Vrcholný rozkvet kráľovstva Nabatejcov trval od 2. storočia pred naším letopočtom až do 1. storočia po ňom. V tom čase predstavovalo pozoruhodnú civilizáciu a jeho stavbári vyriešili pre hlavné mesto Petru výnimočné zásobovanie vodou.
„Petra má jednu geologickú zvláštnosť, úzku strž Siq, cez ktorú viedla jediná prístupová cesta.“
Kráľovstvo Nabatejcov sa rozprestieralo v južnom Jordánsku a čiastočne aj na území dnešného Izraela. Jeho hlavné mesto Petra v juhozápadnom Jordánsku, asi 180 km južne od dnešného Amánu, je známe svojimi veľkolepými fasádami, ktoré v ňom vytesali vtedajší umelci do strmých pieskovcových útesov. Ich pôsobivá technická zručnosť, najmä ich zmysel pre riešenie zavodňovania, kontrolu záplav a zásobovanie vodou doteraz nezískali dostačujúce uznanie, hoci Petru v roku 1985 zapísali do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Prví Nabatejci prišli do regiónu z Arábie niekedy v 4. storočí pred n. l. a hoci boli pôvodne kočovníci, natrvalo sa tu usadili. Vysoké skalné útesy boli prirodzenou ochranou proti nepriateľským votrelcom a cez údolie, v ktorom leží Petra, prechádzali viaceré obchodné cesty medzi Arabským polostrovom, Sýriou a Egyptom. Ešte dôležitejší však bol výskyt niekoľkých menších prameňov vody.
Zorganizovať si efektívne poľnohospodárstvo v suchom okolí Petry, kde ročné dažďové zrážky boli 10 až 100 mm, väčšinou v zimných mesiacoch, nebolo ľahké. Nabatejci uspeli, keďže archeologické nálezy potvrdzujú, že pestovali pšenicu, jačmeň a vinič. Úspech ich poľnohospodárstva závisel čiastočne na preberaní poznatkov od iných národov a významne na vlastnom originálnom zlepšovaní. Okrem stavania kamenných oporných múrov na nerovnom teréne (čím vytvárali terasy pre kultúrnu pôdu) stavali priečne aj kamenné prepážky cez vodné toky, aby v nich zmiernili vodné prívaly. Znižovali vymletie koryta, zachytili uložené nánosy, ktorými zlepšovali pôdu na terasách. Niekde dokonca vybudovali aj jednoduché priehrady, aby získali vodné nádrže so zásobou vody na čas suchého obdobia. Ale objavili tiež účinnejší spôsob: podzemné zásobníky vody s nulovým odparovaním. Strediskom nabatejskej civilizácie bolo mesto Petra, skryté vo veľkom údolí, obkolesené drsnými vápencovými štítmi, týčiacimi sa nad útesmi z červeného pieskovca. Dodnes tu ostal celý rad pamiatok – hroby, príbytky, chrám, divadlo, stĺporadia a mnohé pozoruhodné konštrukcie. Archeológovia odhadujú, že Petru obývalo 30 000 obyvateľov, možno aj viac.
Ochrana i hrozba – Siq
Petra sa vyznačuje geologickou zvláštnosťou, úzkou stržou Siq, cez ktorú viedla jediná prístupová cesta. Je hlboká 100 metrov, dlhá 1,2 km, na niektorých miestach len 3 metre široká. Robila Petru nedobytnou, ale súčasne znamenala aj vážne nebezpečenstvo počas krátkeho zimného obdobia, keď náhle búrky zaplavili Vadi Musa, veľké vádí (púšťové údolie, zaplnené po sezónnych dažďoch vodou) pri meste, z ktorého voda odtekala do Siqu, a tak vznikala veľká ničivá záplava. Aby jej predišli, vykonali Nabatejci niekoľko projektov komplexnej protipovodňovej ochrany. Na východnom konci strže postavili hrádzu, za ktorou sa vytvorila vodná nádrž s obsahom asi 50 000 kubických metrov. Pri vstupe do Siqu vybudovali 14 m vysokú a 43 m dlhú priehradu. Tá odklonila záplavu 90-metrovým odľahčovacím tunelom do blízkeho vádí. Ďalej postavili prepážky na viacerých malých prítokoch, cez ktoré tiekli počas búrok prívaly vody do Siqu. Každá prepážka mala záchytnú nádrž, keby sa voda preliala cez jej hrebeň alebo pritiekla cez jej spodný vpust.
Vrcholné inžinierske dielo Petry
Rozsiahla kontrola povodní v Petre preukazuje technický dôvtip Nabatejcov, ale ich vrcholným riešením bolo
zásobovanie pitnou vodou a jej distribúcia. Hlavným vodným zdrojom mesta bol prameň Ain Musa, vzdialený asi 8 km, z ktorého privádzali vodu otvoreným kanálom, širokým 2,5 m a hlbokým 1 m. Náhla povodeň ho ťažko poškodila už v 1. storočí pred n. l. a kanál nahradili vodovodom na mostnej konštrukcii z oblúkov s rozpätiami až do 14 m. Riešenie zásobovania vodou Nabatejci uskutočňovali celé storočie. Prvým krokom bolo položenie potrubia z pálenej hliny pozdĺž severnej steny Siqu. Podľa výskumu a odhadu archeológov malo priemer 18 cm a prietok 56 litrov za sekundu. Bolo originálne hrúbkou stien (5 mm) i dĺžkou jednotlivých rúr (30 cm). Po uložení ho zaliali maltou, aby rúry spojili a chránili pred poškodením. Uprostred 1. storočia zlepšili Nabatejci zásobovanie stredu mesta vodou pomocou otvoreného kanálu, situovaného pozdĺž južnej steny Siqu. Kanál bol široký 34 cm a hlboký 18 cm. Premyslený návrh mal aj sedem nádrží na zachytenie usadenín a štyri nádržky na pitie pre smädných cestujúcich. Postupne budovali nové mostné vodovody i kanály a archeológovia odhadujú ich celkovú dĺžku na úctyhodných 55 km. Nabatejskí inžinieri stavali aj viaceré vodojemy a podzemné cisterny. Archeológovia našli v Petre dôkazy o ozdobných fontánach i umelých vodopádoch a odkryli veľké umelé jazero, možno plavecký bazén, v palácovom komplexe. Nabatejské kráľovstvo obsadili Rimania v roku 106 a Petru zničilo zemetrasenie v roku 363. Objavil ju znovu v roku 1822 Švajčiar Johann Ludwig Burckhardt. Teraz je známou turistickou atrakciou.
Autor: Ing. Juraj Reska, spracované podľa Civil Engineering
Foto: ancientwatertechnology.com
Viac sa dočítate v časopise Quark (číslo 5/2015).
Uverejnila: ZČ