Základným želaním každého rodiča je, aby jeho deti boli zdravé. Nie vždy sa tento veľký sen splní a nastupujú lekári, aby situáciu riešili po narodení dieťaťa. Sen o vždy zdravom dieťati sa vďaka vedcom môže stať už čoskoro skutočnosťou. Pýtate sa ako? Vďaka dvom matkám a jednému otcovi.
Ilustračné foto. Zdroj: Pixabay.com
Vďaka úprave DNA ešte v prenatálnom štádiu bude možné zbaviť plod dedičných chorôb, ba dokonca naprogramovať určitú „genetickú“ výbavu. Priekopníkom v tejto oblasti sa stala Británia. Miestny parlament schválil vo februári tohto roku škandalózny zákon, ktorý dovoľuje mať troch rodičov. V prospech zákona sa vyjadrilo 382 členov britského parlamentu. Vďaka „druhej“ matke – darkyni DNA sa docieli eliminácia dedičných chorôb na minimum. Veľká Británia je prvou krajinou, kde podobný zákon prijali. Vedci predpokladajú, že počet detí, ktoré takto prídu na svet, neprekročí 150 a prvé sa má narodiť už ďalší rok.
Prečo dve matky a jeden otec?
Pri mnohých geneticky prenosných chorobách sú za problémy zodpovedné mitochondrie. Tie sa vyskytujú v našich bunkách bežne. Starajú sa o to, aby sme z potravy využili maximum energie. Každá mitochondria má svoju vlastnú DNA. Ak sú mitochondrie v neporiadku, prenáša ich na dieťa len matka a plodu môžu spôsobiť poškodenie mozgu, svalstva či srdca. Aby sa tomuto poškodeniu zabránilo, modifikovaná verzia vnútrotelového oplodnenia skombinuje DNA rodičov a zdravej darkyne. Vďaka tomuto spôsobu sa už v ďalšej generácii budú šíriť len zdravé gény. Veľká Británia správne pochopila, že tento spôsob liečby môže viesť k veľkej eliminácii dedičných ochorení a ako sa vyjadril premiér David Cameron, „pomôcť párom splodiť a porodiť zdravé deti, po ktorých túžia“.
Na Slovensku je taktiež veľa párov bojujúcich s problémom počať. Slovenským odborníkom na problematiku klonovania je profesor RNDr. Peter Sýkora. Profesor Sýkora pôsobí na Katedre filozofie FF UCM a ako riaditeľ jej centra pre bioetiku. Slovenská legislatíva však podobný zásah do DNA nepripúšťa.
Profesor Sýkora je v otázke „zlepšovanie človeka“ opatrný. Ako konštatuje pre média: „Bioetika je skúmanie etických otázok týkajúcich sa nielen biomedicínskych problémov, teda otázok spojených so vzťahom lekár – pacient, ale aj etiky biomedicínskeho výskumu, hľadania nových liekov a liečebných postupov,“ hovorí prof. RNDr. Peter Sýkora. Touto definíciou sa začína naše pátranie po podstate transhumanizmu, ktoré sa v posledných mesiacoch spája s čipovaním ľudí (najmä vo Švédsku, kde ľudia po biotechnológiách priam bažia). „Myslím, že nebudem veľmi preháňať, ak poviem, že v celej diskusii o etike transhumanizmu sa podozrivo mlčí o samotnom pojme ‚transhumanizmus‘, prípadne ‚posthumanizmus‘. Podľa mňa je dôvodom to, že sa tieto termíny ocitli v akejsi intelektuálnej pasci,“ tvrdí profesor Sýkora.
„Na jednej strane sa mnohí sociálni vedci a humanisti, vrátane prominentných filozofov, obávajú, že genetické zásahy do ľudského genómu povedú k zmene toho, čo nás robí človekom. Predpokladá sa, že pomocou nahromadených genetických zlepšení sa raz prekročí ťažko definovateľná hranica, ktorá bude znamenať vznik nového, posthumánneho druhu. Na druhej strane, podľa súčasného všeobecného postoja humanitných a sociálnych vedcov ten, kto dnes operuje s pojmom ľudskej podstaty, sa dopúšťa intelektuálneho hriechu, tzv. esencialistického myslenia, a ak túto podstatu ešte aj spája s genetickou informáciou, dopúšťa sa navyše hriechu, tzv. genetického determinizmu. Na druhej strane nám na Slovensku chýba vecná a odborná debata o týchto otázkach. Namiesto nej nastupujú strach z neznámeho a náboženská ideológia, čo vedie k presvedčeniu, že najlepšie je všetko zakázať. To je aj prípad u nás zákonom zakázaného výskumu ľudských embryonálnych kmeňových buniek,“ pokračuje Peter Sýkora.
