Medzinárodný deň žien sa dá chápať ako oslava ženstva, vzdávanie úcty takzvanému „nežnému“ pohlaviu, ale aj ako pripomienka boja za rovnoprávnosť, ktorý v rôznych podobách trvá dodnes. V krátkej ankete sme sa pri tejto príležitosti opýtali slovenských vedkýň, ako vnímajú otázku ženstva a rovnosti vo vedeckom svete.
To, že to ženy (nielen) vo vede v minulosti nemali ľahké, je dnes už známa vec. Ako sa však majú vo vede dnes? Na anketové otázky nám zaslala odpoveď Martina Gáliková z Ústavu zoológie SAV v Bratislave, Darina Dupláková z Fakulty výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Marta Botiková z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Barbora Bruant Gulejová z CERN-u, Mária Zentková z Oddelenia fyziky magnetických javov Ústavu experimentálnej fyziky Slovenskej akadémie vied v Košiciach, Monika Rychtáriková z Katedry Architektúry Stavebnej fakulty STU Bratislava a Michaela Musilová, hosťujúca profesorka z Inštitútu robotiky a kybernetiky na FEI STU.
Je vo vašom odbore veľa žien alebo sú skôr v menšine?
Martina Gáliková: V mojom odbore (biológia, špecializácia genetika) absolvuje magisterské štúdium viac žien ako mužov. Zastúpenie žien sa však postupne znižuje počas PhD. i postdoktorandského štúdia a dramaticky klesá najmä vo vedúcich pozíciách. Tento problém takzvaného skleneného stropu v kariérnom raste žien je vo svete, vrátane EÚ, mimoriadne vypuklý. Zaujímavé však je, že na Slovensku je v tomto ohľade situácia omnoho lepšia ako v európskom priemere.
Darina Dupláková: Technické odbory boli stále známe tým, že do istej miery prevyšovalo percento mužov nad ženami, nakoľko muži mali k technike vždy bližšie. Posledné roky však prichádzam do kontaktu s mnohými šikovnými, nadanými a vedecky erudovanými kolegyňami. Pevne verím, že tento nastolený trend bude ďalej pretrvávať a zastúpenie ženského pohlavia v technických odboroch bude mať aj naďalej narastajúcu tendenciu.
Marta Botiková: V odbore etnológia je od druhej polovice 20. storočia určite viac žien ako mužov. Etnológia sa dá vnímať ako také prijemné štúdium aj práca pre ženy, kde sa prichádza do kontaktu s krásou (folklór, ľudové umenie, výšivky, kroje, piesne, tance, rodinný život, obrady, akokoľvek oblasti pomenujeme a systematizujeme, sú to javy a predmety prisudzované viac ženskému ako mužskému záujmu). Samozrejme, nie je to presné, dokonca ani pravdivé delenie. Etnológia skúma aj mnohé traumy, ohrozenia, riešenia krízových situácií a pod., a to vôbec nie sú rodovo špecifické témy, záujmy či otázky.
Barbora Bruant Gulejová: Myslím, že zo všetkých technických odborov je na tom fyzika, čo sa týka počtu žien, najhoršie. Fyzika má, žiaľ, stigmu príliš komplikovaného odboru s nie veľmi zaujímavými vyhliadkami na kariéru. Mnoho dievčat, ktoré sa zaujímajú o vedu, nepremýšľajú nad fyzikou, ale skôr nad biológiou či chémiou. Napríklad v CERN-e je žien okolo 20 percent a vo všeobecnosti sú technické odbory (STEM) považované za „mužské”. Je to stereotyp a predsudok. Ženské modely vedkýň ako Marie Curie či riaditeľka CERN-u Fabiola Giannoti sú pre mladé dievčatá vzdialené, nie každý predsa musí mať hneď ambíciu stať sa nositeľkou Nobelovej ceny alebo generálnou riaditeľkou svetového laboratória. Mladé dievčatá majú okolo seba málokedy technicky zamerané ženy, s ktorými by sa mohli identifikovať, preto často v týchto odboroch nevidia budúcnosť. No opak je pravdou. Vzorom pre západ by mohli byť krajiny stredného východu, kde už dávnejšie pochopili, že investícia do vzdelania žien a ich uplatnenie je dôležité pre zvýšenie hospodárskeho rastu. V Iráne a Saudskej Arábii je úplne normálne byť vedkyňou. Dokonca sa dá povedať, že v Iráne je veda takmer výlučne ženská záležitosť, keďže tam študuje technické odbory až 70 percent dievčat.
