Erik Baláž vysvetľuje, prečo je divočina kľúčová pre život na Zemi

Slovenské pralesy a Tichá dolina s Kôprovou dolinou patria medzi najdivokejšie miesta Európy. Potrebujeme ich však násobne viac.

Ing. Erik Baláž. Zdroj: archív Erika Baláža

Čo znamená pojem divočina? Málokto tomuto pojmu a jeho významu rozumie správne. Odborné definície opisujú divočinu ako územie bez ciest, technických zásahov a hospodárskeho využívania, no v skutočnosti je podstatný samotný proces jej vzniku – rozhodnutie človeka nechať prírodu, aby sa vyvíjala vlastnou cestou. Na Slovensku aj v celej Európe je krajina po stáročia pretváraná podľa našich potrieb, a to od polí a lesných monokultúr cez regulované rieky až po vysušené močiare. Skutočne nedotknuté miesta preto dnes nachádzame len na zlomkoch územia.

Význam divočiny je pritom obrovský. Ekosystémy sa vyvíjali stovky miliónov rokov podľa vlastných pravidiel, ktoré zaisťujú stabilitu klímy, kolobeh vody či schopnosť prispôsobovať sa zmenám. Napríklad globálne je v lesoch viazaného viac uhlíka, ako sa nachádza v celej atmosfére. Ak tento mechanizmus narušíme, ohrozujeme nielen prírodu, ale i vlastnú budúcnosť. Divočina je preto kľúčová nielen pre zachovanie biodiverzity, no tiež pre prežitie človeka. S ochranárom Erikom Balážom z organizácie Lesmír sme sa rozprávali divočine a jej nenahraditeľnom význame.

Stále prichádzame o cenné lokality, ktoré ak aj nie sú pralesmi, majú k nim blízko a mohli by sa stať divočinou. Zdroj: Erik Baláž

Dôležitý je proces, ktorým divočina vzniká

Aký význam má divočina? Čo to je v pravom zmysle?

Existujú rôzne odborné definície divočiny alebo divokej prírody, ktoré sa týkajú nenarušenosti prírody, veľkosti týchto území, neexistencie ciest a podobne. To ale nie je podstatné. Dôležitý je proces, ktorým divočina vzniká. Tým je nezasahovanie človeka do vývoja prírody. V Európe človek pretvoril a stále pretvára skoro každý kúsok zeme podľa svojich predstáv. Niekde pestujeme poľnohospodárske plodiny, inde stromy, regulujeme rieky, vysušujeme močiare a podobne. Divočina sa zachovala len na veľmi malých plochách, no na mnohých miestach opäť vzniká.

Tam, kde sa rozhodneme nezasahovať na nejakom území a príroda začne rozhodovať sama za seba, vzniká divočina. Čím väčšie je takéto územie a čím dlhšie do jeho vývoja nezasahujeme, tým je divokejšie. Nezasahovanie má obrovský význam. Ekosystémy sa totiž vyvíjali stovky miliónov rokov na základe vlastných pravidiel. Vďaka evolučným adaptáciám sa dokázali prispôsobovať zmenám, vytvorili ekosystémy, ktoré stabilizujú klímu, zadržiavajú vodu a podobne. Ak tieto procesy a ekosystémy ničíme, ničíme aj schopnosť prírody dlhodobo prežiť a stabilizovať na Zemi podmienky vhodné pre život. Divočina je preto absolútne kľúčová i pre prežitie ľudí.

Nemal by človek pomôcť prírode, keď ju klimatická zmena ničí na celom svete? Napríklad nedávno vedci prišli s rastlinami odolnejšími proti suchu. Ako to vnímate?

Obávam sa, že prírode veľmi pomôcť nedokážeme. Všetky druhy totiž existujú v rámci ekosystémov, ktoré bežne tvoria tisíce rôznych druhov organizmov. Tie, samozrejme, nevieme presťahovať všetky. Tým, že niekam presídlime nejaký druh rastliny odolný napríklad proti suchu, nemusíme zachrániť aj huby v pôde, hmyz, vtáky a podobne. Skôr tak lokálny ekosystém poškodíme ešte viac, pretože nepôvodné druhy nie sú kompatibilné s domácimi druhmi. Najlepšie je preto príliš nezasahovať, len sa snažiť zachovať čo najväčšiu prirodzenú rozmanitosť. Vtedy má príroda väčšiu šancu na adaptáciu.

Koľko je spoločnosť ochotná akceptovať, toľko treba vyčleniť divokej prírode. Zdroj: Erik Baláž

Divočina potrebuje aj úrodné lokality, nielen púšte

Koľko percent divej prírody je na Slovensku a celkovo vo svete?