Zmeniť, či nezmeniť podstatu človeka
Profesor Sýkora konštatuje: „My bioetici hľadáme odpovede na otázky, prečo a či vôbec sa máme génových manipulácií človeka obávať. Zlepšovanie človeka sa dnes zvyčajne člení do troch kategórií: kybernetické, chemické a biologické, vrátane genetického. Azda najzaujímavejšie je zlepšovanie človeka genetickými manipuláciami. Veľa sa v akademických kruhoch diskutuje o tom, či je etický rozdiel medzi terapeutickými genetickými zásahmi, ktorých cieľom je opraviť poškodené gény a prinavrátiť pacientovi zdravie (tzv. génová terapia), a genetickým zlepšovaním zdravého človeka. Za oveľa dôležitejšie však považujem rozlíšenie medzi dedičným a nededičným genetickým zlepšovaním. Dedičné je také, ktoré sa prenáša z generácie na generáciu. To je vtedy, keď sa pozmenia gény v línii pohlavných buniek.“
Viac možností nemáme
„Okrem toho existuje možnosť genetického zlepšenia somatických buniek, čo sú vlastne skoro všetky bunky tvoriace naše telo. Ak v nich urobíme zmeny, tie sa medzigeneračne neprenesú. Vo verejnosti sú známe prípady, keď bola génová terapia použitá na vyliečenie cystickej fibrózy vnesením normálnych, nepoškodených, ‚zdravých‘ génov do buniek pľúc, kde nahradia poškodené gény. Alebo známych ‚bublinových detí‘, ktoré v dôsledku poškodených génov nemajú funkčný imunitný systém a sú náchylné na akúkoľvek infekciu. Takýto genetický zásah sa však nedostane do pohlavných buniek, z ktorých vzniká nová generácia. Potomkovia takto vyliečeného pacienta budú stále nositeľmi poškodeného génu, a preto budú naďalej trpieť na tieto choroby. Tomu by sa dalo, samozrejme, zabrániť tým, že by sa gény pacienta opravili aj v jeho pohlavných bunkách. Potom by už všetky nasledujúce generácie boli z cystickej fibrózy génovo vyliečené.
Toto však zákony na Slovensku zakazujú. Akademická diskusia, či je toto legislatívne rozhodnutie správne alebo nie, nás ešte len čaká. Každopádne, ako je zrejmé z článku, sú krajiny, kde sa klonovania neboja.
Čo to vlastne je a ako prebieha klonovanie?
Klonovanie je vytvorenie geneticky identického jedinca, čiže presnej kópie, nie na základe prirodzeného splodenia z muža a ženy, kde sa každý jedinec odlišuje, dokonca ani jednovaječné dvojčatá nie sú úplné identické. Klonovanie je najstarším spôsobom rozmnožovania v prírode, aj keď to mnoho ľudí nevie. Týmto spôsobom sa rozmnožuje väčšina mikroorganizmov. A ako vlastne také klonovanie prebieha? Zoberieme si ženské neoplodnené vajíčko a jemnou ihlou vysajeme jadro, v ktorom sú genetické informácie, tak aby sme bunke neuškodili a dáme dnu bunku z niekoho, kto má byť klonovaný. Ak sa ujme, môžeme dať vajíčko do maternice. Bunky a vajíčko sa spoja, vytvorí sa vajíčko s novým jadrom, ktoré sa začne deliť a vytvárať embryo. Ak by sa nič nestalo, tak by sa narodil rovnaký klon ako darca, ktorý poskytol bunky. Rozdiel by bol, ale vo veku. Tejto metóde hovoríme reprodukčné klonovanie, medzi ľuďmi vyvoláva nepokoje a odmietanie tohto druhu klonovania. Reprodukčné klonovanie by mohlo mať zásadný vplyv na ľudskú spoločnosť, lebo ak sa nezastaví, reprodukčne klonovanie je len otázkou času, kedy budú medzi nami pobehovať živé klony. No existuje aj druhá možnosť. Vajíčko nedáme do maternice, ale necháme ho rozvíjať sa v podmienkach laboratória. Tento spôsob nazývame terapeutické klonovanie, ktoré zaznamenalo väčšie pochopenie. Má veľký liečebný potenciál a dalo by sa využiť pre lekárske účely.