Mária Zentková: Keď som pred mnohými rokmi začala pracovať na ÚEF SAV v Košiciach, nastupovala som do skoro výhradne mužského kolektívu. Medzitým sa situácia výrazne zmenila a dnes je to zhruba pol na pol, čo je určite skvelá konštelácia. Ale rovnako fajn to bolo aj predtým. Nemyslím si totiž, že by v mojom vednom odbore záležalo na pomere žien a mužov vo výskumnom tíme. Je to tvorivé povolanie, kde každý pracovník musí opakovane potvrdzovať svoju výkonnosť prostredníctvom získaných grantov či publikovaných článkov a ohlasov na ne. Parameter muž či žena u nás jednoducho neexistuje. A to je zároveň aj jeden z dôvodov, prečo sa v tomto povolaní cítim tak komfortne.
Monika Rychtáriková: V odbore stavebná a priestorová akustika sú ženy určite v menšine. Spoznáte to už podľa toho, že na vedeckých konferenciách v oblasti akustiky nikdy nestojíte v rade na dámske toalety. Jedným z dôvodov je určite tradičná výchova detí v mladom veku, no chýbajú aj príklady obyčajných žien, ktoré pracujú v oblasti vedy. Žien, ktoré sa tešia zo života, pretože v sebe nesú túžbu za poznaním a vedecká práca ich preto napĺňa. Normálne dievča podľa mňa neosloví príklad „úspešnej” vedkyne, ale mohol by ju pritiahnuť skôr príklad „šťastnej a užitočnej” vedkyne. Pre mňa ako profesorku, ktorá robí aj výskum, nie je cieľom, aby ma ostatní vnímali ako úspešnú. K osobnému šťastiu potrebujem pocit, že to, čo robím a objavujem, niekomu pomáha.
Michaela Musilová: V mojom odbore sa postupne zvyšuje počet žien, ale sme stále v menšine. Na začiatku to bolo asi tým, že astrofyzika, vesmírne inžinierstvo a aj astrobiológia sa považovali za skôr mužské povolania. K tomu neskôr prispelo aj to, že je náročnejšie byť napríklad matkou a musieť pracovať do noci na observatóriu či ísť do terénu na náročné expedície hľadajúce život v extrémnych podmienkach. Predsudky voči vedeckým a technickým odborom tu stále sú, ale našťastie sa vo veľa inštitúciách pracuje na tom, aby sprístupnili toto prostredie viac pre ženy. Na International Space University, kde pôsobím ako hosťujúca profesorka, máme napríklad tento rok po prvýkrát 60 percent žien a 40 percent mužov, ktorí si robia Master in Space Studies.
Ako vnímate postavenie žien vo vede všeobecne? Aká bola vaša vlastná skúsenosť? Ako ovplyvnilo vašu cestu k úspechu to, že ste žena?
Martina Gáliková: Odkedy som na Slovensku (cca 1 rok), rozdiely medzi možnosťami mužov a žien príliš nevnímam. Tento trend je pre mňa veľmi povzbudivý. Väčšinu môjho pôsobenia vo vede (10 rokov) som totiž strávila v zahraničí, kde byť ženou, navyše z východnej Európy, bolo istou nevýhodou. Najmä v začiatkoch, keď si človek musí vydobyť istý rešpekt a získať postavenie, som sa musela snažiť omnoho viac ako mužskí kolegovia. Predsa len rodové stereotypy pretrvávajú i vo vede. Ľudia si ambície, kompetentnosť a vodcovské schopnosti spájajú s maskulínnym prejavom a výzorom. Mladá vedkyňa s detským hláskom musí pracovať omnoho tvrdšie, aby získala rešpekt a presadila sa ako líderka vo svojej oblasti.