Na túto otázku sa dá veľmi ťažko odpovedať konkrétnym číslom práve pre nejednoznačnosť pojmu divoká/divá príroda. Ak by sme započítali aj Grónsko, Antarktídu, vysoké hory, púšte a ďalšie málo produktívne územia ponechané ľadom, globálne by nám vyšli desiatky percent územia. V skutočnosti ale aj príroda potrebuje úrodné lokality. V strednej a západnej Európe by sme sa preto pohybovali len na úrovni desatín percenta krajiny, na Slovensku sú to vďaka hornatosti možno 3 percentá rozlohy krajiny, ktoré u nás predstavujú najprísnejšie chránené územia, prevažne v národných parkoch.

Aké percento rozlohy z územia už osídleného sveta by bolo optimálne ponechať divočine?

Čím viac, tým lepšie. Toto nie je odborná otázka, ale politická. Koľko je spoločnosť ochotná akceptovať, toľko treba vyčleniť divokej prírode. S rastom efektivity poľnohospodárstva (bohužiaľ, i pre umelé hnojivá a pesticídy) však dnes potrebujeme pre poľnohospodárstvo menšie plochy ako kedysi. Napríklad na Slovensku nepestujeme na veľkých plochách jedlo pre nás, ale energetické plodiny, ako je repka či kukurica, na bioplyn. Lúky často nekosíme a seno nejedia zvieratá, ale ich mulčujeme, len aby ostali lúkami a mohli sme na to brať dotácie. Tento trend bude zrejme pokračovať a my môžeme vrátiť viac pôdy prírode.

Kým v niektorých krajinách divočina vzniká takmer od nuly, my máme nejaký základ. A to je dôležité. Zdroj: Erik Baláž

Slovensko má jedny z najdivokejších miest v Európe

Kde môžeme dnes na Slovensku ešte hovoriť o skutočnej divočine?

Tie najdivokejšie miesta by sme našli v slovenských pralesoch. Vďaka mapovaniu občianskeho združenia Prales máme celkom dobrú predstavu o tom, kde sa nachádzajú. Prevažná väčšina z nich je chránená ako rezervácia alebo jadrová zóna národného parku. Tieto lokality sú ale prevažne príliš malé na skutočnú divočinu. Tá v posledných desaťročiach vzniká najmä v Tatranskom národnom parku. Tichá a Kôprová dolina predstavujú územie s rozlohou približne 100 km2, na ktorom sa nachádzajú viaceré pralesy, no celé územie sa už od roku 2002 vyvíja bez zásahov človeka. Preto si myslím, že práve toto územie je dnes jedno z najdivokejších v celej Európe.

To je veľmi zaujímavé. Môže byť teda Slovensko vzorom pre iné krajiny? Mnohé európske krajiny totiž pôsobia oveľa viac ako ochrancovia prírody. Ako sú na tom pralesy a divočiny napríklad v Holandsku, Nemecku, vo Fínsku a podobne?

Západná Európa je vo všeobecnosti viac osídlená, navyše často tiež s dlhšou históriu. Tam by som veľkú divočinu nečakal, hoci sa postupne vytvára. Veľký potenciál je napríklad v krajinách, ako je Taliansko či Španielsko. Krajiny ležiace severne od nás majú paradoxne veľmi priemyselné lesníctvo, napríklad vo Fínsku je veľa plantáží na drevo. Samozrejme, sú tam aj pralesy, no i tak sme na tom v rámci Európy pomerne dobre.

Kým v niektorých krajinách divočina vzniká takmer od nuly, my máme nejaký základ. A to je dôležité. Navyše vieme inšpirovať príbehom návratu divokej prírody. I u nás v Tatrách boli napríklad kedysi vyhubené vlky, štatistiky pri vzniku parku udávali len dva medvede, lesy boli vyrúbané. Dnes tu žije viac vlkov, medveďov a les je divokejší ako kedysi. Je to dôkaz, že divočina sa dokáže vrátiť. A tento dôkaz inšpiruje…

Čelí slovenská divočina reálnej hrozbe? Ak áno, čo ju najviac ohrozuje? Ťažba, turizmus alebo klimatická zmena?

Hrozieb je, samozrejme, veľké množstvo. Stále prichádzame o cenné lokality, ktoré ak aj nie sú pralesmi, majú k nim blízko a mohli by sa stať divočinou. Divokú prírodu ale ohrozuje takisto výstavba ciest, regulácia riek a budovanie rozmanitej infraštruktúry, čo zvyšuje celkovú urbanizáciu krajiny. Tam, kde je raz postavená cesta a napríklad niekoľko chát, má divoká príroda len malé šance vyvíjať sa podľa seba.

Klimatická zmena môže ohrozovať konkrétne druhy organizmov, divočinu ako takú ale neohrozuje. Divočina je v podstate myšlienkový koncept nezasahovania a ekologický proces, ktorý okrem iného pomáha ekosystémom adaptovať sa na zmenu klímy.

Kliešte a osy sú omnoho nebezpečnejšie ako medvede. Zdroj: Adam Baštek_Arolla Film

Ľudia divočine nerozumejú

Myslíte si, že verejnosť dostatočne rozumie tomu, čo znamená divočina?

