Odkedy je človek človekom, ba možno aj istý čas predtým, sprevádzajú jeho putovanie po zemskom povrchu nerozluční spoločníci – psi. Dodnes si ani vedci nie sú celkom istí prečo ľudia a psi začali žiť v tesnej a vzájomne výhodnej blízkosti, ktorá svojím spôsobom zmenila vlka na psa – a to dokonca i po stránke genetickej. V hektickej modernej dobe a predovšetkým v urbanizovaných častiach nášho sveta už dávno všetci títo štvornožci nespĺňajú svoju základnú funkciu strážcov majetku, no vďaka svojej všestrannej využiteľnosti na seba berú funkciu moderných a trpezlivých terapeutov.
Keď iné metódy nepomáhajú…
Canisterapia je pre niekoho možno známy pojem, ale pre mnoho ľudí je ešte veľkou neznámou. Prečo ju v dnešnej dobe lekári a špeciálni pedagógovia preferujú, čo všetko musí vedieť pes, aby mohol plniť túto náročnú funkciu a pre akú skupinu pacientov je táto terapia vhodná? Canisterapia je jednou z foriem animoterapie, pričom využíva predovšetkým pozitívne pôsobenie psa na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka. Uplatňuje sa hlavne ako pomocná psychoterapeutická metóda v situáciách, keď iné metódy nie sú účinné, alebo ich nemožno použiť. Táto forma animoterapie kladie dôraz hlavne na riešenie psychologických, citových, či sociálno-integračných problémov detí, dospelých a dokonca i seniorov. Pokiaľ ide o zdravie fyzické, táto metóda motivuje najmä pri rehabilitácii, nadobúdaní telesnej kondície, či záujmu o mobilitu, ale aj pri upevňovaní imunity a imunitného systému. Liečenie, resp. terapiu v praxi vykonávajú canisterapeutické tímy. Tím tvorí psovod a jeho pes, pričom pes musí byť náležite vycvičený, psovod musí disponovať odbornými vedomosťami väčšinou z psychológie a obaja musia absolvovať skúšky z canisterapie. Jedným z klubov, ktoré sa výcvikom takýchto tímov zaoberá je aj Canisterapia Team v Pezinku, neďaleko Bratislavy, ktorý vznikol spojením niekoľkých canistrapeutických tímov, ktoré sa touto metódou liečenia zaoberajú a majú bohaté skúsenosti z praxe. Keďže hovoríme o liečení, Canisterapia Team je registrovaný pod Slovenským červeným krížom a pri svojich tréningoch využíva novootvorenú halu pre výcvik psov práve v Pezinku.
Kto môže využívať túto terapiu?
Odpoveď je jednoduchá, canisterapia môže pomôcť každému z nás. Podľa svetovej zdravotníckej organizácie WHO sa canisterapia delí na dve časti, na takzvanú živelnú a riadenú. Živelná canisterapia je určená v podstate všetkým ľuďom vlastniacim psa, pričom už len jeho prítomnosť im pomáha odbúravať stres, robí im spoločnosť v samote, či ich „vytiahne“ von na prechádzku, a tak ich núti pohybovať sa, čo pomáha zdraviu i celkovej kondícii. Mať psa v domácnosti je dôležité aj vtedy, keď vychovávame malé dieťa, naučí ho to zodpovednosti a ohľaduplnosti voči iným tvorom. Hyperaktívne deti sa obvykle pri psovi uvoľnia a upokoja. Riadená canisterapia už v sebe zahŕňa prítomnosť odborníkov na problematiku liečenia a komunikácie s pacientom a tu už pri liečení nastupujú canisterapeutické tímy v kombinácii so špeciálnymi pedagógmi.
Táto forma canisterapie sa podľa WHO delí na niekoľko ďalších skupín:
- AAA (Animal Assisted Activites) – canisterapia v podobe návštev pacientov, pričom canisterapeutický tím sa venuje naraz viacerým pacientom.
- AAT (Animal Assisted Theraphy) – tímy sa venujú liečeniu jednotlivca, prípadne viacerých osôb s rovnakou diagnózou.
- AAE (Animal Assisted Education) – je forma terapie, ktorá využíva asistenciu psa pri vzdelávaní pacienta AACR (Animal Assisted Crisis Response) – ide o využitie asistencie canisterapeutického tímu na uvoľnenie napätia v prípade živelných pohrôm, požiarov, či pri domácom násilí.