Klonovanie ľudí
Už od roku 1993 sa robia pokusy s klonovaním ľudí. Vedci objavili novší a jednoduchší spôsob klonovania ako ten, ktorý dal život Dolly. Následne vzrástli obavy z vytvorenia ľudských klonov, pred ktorým varuje aj OSN. Lebo ak sa klonovanie nezastaví, bude nutné rozšíriť platnosť základných ľudských práv aj na klony. Tým by sa malo predísť ich diskriminácii. Priekopníkom v tejto oblasti je Veľká Británia, kde skupina odborníkov a politikov tvrdí, že vytváranie umelých spermií a vajíčok nie je v rozpore s etickými princípmi a navyše v Británii je možné používanie ľudských embryí mladších ako 14 dní. Tento postup je u nás zakázaný. Vedci sa vyjadrujú, že pracujú s jeden až dvoj týždňovými embryami a tie sa nedajú ani náhodou označiť za ľudské bytosti. Odhadujú, že prvé vypestované bunky by mohli byť dostupné v najbližšom desať až dvadsaťročí. Z toho vyplýva, že deti by mohli mať aj neplodné páry. Táto možnosť je využiteľná pre ľudí, ktorí majú obavy, že ich deti budú trpieť dedičnými chorobami a niektoré páry by radi znovu priviedli na svet svoje mŕtve dieťa. Je teda načase začať klonovať ľudí? Jedna vec je istá, že v budúcnosti to možné bude. Je potrebné si uvedomiť, že táto oblasť je iba na začiatku a bude trvať ešte pár rokov, kým príde napríklad ku terapeutickému klonovaniu, ak k tomu vôbec niekedy dôjde. Diskutuje sa aj o kmeňových bunkách, ktoré by sa dali využívať na liečenie. Vedci, ktorí pracujú s kmeňovými bunkami sa zhodujú, že naše poznatky sú slabé a nedostačujúce, no vravia, že je to len otázka času, kedy budú stačiť. Pozitívny potenciál klonovania kmeňových buniek je jednoznačne obrovský. Dávajú nielen vznik dospelým bunkám, ale majú aj reparačnú schopnosť. Vďaka klonovaniu kmeňových buniek by sa tiež dal vyriešiť problém s nedostatkom transplantátov.
Bude klon totožný?
Jednou zo základných otázok je, či bude klon totožný so svojim zdrojom. Odpoveď na túto otázku má dve časti. Čo sa týka fyzickej stránky, tak klon bude na 99,9 percenta totožný. Ale z hľadiska psychického, po narodení jeho alebo jej, psychika bude ovplyvňovaná extrémnym množstvom vplyvov. Psychická zhodnosť je teda od momentu narodenia vysoko nepravdepodobná. Čiže po vyklonovaní by sme dostali dvoch presne vyzerajúcich ľudí, ktorí by nemuseli ovládať tie isté činnosti. Teda myšlienka, že by sme naklonovali vrcholových športovcov, alebo najmúdrejších vedcov je nezmyslom.
Aké sú riziká?
Jednými z najväčších problémov klonovania je, že je nebezpečné a nemá pre nás dosť veľký význam. Vedci varujú pred tým, že ak použijeme staršiu ľudskú bunku a vyklonujeme dieťa, tak toto dieťa bude náchylné na choroby, na ktoré už bol náchylný aj ten jedinec, z ktorého bola bunka odobratá. Ďalším problémom je nízka efektivita narodených klonov. A ak sa aj narodia, často sú poznačené nejakou chybou. Zvyčajne sa prejavia až po narodení, sú to poruchy ako choré srdce, cukrovka, slabý imunitný systém, či pľúca. Známym sa stalo jahniatko, ktoré tak rýchlo dýchalo, že ho museli utratiť, aby sa netrápilo. Tieto chyby môžu byť až tak závažné, že zabijú klon už počas embryonálneho vývoja, alebo sa môžu prejaviť až vo veku napríklad 30 rokov.
Spracovala: Jasmína Stauder
Zdroj :
https://sk.wikipedia.org/wiki/Klonovanie
http://www.1sg.sk/www/data/01/projekty/2008_2009/heroes/dnesna_technika/klonovanie.html
Foto: www.pixabay.com