Sociálno-psychologické výskumy opakovane potvrdzujú, že priamy kontakt medzi ľuďmi z rôznych spoločenských skupín zmierňuje predsudky, uvádza Barbara Lášticová z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV.
Podobné funkcie podľa nej napĺňajú aj rôzne formy nepriameho kontaktu. Rozšírený kontakt – povedomie o tom, že priatelia a známi z našej členskej skupiny majú priateľov z nečlenských skupín; sprostredkovaný kontakt – sledovanie medziskupinových interakcií prostredníctvom knižných a filmových príbehov a predstavovaný kontakt – mentálna simulácia pozitívnych interakcií s príslušníkom nečlenskej skupiny. Viaceré analýzy však poukazujú na problémy so slabším efektom kontaktu v prípade rasových a etnických predsudkov. „Vysvetlením môže byť kultúrna zakorenenosť týchto predsudkov, ktorá súvisí aj s ich odlišnou normatívnou prijateľnosťou v rôznych kultúrach. To je obzvlášť viditeľné v prípade predsudkov voči Rómom, ktoré sú, predovšetkým v strednej a východnej Európe, normatívne akceptované. Môže to komplikovať prenosnosť kontaktných psychologických intervencií, ktoré sa zvyčajne používajú v západoeurópskom kontexte, do kultúrneho kontextu strednej a východnej Európy. Preto sme sa v rámci projektu APVV 14-0531 INTERMIN rozhodli otestovať ich aj v našich podmienkach. Na tomto projekte spolupracovali Ústav výskumu sociálnej komunikácie SAV a Fakulta sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave,“ uviedla Barbara Lášticová.
Vo výskume vedci využili jednu z foriem nepriameho kontaktu – sprostredkovaný kontakt. K sprostredkovanému kontaktu môže podľa odborníčky dôjsť prostredníctvom sledovania filmov či čítania rôznych literárnych diel, kde sa dozvedáme o interakciách príslušníka vlastnej – členskej skupiny s členom cudzej – nečlenskej skupiny.
Vedci adaptovali metodiku Príbehy o priateľstve, ktorá je zameraná na sprostredkovaný kontakt prostredníctvom príbehov mladých migrantov a ich priateľov – príslušníkov väčšiny, ktorí sa v príbehoch stávajú nositeľmi pozitívnych sociálnych noriem. Príbehy rozpráva zo svojho pohľadu migrant, respektíve príslušník väčšiny, ktorý sa spriatelil s dievčaťom alebo chlapcom, ktorí sa na Slovensko prisťahovali z inej krajiny. V príbehoch je prvý kontakt popisovaný ako negatívny, keďže jeho účastníci mali voči sebe predsudky, no keď sa spoznali, zistili, že majú veľa spoločného a začali sa kamarátiť. Príbehy sú zachytené ako denníkové zápisky, čo sa nazýva metóda behaviorálnej žurnalistiky.
Ako ďalej uvádza Barbara Lášticová, v októbri 2017 – marci 2018 v spolupráci so Štátnou školskou inšpekciou zrealizovali výskum, ktorý prebehol v 6 slovenských školách, predovšetkým na Západnom Slovensku. Výskumu sa celkovo zúčastnilo 280 žiakov a žiačok vo veku 13 – 15 rokov. Vo väčšine škôl bola jedna kontrolná a jedna experimentálna skupina, v jednej škole boli dve kontrolné aj experimentálne skupiny. Kontrolná aj experimentálna skupina vyplnili pretest (cca 2 týždne pred absolvovaním intervencie) a posttest dotazník (cca 1 týždeň po absolvovaní intervencie). Dotazník bol administrovaný on-line. Experimentálna skupina absolvovala 4 intervencie založené na Príbehoch o priateľstve, ktoré viedli učiteľky z danej školy. Výskum prebiehal paralelne vo Fínsku a Taliansku.
„Zistili sme, že u experimentálnej skupiny sa v porovnaní s kontrolnou skupinou zmiernili predsudky voči ľuďom z iných kultúr. Znamená to, že po absolvovaní intervencie sa zlepšili ich postoje, znížila sa ich úzkosť, a tiež sa zvýšili ich zámery k približujúcemu správaniu smerom k imigrantom. Taktiež sme sa zamerali na to, akú úlohu pri účinnosti intervencie zohrávajú tolerantné alebo netolerantné sociálne normy. Normy sú síce dobrým priamym prediktorom postojov, pretože respondenti s vyššou mierou tolerantných noriem mali aj vyššiu mieru pozitívnych postojov voči imigrantom, samotná intervencia však nemala na tento vzťah významný vplyv. Ďalej sme sa zamerali na úlohu národnej identifikácie, medziskupinových priateľstiev s ľuďmi z iných kultúr a priameho kontaktu v efekte intervencie. U participantov s nižšou mierou národnej identifikácie, s menším počtom medziskupinových priateľstiev a nižšou kvantitou priameho kontaktu s ľuďmi z iných kultúr došlo po absolvovaní intervencie k výraznejšiemu zmierneniu predsudkov voči ľuďom z iných kultúr než u participantov s vyššou mierou národnej identifikácie, vyšším počtom medziskupinových priateľstiev a vyššou kvantitou kontaktu. V prípade úzkosti však nedošlo k zmierneniu predsudkov ani u tejto skupiny participantov.“
Zistenia podľa Barbary Lášticovej naznačujú, že rovesnícke príbehy sa môžu stať škálovateľným nástrojom na zmierňovanie predsudkov u detí staršieho školského veku, a to aj v takých spoločenských kontextoch, kde je otvorené vyjadrovanie predsudkov voči niektorým skupinám ľudí normatívne prijateľné. „Intervencie nestačí dizajnovať ako jednorazové aktivity, ale je potrebné vytvárať komplexné intervenčné programy, ktorých neoddeliteľnou súčasťou je aj evaluácia ich účinnosti. Na ich používanie v školskom prostredí je však potrebná inštitucionálna podpora zo strany vedenia škôl, bez ktorej školy nemôžu kultivovať dôveru v kontakt, ani formovať pozitívne medziskupinové normy,“ uzavrela.
Odborný garant textu a ilustrácie poskytla: Barbara Lášticová, Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV
Spracovala: Skávka Cigáňová (Habrmanová), NCP VaT pri CVTI SR
Úvodné ilustračné foto: Pixabay.com /Alexas_Fotos/
Uverejnila: VČ