Globálny presah človeka v mnohých oblastiach života je dnes neodškriepiteľnou skutočnosťou. Ešte existuje cesta z krízy von?
Termín evolučná pasca sa v súvislosti s ľuďmi takmer nepoužíva, čo brzdí jej rozpoznanie a opísanie v systémoch vytvorených ľuďmi. Zdroj: iStockphoto.com
Globalizovaný svet čelí novým výzvam a tie, či chceme, alebo nie, si vyžadujú našu pozornosť. Nie náhodou sa najvyhľadávanejším slovom roka 2022 v Collinsovom slovníku stal termín permakríza. Historik Adam Tooze z Kolumbijskej univerzity však pri charakterizácii súčasných trendov uprednostňuje skôr termín polykríza. Argumentuje tým, že výsledný účinok je ešte väčší než súčet účinkov jednotlivých kríz. Dochádza teda k vzájomnému prepojeniu a znásobovaniu vplyvu problémov.
Tooze a mnohí historici vo všeobecnosti nepopierajú mnohé komplexné krízy minulosti. Súčasnosť je však v porovnaní s minulosťou výnimočná globálnym presahom pôsobenia človeka. Týmito myšlienkami sa inšpiroval aj tím švédskych vedcov zo Štokholmského centra odolnosti, ktorému v časopise Philosophical Transactions of the Royal Society B vyšla štúdia s názvom Evolúcia polykrízy: pasce antropocénu ako výzva globálnej udržateľnosti.
Ľudské evolučné pasce
V minulosti prebiehal výskum evolučných pascí takmer výlučne v súvislosti s rastlinami a so zvieratami a s ich reakciou na pôsobenie človeka. Typickými príkladmi je osud hmyzu, ktorý priťahuje svetlo nočných lámp, ďalej život ostrovných populácií druhov, ktoré naivne reagujú na prítomnosť umelo zavlečených druhov, či stravovanie morských vtákov, ktoré nedokážu rozlíšiť planktón od plastov. Evolučná pasca v zásade opisuje taký typ správania, ktorého výsledkom je zníženie pravdepodobnosti prežitia alebo rozmnoženia (takzvaná maladaptácia).
V prípade ľudí sa o pasci hovorí skôr v súvislosti s evolučnou psychológiou alebo evolučnou medicínou. Skutočnosť, že termín evolučná pasca sa v súvislosti s ľuďmi takmer nepoužíva, brzdí jej rozpoznanie a opísanie v existujúcich systémoch vytvorených ľuďmi. Naopak, takýto koncept sa pomerne hojne využíva v oblasti vied o udržateľnosti a vo výskume socio-ekologických systémov. Tento terminologický a metodologický rozpor mohol prispieť k spomaleniu pokroku a blízkej spolupráce medzi evolučnými vedami a vedami o udržateľnosti.
Medzeru sa pokúsili zmenšiť švédski vedci, ktorí vytvorili teoretický koncept ľudských evolučných pascí. Keďže ľudia vytvárajú zložité kultúrne a viacúrovňové spoločnosti, tento prístup si vyžaduje zahrnutie kultúry a viacúrovňovej dynamiky, ako aj kľúčových schopností človeka, teda zmyslového vnímania, plánovania budúcnosti a sebauvedomenia. Základ ľudskej evolučnej pasce na úrovni jednotlivca tvorí posúdenie vplyvu nielen na štandardné biologické vlastnosti človeka, ale aj na pocit uspokojenia a radosti zo života (well-being). Keďže dnes je vplyv človeka na okolité prostredie globálny, autori definovali aj antropocénne evolučné pasce, ktorých vplyv môžeme pozorovať naprieč jednotlivými kontinentmi.
Výsledkom takéhoto pôsobenia je maladaptácia, ktorá sa môže prejavovať buď postupne, alebo v náhlych katastrofách. Antropocénne evolučné pasce predstavujú rôzne globálne trendy a procesy na vyšších úrovniach sociálnej organizácie či životného prostredia a ich dôsledkom je nepriaznivý vplyv na schopnosť prežívania a prežitia. V prípade sociálnych procesov ide o funkčnosť inštitúcií a organizácií, výrobu a poskytovanie tovarov a služieb, ako aj o funkčnú energetickú a dopravnú infraštruktúru zabezpečujúcu chod spoločnosti. V prípade ekologických procesov ide zase najmä o stabilitu planetárneho systému a zabezpečenie, poskytovanie a reguláciu ekosystémových služieb na veľkom území.
Analýza trendov
Vedcom trvalo tri roky, kým identifikovali možné evolučné pasce. Využili na to odborné semináre, workshopy aj dotazníky. Základom na určenie možnej antropocénnej evolučnej pasce boli tieto podmienky:
1) môže vzniknúť z pôvodne adaptívneho procesu,
2) na globálnej úrovni preukázateľne vykazuje negatívny vplyv na pohodlie človeka,
3) existuje mechanizmus, ktorý sťažuje možnosť vyhnúť sa negatívnemu pôsobeniu, len čo sa daný proces začal.
Vedci takto definovali 14 pascí, ktoré rozdelili do troch základných skupín (obr. 1).
Obr. 1: Systémová dynamika a interakcie troch hlavných skupín antropocénnych pascí: globálne (modrá), technologické (zelená) a štrukturálne (oranžová). a) Systémový diagram zvýrazňujúci pozitívne vzťahy medzi jednotlivými procesmi; písmená R znázorňujú vzájomne prepojený spätnoväzobný reťazec; pozitívne vzťahy medzi skupinami znázorňuje písmeno s horným indexom (pôvodca – čierna, príjemca – sivá) a prerušované šípky. b) Schematický diagram vzájomných interakcií medzi 14 pascami (procesmi, rizikami), pričom modrá farba znázorňuje tlmiaci účinok, biela farba neutrálny alebo neistý a červená farba posilňujúci účinok.