To si práve nemyslím. Divočina predstavuje pre časť ľudí negatívnu vec. Myslím, že to vychádza z kresťanských tradícií, keď bola divočina akýmsi miestom bez človeka a často sídlom diabla. Až zotročená príroda prerobená na záhradku bola vnímaná pozitívne. Ľudia preto proti divokej prírode dlho bojovali. Dnes ale lepšie rozumieme významu divokej prírody a jej ohrozeniu a vnímanie sa začína meniť. Práve národné parky by mali návštevníkom omnoho viac komunikovať zmysel divokej prírody.

Na Slovensku je „problém“ s medveďmi, ktoré nepochybne do divočiny patria. Ako chrániť divočinu a šelmy v nej, aby sa človek necítil ohrozený?

Potrebujeme len rešpektovať pár pravidiel. Keď cestujeme autom, chápeme, že v obci je znížená rýchlosť a na červenú musíme zastať. Podobne je to s medveďmi a prírodou všeobecne (kliešte a osy sú omnoho nebezpečnejšie ako medvede). Takže keď žijeme vedľa medveďov, mali by sme rozumne nakladať s biologickým odpadom, aby sme medvede nelákali k sebe, na prechádzke so psom by mal byť pes v neprehľadnom teréne na vôdzke, včelár by mal mať dobre postavený elektrický ohradník atď. Takéto pravidlá dokážu znížiť riziko konfliktov na minimum.

Les sa obnovuje sám aj bez pomoci človeka. Zdroj: Karol Kaliský_Arolla film

Najväčší návrat divokej prírody robia bobry

Poznáte príklady z iných krajín, kde prebieha obnova divočiny? Aké výsledky tam boli pozorované?

Obnova prebieha aj u nás v podobných podmienkach ako napríklad v Národnom parku Šumava a Bavorský les. Výsledky sú fascinujúce. Bývalé smrekové monokultúry sa tu rozpadávajú vplyvom vetra a podkôrneho hmyzu, čo sa ukazuje ako najlepší spôsob obnovy biologickej rozmanitosti. Mnoho vzácnych druhov tu prosperuje vďaka odumretým stromom, ktoré sú nevyhnutné pre ich prežitie. Les sa obnovuje sám aj bez pomoci človeka, perfektne zadržiava vodu. V iných krajinách dochádza k obnove riek. Búrajú sa tam dokonca priehrady či rôzne regulácie.

No a asi najväčší návrat divokej prírody robia teraz v Európe bobry. Ich populácia rýchlo rastie a v tisícoch potokov vytvárajú jazierka plné obojživelníkov, rýb a vodných vtákov, ktoré zadržiavajú vodu potrebnú v čase klimatickej krízy.

Akú úlohu môže mať divočina v budúcnosti pri adaptácii na klimatické zmeny?

Prírodné ekosystémy dokážu byť obrovskými zásobníkmi uhlíka. Vďaka rastlinám sa v nich ukladá skleníkový plyn oxid uhličitý, ktorý premieňajú na organické látky (napríklad drevo) a neskôr na pôdny humus či rašelinu. Globálne je napríklad v lesoch viazaného viac uhlíka, ako sa nachádza v celej atmosfére. Nie je pritom jedno, či ide o plantáže na produkciu dreva alebo o pralesy. V pralesoch je uhlíka omnoho viac. Návrat divokej prírody tak zvyšuje záchyty uhlíka v ekosystémoch a tým znižuje koncentráciu CO2 v atmosfére. Týka sa to rovnako lesov, ako aj mokradí a prirodzených stepí.

Prírodné ekosystémy tiež veľmi dobre zadržiavajú vodu, a tak znižujú riziko extrémnych povodní a riziko sucha. Rozmanitosť druhov, ktorá je v nich oveľa vyššia ako v manažovanej krajine, zase zvyšuje schopnosť krajiny absorbovať zmeny a adaptovať sa na ne. Obnova divokej prírody je z môjho pohľadu rovnako dôležitá ako znižovanie emisií z priemyslu, dopravy, bývania a podobne. Bez divokej prírody to nezvládneme.

Ing. Erik Baláž je ekológ, filmár a ochranca prírody. Ako zanietený ochranár sa venoval predovšetkým Tatranskému národnému parku vrátane kampane za ochranu Tichej a Kôprovej doliny. Bol jedným z iniciátorov kampane My sme les. Je spoluautorom úspešných a oceňovaných filmových dokumentov o prírode Strážca divočiny, Vlčie hory a trilógie Tajomné Karpaty. Rovnako je tiež autorom kníh o prírode Posledná pevnosť a Stratená voda. V roku 2017 získal ocenenie Biela vrana „za výnimočnú vytrvalosť a oddanosť svojmu poslaniu získať ľudí pre ochranu prírody, schopnosť vytvárať v nich vzťah k prírode a spájať rôznych aktérov“. V súčasnosti sa venuje produkcii dokumentárnych filmov a projektu mobilného sprievodcu prírodou Lesmír.

(LDS)