Darina Dupláková: Ženy majú v histórií vedy a techniky nezameniteľnú úlohu. „Velikánky“ svetovej vedy, napríklad Marie Curie-Skłodowska, Rosalind Franklin či Gentrude Elion boli vo svojich odboroch nenahraditeľné. Myslím, že postavenie žien vo vede je nesporné, dôležité a nevyhnutné. To, že som žena, nijakým spôsobom neovplyvnilo moje pôsobenie v oblasti vedy a techniky, nakoľko na mojej Alma mater, na Fakulte výrobných technológií so sídlom v Prešove (TU v Košiciach), ktorá mi poskytla vzdelanie a následne mi vytvorila pracovné podmienky pre ďalšie rozvíjanie mojej vedeckej osobnosti, bolo a je postavenie žien voči mužom rovnocenné.
Marta Botiková: Neuvedomujem si, že by moju cestu v životnej kariére ovplyvnil fakt, že som žena. Vždy som pracovala v rodovo zmiešaných kolektívoch, v zodpovedných aj vedúcich funkciách (ako vedúca katedry i ako prodekanka). Moja práca ma viedla k tomu, aby som načúvala mužom i ženám, a robím to rada. V zmiešanom kolektíve sa cítim dobre a myslím, že je dôležitý pre férovú spoluprácu a porozumenie.
Barbora Bruant Gulejová: Predsudky sú často veľké, minimálne dovtedy, kým muži so ženami začnú reálne spolupracovať a sami vidia, že nie sú o nič horšie. A ako ovplyvnilo moju kariéru to, že som žena? Možno tak, že som kvôli predsudkom musela prejsť nejednou ťažkou situáciou, na ktorú by som ako muž nenarazila. Vďaka tomu som teraz oveľa silnejšia a odolnejšia.
Mária Zentková: Na to, aby sme mohli pochopiť, aké ťažké to v minulosti ženy mali, stačí nahliadnuť do životopisov významných vedkýň, napríklad Marie Curie-Skłodowskej, Emmy Noether alebo Edity Stein. Okrem nich je tu ale ešte veľa anonymných žien, ktoré sa napriek svojmu výnimočnému talentu presadiť nedokázali, čo je to veľká škoda. Za všetky spomeniem napríklad Milevu Maric, ktorá napriek svojmu talentu, figuruje v dejinách fyziky iba ako prvá manželka Alberta Einsteina. Moja generácia mala veľké šťastie v tom, že boj o rovnakú šancu vo vedeckom výskume už bol úspešne vybojovaný. Nemali by sme ale zabúdať, že existujú miesta a oblasti, kde ženy o rovnoprávne postavenie stále bojujú. Tie si zaslúžia našu pozornosť a podporu. Ako moju kariéru ovplyvnilo to, že som žena? Fakt, že som sa rozhodla v mladosti pre prácu vo vedeckom výskume, bol ovplyvnený rodinným prostredím. Obaja moji rodičia boli fyzici a najčastejšími návštevníkmi u nás doma boli vedeckí pracovníci. Svet vedy bol pre mňa odjakživa veľmi príťažlivý. To, že som žena, nezohralo v mojom rozhodovaní žiadnu úlohu. V prípade mojej angažovanosti v oblasti popularizácie vedy však to, že som žena, veľmi zavážilo. Svet fyziky som sa rozhodla priblížiť ostatným až vtedy, keď som sa stala matkou a ten impulz bol taký silný, že trvá dodnes.
