriť medzi vyučujúcich.
Ďalšou výzvou pre nás bolo navyšovanie vplyvu lídrov. Aj keď budú vyučujúci veľmi schopní, no vedenie školy ich v tejto oblasti nebude podporovať, buď v tom schopný učiteľ prestane, alebo nepriláka iných učiteľov, aby sa podnikateľským zručnostiam venovali. Z nášho výskumu bolo teda jasné, že zapojenie vedenia a jej celej štruktúry až po najvyššie miesta sú tým, čo trápi zainteresovaných najviac.
Ktoré krajiny v Európe dnes vo vzdelávaní k podnikaniu vedú?
Začať môžeme samozrejme v severských krajinách, ďalej v Belgicku, Holandsku a Spojenom kráľovstve.
V prvom rade vytvárajú podmienky na to, aby sa informácie dostávali v reťazi vedenia z najvyšších miest smerom dole. Veľmi úspešne komunikujú nutnosť takéhoto druhu vzdelávania. Rovnako v dostatočnej miere podporujú tréning učiteľov, a to vo veľkom rozsahu. Dokážu sa dostať v ich počte na takú úroveň, ktorá má zmysel.
V komplikovaných a štruktúrovaných krajinách ako je Nemecko, Taliansko, Francúzsko či Španielsko sa tomu zväčša venujú regionálne organizácie, či úrady. Vtedy však všetky kolieska začínajú pracovať pomalšie. Je ťažké rozhýbať dobrú národnú stratégiu, keď v skutočnosti potrebujete mať aj regionálne stratégie.
Ktorým krajinám sa to darí ešte menej a kde leží ich problém?
V Grécku, na Cypre a čiastočne aj v Portugalsku čelia špecifickým problémom. Stredná a východná Európa zasa rieši najmä prepojenie na rozpočet a otázky financovania. Nie sú totiž schopné vyčleniť na takýto druh vzdelávania toľko peňazí, ako niektoré severské krajiny. Aj keď sú potom pomalšie z ekonomického hľadiska, neznamená to, že sú menej motivované.
Aké možnosti teda bez peňazí tieto krajiny majú?
Ak si porovnáme objem prenikania takéhoto druhu vzdelávania, tak je možno vyšší ako v okolitých krajinách. Napríklad krajiny Vyšehradskej štvorky majú v porovnaní na obyvateľa väčší dosah na deti, ako napríklad vo Francúzsku.
Čo je ale náročnejšie je udržať túto mieru zapojenia od jednej k druhej, nasledujúcej vláde po voľbách. Práve v tejto oblasti by sa mali diať zmeny. Nejde totiž o politickú záležitosť, ale o niečo, čo je fundamentálne v každej vzdelávacej stratégií.
Aké sú odporúčania vašej siete na tých najvyšších miestach?
Úloha na európskej úrovni by v prvom rade mala byť v stimulovaní trhu. Malo by sa to diať takým spôsobom, že by sa na európskej úrovni stanovili počty žiakov, ktorých by sa vzdelávanie v podnikaní malo dotýkať. Kandidátske krajiny by tak napĺňali tieto čísla vhodnými politikami, procedúrami a vhodnou implementáciou. Istým spôsobom by sa tak trh zmapoval.
Na národnej úrovni by mali vlády mať v tomto smere omnoho otvorenejšie a jasnejšie stratégie. Dôležité je prepojenie ministerstiev školstva a ministerstiev hospodárstva, či dokonca ministerstiev regionálneho rozvoja. Dôležité je aj dlhotrvajúce financovanie. Nedá sa pracovať od jedných k druhým voľbám.
Aké odporúčania sú pre vzdelávacie inštitúcie a podnikateľov?
Vzdelávacie inštitúcie by sa mali zamerať na tréning pre učiteľov, ktorí už učia, ale aj pre tých, ktorí sa na toto povolanie len pripravujú. Je neuveriteľné, že viac ako 70 percent prichádza do praxe bez akéhokoľvek školenia o vzdelávaní v podnikaní.
Dôležitá je tiež účasť podnikateľského prostredia, či sprostredkovateľov biznisu, ako obchodné komory alebo priemyselné federácie. Samé by sa mali vzdelávať o možnostiach vzdelávania v podnikaní. Rovnako by mali spolupracovať so školami, poskytovať ľudský kapitál, ktorý by s učiteľmi priamo spolupracoval a v neposlednom rade nechať priamo študentov oboznamovať sa s podnikateľským prostredím. Bez ich zapojenia by išlo len o ďalší školský projekt.
V praxi je ale toto prepojenie veľmi problematické.
Áno, no je to vo vlastnom záujme oboch strán. Podnikatelia a firmy nevedia, ako so školami komunikovať. Na druhej strane sú dychtivé aj školy, ktoré chcú umožniť svojim študentom prežitie istého podnikateľského zážitku. Aj školy preto potrebujú v tomto smere pomoc a podporu, a často to končí pri masívnej byrokracii. Dôležité je teda sprostredkovanie toho, aby si k sebe podnikatelia a školy našli jednoduchšie cesty.
Napríklad v severských krajinách úspešne využívajú dohody o spolupráci, ktoré jasne definujú, čo by mali obe strany robiť, akým spôsobom, prípadne aký druh aktivít môžu robiť spoločne. Tieto partnerské dohody sú potom platné niekoľko rokov, alebo len na krátky čas. V konečnom dôsledku ale ide o jasne definovanú spoluprácu, ktorú môže podporovať napríklad priemyselná federácia.
Rovnako významná je aj úloha mimovládnych organizácií. Práve ony často krát hrajú centrálnu rolu v sprostredkovaní a prepájaní medzi školami a firmami.
Ako sa diskusia v tomto odvetví zmení v najbližšej budúcnosti? Kam sa posunieme?
Verím, že sa výrazne posunieme najmä vďaka zberu dát a meraniu dopadov politík. Lídri na základe nich budú vidieť, ktoré druhy politík sa najviac osvedčili. Budú vedieť zistiť, čo robia žiaci, ktorí prešli takýmito vzdelávacími projektmi. Nebudeme sa už pýtať na to, ako to robiť, ale skôr na to, ako toho robiť ešte viac.
Druhým významným faktorom bude informovanosť rodičov, ktorá rastie. Rodičia sú dnes nielen najväčšími motivátormi vlastných detí, ale rovnako aj demotivátormi. Ak nevedia o čom tento druh vzdelávania je, môžu byť ešte skeptickejšími. Doteraz sme im nevenovali dostatočnú pozornosť. Akonáhle je rodič dieťaťa s pozitívnou skúsenosťou informovaný, vie významne ovplyvniť aj ďalších rodičov, či miestne inštitúcie a bude v tomto smere požadovať ešte viac.
Do tretice budeme svedkami vývoja vhodnejších nástrojov pre učiteľov. Dnes sa napríklad skúšanie ako tradičný inštrument nedá v tomto druhu vzdelávania uplatniť. K dispozícii budú teda nové druhy posudzovania, hodnotenia a nástroje, podľa ktorých budú vidieť progres jednotlivých študentov.
Autorka: Lucia Yar
Zdroj: EurActiv.sk
Uverejnila: MB