Podľa špeciálnej pedagogičky Mgr. Alžbety Tulisovej z Domova sociálnych služieb profesora Karola Matulaya je riadená canisterapia určená predovšetkým pre pacientov s poruchami mobility, pre ležiacich pacientov, či pacientov trpiacich epileptickými záchvatmi. Takisto pomáha pri poruchách jemnej, ale aj hrubej motoriky, rečových vadách, pomáha pacientom s rôznymi autistickými ochoreniami, alebo aj ľuďom postihnutým napríklad detskou obrnou a následnými komplikáciami, spojenými s týmto ochorením. Pri určovaní najvhodnejšej metódy pre toho – ktorého pacienta, si špeciálny pedagóg musí všímať predovšetkým to, ako kto reaguje na psa – ako sa správa pri stretnutí so psom, či ide k nemu sám alebo ho treba povzbudzovať, asistovať mu, či psa sám pohladká, prihovorí sa mu, bojí sa ho, alebo ktorého psa preferuje. Pri jednotlivých cvičeniach si deti nielen na psa líhajú, alebo ležia pri ňom, pri cvičeniach jemnej motoriky psa hladkajú, kŕmia z dlane, využívajú takzvanú jemnomotorickú vestu, ktorú má psík na sebe, na ktorej sú prišité rôzne drobné predmety – gombíky, šnúrky, zips a podobne, a tie pacient pri cvičeniach zapína, či zaväzuje. S canisterapeutickým tímom je ďalej možné precvičovať hrubú motoriku – podliezanie, preliezanie psíka, jeho asistované vodenie na vôdzke, orientáciu pacienta v priestore podľa uší, očí, labiek a chvosta, stimuláciu pohybov pacientov, pamäťové vnemy podľa rozdielu medzi dvoma psami, sústredenie, rozvíjať komunikáciu a naučiť ho dávať psovi povely, a cvičiť relaxáciu a uvoľnenie, ležiac vedľa psíka.
Nie z každého psa môže byť terapeut
Pri výbere vhodného psíka na canisterapiu si treba aj ako jeho majiteľ odpovedať na niekoľko otázok: Mám na to vlohy? Bude ma baviť výcvik psa? Budem mať dostatok času na návštevy nemocničných zariadení, rôznych domovov sociálnych služieb a na stretávanie sa s postihnutými ľuďmi? Toto býva niekedy aj pre zdravého človeka psychicky namáhavé a aj pre samotné psy vyčerpávajúce. No aj keď si na tieto všetky otázky odpoviete kladne, treba ešte stále odpovedať na jednu otázku! Je môj pes vhodný na výkon terapie? Ing. Miroslav Majláth z Canisterapia Teamu vysvetľuje, že hoci canisterapeutický pes neprechádza až takými prísnymi kritériami ako asistenčný, alebo vodiaci pes – ktorý musí byť k dispozícii pacientovi 24 hodín denne, aj terapeutické psy musia spĺňať prísne stanovené požiadavky.
Hoci sa v tomto prípade nekladú nároky na veľkosť a rasu psíka, musí každý z nich ovládať základnú poslušnosť – privolanie, sed, ľah k nohe, a povel „ ostaň“, musí vydržať dotyky pacientov, ktoré nie vždy bývajú citlivé, dokáže byť za každých okolností pokojný, trpezlivý, nevtieravý. Pes musí byť priateľský, rád sa zoznamovať s novými ľuďmi, mať pokojnú povahu a neprejavovať agresivitu voči iným psom, či iným zvieratám. V rámci tréningov majitelia vykonávajú so psami cviky smerujúce v prvom rade na nácvik spomínaných základných povelov. Navyše so psami cvičia chodenie pri barlách, pri invalidnom vozíku, pes musí ostať pokojný pri náhlom buchnutí (napr. pád knihy na zem), ale musí aj ovládať nejaké povely na pobavenie pacienta (podávanie labiek, slalom medzi nohami, kotrmelec, popros, pokloň sa a pod.). Canisterapeutický pes sa musí naučiť aj polohovanie, čiže ostať ležať bez pohnutia pri pacientovi, alebo sa nehýbať, ak si pacient na psa vyloží nohy, pričom mu ich pes vďaka vyššej telesnej teplote takto ohrieva. Výsledkom pre vás a vášho psieho kamaráta bude dobrý pocit z pomoci druhým ľuďom, ktorých sužuje psychické či fyzické ochorenie, alebo sú jednoducho iba osamelí a práve canisterapeutický tím im môže pomôcť zlepšiť a rozveseliť ich život.
Autori:
Ing. Miroslav Majláth, Canisterapia Team
Barbora Hrvolová, NCP VaT pri CVTI SR
Ilustračné foto: Pixabay.com