Monika Rychtáriková: Vidím to tak, že v spoločnostiach, v ktorých ženy doposiaľ neboli vôbec vo vede zastúpené, sa do výskumných kolektívov dostávajú šikovné ženy aj vďaka „osvieteným” mužom, ktorí nie sú zakomplexovaní. Na základe osobnej skúsenosti môžem povedať, že múdri muži nemajú problém prijať ženu ako odborníčku. Spája nás obyčajne to isté – túžba po poznaní a pravde. Vo všeobecnosti vo vede pracuje v súčasnosti viac žien ako v minulosti, ale na riadiacich postoch je ich menej. V jednotlivých krajinách je to tiež veľmi odlišné. Ja osobne väčšinu času pôsobím na KU Leuven v Belgicku, kde sa s diskrimináciou takmer nestretávam. No pred 50 rokmi ani na KU Leven neboli skoro žiadne ženy profesorkami. Situácia sa tu teda za polstoročie veľmi zmenila. Priznám sa, že otázkou toho, že som žena vo vede, som sa nikdy nezaoberala. Úspech sa neskladá len z talentu a tvrdej driny, ale závisí aj od okolností a šťastia v živote. Týmto šťastím sú pre mňa nielen moji rodičia, ale aj môj manžel, profesor fyziky, ktorý ma nikdy neponižoval ani profesionálne, ani ako ženu.
Michaela Musilová: Postavenie žien vo vede nie je stále na tej istej úrovni ako postavenie mužov. Stále dochádza k diskriminácii a znevýhodneniu práve kvôli pohlaviu vedcov, resp. zamestnancov. To malo veľký vplyv na moju životnú cestu, pretože som sa musela snažiť a pracovať ešte viac než moji mužskí kolegovia. Inak by ma niektorí (mužskí) vedúci nerešpektovali a nerešpektovali by ani moju prácu. Veľakrát mi odobrali príležitosti ísť na niektoré expedície, ako napríklad na Antarktídu, pretože „by to bolo pre ženu ťažšie“. Mala som, žiaľ, množstvo takýchto nepríjemných zážitkov počas štúdia a práce. Najviac som to cítila na Slovensku. Na druhej strane, v zmysle hesla čo ťa nezabije, to ťa posilní, to zo mňa určite spravilo priebojnú osobu. V súčasnosti sa veľmi venujem motivácii mladých žien v rôznych odboroch.
Existuje medzi mužmi a ženami vo vede platová rovnosť?
Martina Gáliková: Žiadne štatistiky ohľadom tejto témy som nevidela. Pevne však verím, že platová rovnosť medzi mužmi a ženami v rovnakom postavení existuje, aspoň na Slovenskej akadémii vied.
Marta Botiková: Neskúmala som túto otázku. Počas celej mojej profesionálnej kariéry pracujem v štátnom zamestnaní a výšku môjho platu určujú tabuľky.
Barbora Bruant Gulejová: Áno. Podľa niektorých zdrojov dokonca ženy pôsobiace v oblasti chémie zarábajú viac ako muži. Napríklad v CERN-e sa pri prijímaní nových zamestnancov/zamestnankýň prihliada na diverzitu a neutralitu, čo sa týka pohlavia. Manažéri, ktorí robia prijímacie pohovory, sú dokonca špeciálne trénovaní na odbúranie podvedomých predsudkov.
Monika Rychtáriková: Môžem posúdiť iba situáciu na univerzitách, na ktorých pracujem. Na KU Leuven v Belgicku máme všetci tarifné platy, nedostávame žiadne príplatky ani odmeny, a preto muži a ženy zarábajú rovnako. Môj manžel je profesorom na inej fakulte a zarábame úplne rovnako. Na STU v Bratislave je možnosť rôznych príplatkov a odmien zo získaných projektov a grantov. Na jednej strane je to dobré, pretože tarifné platy učiteľov sú na Slovensku naozaj malé, ale na druhej strane ani vede sa u nás korupcia nevyhla. Počas mojej celoživotnej kariéry sa mi ani raz nepodarilo získať VEGA grant alebo APPV projekt. Pričom v Belgicku, kde som vlastne cudzinec, som niektoré granty aj európske projekty pre fakultu získala.
Michaela Musilová: Nie. Nikde vo svete nie je úplná platová rovnosť, aj keď v niektorých krajinách je to lepšie ako inde.
Zmenilo sa postavenie žien vo vede počas vášho pôsobenia v nej? Ak áno, ako?
Martina Gáliková: Áno, postavenie žien vo vede sa určite zlepšuje. Prispieva k tomu aj celospoločenská diskusia, kurzy a podujatia zamerané práve na podporu žien vo vede a pod.
Marta Botiková: Asi áno, žien vo vede je viac a pôsobia aj v mnohých donedávna „neženských“ profesiách.
Barbora Bruant Gulejová: V CERN-e bolo v roku 1995 na vedeckých postoch len 8 percent žien. Dnes ich je 18 percent. Celkovo v súčasnosti v CERN-e pracuje 21 percent žien, zatiaľ čo pred štvrťstoročím ich bolo len 14 percent. Veľkou zmenou je v posledných rokoch aj to, že sa na celom svete organizujú senzibilizačné programy, ktorých cieľom je motivovať dievčatá, aby študovali technické odbory. CERN je veľmi aktívny a ja osobne sa v tomto smere tiež angažujem. Okrem iného som pod záštitou Medzinárodnej skupiny popularizácie časticovej fyziky (IPPOG) zorganizovala kampaň „Girls, do physics!”.
Monika Rychtáriková: Uvediem príklad. V celej histórii stavebnej fakulty nebola ani raz žena dekankou a 20 rokoch neboli ženy vo vedení fakulty vôbec. Momentálne máme 2 prodekanky, pričom jedna je práve prodekankou pre vedu a výskum. Ženy, ktoré majú dnes okolo 80 rokov, mali počas svojho produktívneho veku neľahkú situáciu. Je faktom, že tie šikovné museli počas komunizmu najprv napísať 2 – 3 dizertačné práce pre svojich kolegov a až potom sa mohli realizovať ony. To ich spomalilo a napríklad na profesúru, a teda určitým spôsobom aj riadiacu funkciu, to preto nikdy nedotiahli.
Michaela Musilová: Áno, veľmi. Na začiatku som bola jedna z mála žien v mojom odbore na univerzite. Nezabudnem, ako sa v roku 2015 tešili na International Space University, že sme dosiahli po prvýkrát 30 percent žien. Teraz pracujem viac a viac so ženami vo vede, inžinierstve a všeobecne mám pocit, že sa konečne veci menia k lepšiemu. Je toho ale veľmi veľa, čo musíme ešte zmeniť, aby sa ženy mohli cítiť na tej istej úrovni ako muži.
Je možné robiť vo vede a mať rodinu?
Martina Gáliková: Určite, takmer všetky úspešné vedkyne z mojej vednej oblasti sú i matkami. Práca vo vede je síce mimoriadne časovo náročná, poskytuje však i značnú flexibilitu. Veľká časť vedeckej práce, napríklad štúdium literatúry, plánovanie experimentov, analýza výsledkov, písanie článkov a podobne, sa dá robiť aj z domu. Skĺbenie kariéry a rodiny, samozrejme, vyžaduje nielen výborné organizačné schopnosti, ale i podporu okolia a predovšetkým partnera. Mať rodinu i úspešnú vedeckú kariéru je u nás stále jednoduchšie pre mužov ako pre ženy, keďže rodičovské povinnosti často nebývajú rozložené rovnocenne. V tomto smere by nám mali byť vzorom a inšpiráciou škandinávske krajiny.
Marta Botiková: Určite áno. Mať rodinu znamená nielen mať deti a starosti, ale mať aj podporu partnera, prípadne rodičov, deliť si povinnosti ohľadom starostlivosti a nevyhnutných servisných činnostiach. Samozrejme, radosť a pozitívna energia, ktoré si v tejto emočne silnej skupine vieme odovzdávať, je tiež istou formou podpory pre vyvážený život a kariéru.
Barbora Bruant Gulejová: Určite nie je dobrý nápad porodiť počas písania doktorátu, ale, samozrejme, je to možné, tak ako v každom inom povolaní. Jediný rozdiel je asi v tom, že vedci a vedkyne zväčša svoju prácu vnímajú aj ako poslanie, nerátajú preto hodiny a nevadí im pracovať vždy, keď majú nápad. Nadčasy a práca cez víkendy sa vo vedeckej komunite vôbec neriešia. Ja mám 2 deti a momentálne som na materskej dovolenke. Nemám ale pocit, že by som niekedy musela robiť kompromis v rodine či kariére.
Mária Zentková: Áno, je to nielen možné, ale aj úplne prirodzené. Tak, ako zvládajú rodinu popri svojej práci napríklad športovkyne či podnikateľky, zvládajú to, samozrejme, aj vedecké pracovníčky. V niektorých aspektoch je to dnes ľahšie ako voľakedy. Napríklad mnohé veľké vedecké konferencie dnes ponúkajú možnosť umiestniť deti účastníkov konferencie do konferenčnej škôlky. Kým rodičia pracujú, o ich deti sa starajú študenti.
Monika Rychtáriková: Samozrejme. Všetko veľmi závisí od partnera a zdravia členov rodiny. Dôležitú úlohu môžu zohrať aj starí rodičia. V tomto smere to však určite nie je náročnejšie než pre manažérku, ktorá každý týždeň letí do inej krajiny na stretnutie alebo pre lekárku či zdravotnú sestru, ktorá musí absolvovať nočné služby.
Michaela Musilová: Áno, je to možné, keď nebudú ženy diskriminované vo vede a práci.
Ako ženy ovplyvňujú vedeckú komunitu?
Martina Gáliková: Obávam sa, že generalizovanie a vytváranie hypotéz o rozdielnom vplyve mužov a žien len prispieva k prehlbovaniu rodových stereotypov, preto sa tejto otázke spravidla vyhýbam. Je našou povinnosťou zabezpečiť pri rovnakých schopnostiach rovnaké možnosti kariérneho rastu, a to bez ohľadu na pohlavie či inú príslušnosť. Verím, že rozvoju vedy mimoriadne prospieva rôznorodosť – nielen rodová, ale i národnostná či názorová.
Marta Botiková: Zjemňujú diskusiu, sú obyčajne menej zameraní na seba, majú záujem o široké sociálne súvislosti javov. Takí vedia byť aj muži, citliví a s porozumením. Myslím, že takéto postoje niekedy úspešne zakrývajú, aby neboli obvinení zo zženštilosti.
Monika Rychtáriková: Na túto otázku by ste sa asi mali opýtať mužov, pretože oni majú skúsenosť pracovať aj v tímoch bez žien. Akokoľvek, zmiešaný kolektív má vždy viac výhod než nevýhod. Prináša nielen viac pohľadov na vec, ale aj viac spôsobov riešenia a lepšiu atmosféru.
Michaela Musilová: Ženy majú často iný pohľad na vedecký problém či situáciu. Ich iná perspektíva vie pomôcť vyriešiť problémy. Ženy sú často lepšie manažérky ako muži, takže je veľmi výhodné ich mať v tímoch, aby sa vedeli vedci lepšie zorganizovať.
Čo by ste odkázali mladým dievčatám, ktoré zvažujú štúdium odboru, v ktorom pôsobíte?
Martina Gáliková: Nenechať sa odradiť, čo najviac sa vo svojom odbore vzdelávať (i mimo povinných predmetov na univerzite), na kariére a budúcom uplatnení začať tvrdo pracovať už počas štúdia. Tiež odporúčam nájsť si mentora alebo mentorku a nebáť sa požiadať o radu či pomoc skúsenejších.
Darina Dupláková: Štúdium vedy a techniky a rovnako aj odboru, v ktorom pôsobím, má potenciál a perspektívu či už u nás doma, alebo v zahraničí. A všetko, čo niekedy býva spoločensky málo chápané a podporované, sa dá dosiahnuť prácou a usilovnosťou.
Marta Botiková: Keby som sa musela znova rozhodovať, čo pôjdem študovať, vybrala by som si po celoživotnej skúsenosti znova práve tento odbor. Cítim profesionálnu radosť a naplnenosť zo šírky poznávaného a výzvy z množstva nepoznaného v našich kultúrnych prejavoch v každodennosti života. A to čaká moje mladšie kolegyne a kolegov, dievčatá aj chlapcov, ktorí rozmýšľajú o svojej životnej ceste.
Barbora Bruant Gulejová: Ak vás to baví a máte dobré výsledky, neklaďte si žiadne otázky. Ja som vždy presne vedela, aký mám cieľ a nenechala som sa ničím vyrušiť. Štúdium plazmy a termonukleárnej fúzie som si vybrala preto, lebo ma to bavilo a chcela som prispieť k výskumu možného čistého a nevyčerpateľného zdroja energie. Všetky globálne výzvy dneška si vyžadujú riešenia založené na nových technológiách a za všetkými technológiami a invenciami je základný výskum. Svet však nemá dosť mladých špecialistov na technické oblasti a záujem o takéto štúdium je vo všeobecnosti nízke. Dnes si v Európe vyberá štúdium v oblasti STEM menej ako 20 percent mladých, zatiaľ čo počet pracovných miest v týchto odboroch rastie trikrát rýchlejšie ako v iných zamestnaniach. Ak sa nič nezmení, do roku 2025 bude v Európe podľa UNESCO 7 miliónov nových pracovných miest v oblasti STEM, ale nebudeme mať dosť ľudí na ich obsadenie.
Dievčatám odkazujem, nech idú za svojím cieľom. Ak ich zaujíma práve fyzika, gratulujem im, pretože si vybrali správne a svet ich potrebuje. Tiež ich pozývam, aby sa prišli inšpirovať kariérami mnohých úspešných fyzičiek v kampani „Dievčatá, robte fyziku!/Girls, do physics!”. Presvedčia sa, že vedkyne nevyzerajú ako „laboratórne myši”. Zistia, že na ne čaká množstvo skvelých pracovných príležitostí.
Mária Zentková: Ak vás matematika a fyzika baví a viete si predstaviť, že v ich spoločnosti strávite veľkú časť života, tak neváhajte a rozhodnite sa pre vedeckú kariéru. V súčasnosti je otvorených toľko zaujímavých tém! Či už ide o technologický pokrok, hľadanie efektívnejších spôsobov liečby vážnych ochorení, alebo o hľadanie odpovede na základné otázky našej existencie. Stačí si len vybrať a pridať sa. Je to veľmi pekná a zmysluplná práca.
Monika Rychtáriková: Odkázala by som im, aby sa mi určite čo najskôr ozvali na monika.rychtáriková@stuba.sk a prišli nás navštíviť na stavebnú fakultu do akustického laboratória na 22. poschodí, mimochodom, aj s krásnym výhľadom na Bratislavu. Vítaní sú, samozrejme, aj chlapci. Ja v tomto rozdiely nerobím. Pre vedca je dôležité, aby mal v sebe zvedavosť, túžbu po poznaní a určitú pokoru, ktorá je základom pre pochopenie pravdy.
Michaela Musilová: Nech do toho idú! Nech študujú to, čo ich baví a pre čo majú vášeň. Len tak budú v živote skutočne šťastné. Potrebujeme vo vede čo najviac žien a v dnešnej dobe to bude snáď pre ne príjemnejšie pracovné prostredie, než to bolo pre moju generáciu a generácie predo mnou.
Tamara Leontievová
Fotografie: Archív vedkýň oslovených v ankete