V kategórii globálnych pascí vedci identifikovali päť procesov, ktoré sa vzájomne posilňujú a vytvárajú viacúrovňový začarovaný kruh. Ten sa začína sociálnou a kultúrnou organizáciou (napríklad lovci a zberači), ktorá umožňuje špecializáciu vedúcu k vyššej účinnosti, rastu a vyššej spotrebe zdrojov a ktorá následne umožňuje ešte zložitejšiu sociálnu organizáciu (napríklad globálny obchod).
Tieto procesy zároveň predstavujú evolučné pasce, pretože v sebe skrývajú riziká, ktorým sa ťažko čelí. Napríklad riziko prílišnej špecializácie spočíva v tom, že v určitej chvíli znemožní reagovať na akúkoľvek vonkajšiu zmenu, a výsledkom je opačný proces, teda zjednodušenie. Riziko rastúcej spotreby zdrojov spočíva v nadužívaní ekologickej kapacity, v nedostatku zdrojov či v spustení nevratných zmien v ekosystéme. Nestabilita na sociálnej a kultúrnej úrovni a nemožnosť spolupráce zasa zvyšujú riziko konfliktu. Väčšina globálnych pascí vykazuje za posledných 30 rokov tendenciu k nárastu rizika, ktorá sa prejavuje ako špekulatívne formy ekonomického rastu, rastúce majetkové nerovnosti, globálne environmentálne krízy, strata biodiverzity, zvýšené napätie medzi národmi, riziko ozbrojených konfliktov a rastúca frekvencia pandémií a infekcií odolávajúcich antibiotikám.
Technologické pasce
Ľudia majú obdivuhodnú (nie však nekonečnú) schopnosť prispôsobovať okolie svojim potrebám. Zvláštny význam pre rastúci vplyv technológií v antropocéne má uprednostňovanie inovácií materiálov ako stratégie riešenia problémov globálnej zmeny. Vedci identifikovali rovnako ako v prípade globálnych pascí aj päť hlavných technologických pascí. Dochádza medzi nimi k vzájomnej podporujúcej interakcii a dvom typom dynamiky.
Čoraz dokonalejšie technológie umožňujú iba jeden smer vývoja, návrat späť je takmer nemožný. Zdroj: iStockphoto.com
Prvý typ zahŕňa vznik takzvaných nezamýšľaných následkov, keď riešenie sociálnych či ekologických problémov prináša nové a často ťažšie riešiteľné problémy. Druhá dynamika funguje prostredníctvom prenosu technológií a pomocou kultúrnej evolúcie, keď sú k dispozícii čoraz dokonalejšie technológie (takzvaný efekt západky). Čoraz dokonalejšie technológie umožňujú iba jeden smer vývoja, návrat späť je takmer nemožný. Na rozdiel od globálnych pascí sa však tie technologické neprejavujú na individuálnej úrovni, ale sú výsledkom celkovej dynamiky.
Dôsledkami týchto pascí je riziko uzamknutia sa v určitej materiálovej infraštruktúre, keď rastú straty spôsobené jej údržbou, stúpa riziko zdravotných následkov použitím umelých zlúčenín a materiálov, riziko katastrofy pokročilej technológie (napríklad jadrovej energie), riziko spojené s autonómnymi technológiami, ktoré sú v rozpore s potrebami ľudí (napríklad autonómne automobily) či riziko vznikajúce vplyvom exponenciálneho nárastu objemu informácií, ktoré majú podobu dezinformácií.
Štrukturálne pasce
Zvyšné štyri z celkovo štrnástich pascí spadajú do tretej samostatnej kategórie a vymykajú sa evolučnej teórii. Štrukturálne pasce majú pôvod vo fenoménoch posunu referencie (angl. shifting baselines) a maskovaných interakciách vo vede o udržateľnosti. Posun referencie je jav, keď považujeme za normálne to, čo zažívame. Takáto dynamika je vedľajším výsledkom čoraz rýchlejšej globálnej zmeny a množstva (informačných, technologických a ďalších) prepojení zvýraznených inovačnými mechanizmami. Výsledkom posunu referencie je strata ekologickej alebo sociálnej pamäti a toto všetko znásobuje prebytok globálnych informácií.
Za najzávažnejšie fenomény, ktorým treba venovať najväčšiu pozornosť, autori určili globálne rozpory, krátkozrakosť, nadspotrebu, ale aj rastúce obavy o autonómne technológie a ich vzájomne sa posilňujúce interakcie.
Podobne maskované interakcie vznikajú ako dôsledok globálneho prepojenia a prenosu skreslených informácií, čím klesá motivácia na zodpovedné a udržateľné vzorce správania na lokálnej úrovni. Rizikami spojenými so štrukturálnymi pascami je zameranie sa na krátkodobé riešenia na úkor dlhodobých (krátkozrakosť), priestorové oddelenie výroby od spotreby vedúce k nadspotrebe, priestorové oddelenie negatívnych následkov od ich pôvodcov vedúce k odtrhnutiu od ekologickej reality a nakoniec znížený osobný kontakt zoči-voči na úrovni lokálnych komunít vplyvom digitalizácie a sociálnych médií, čo znižuje potenciál na kolektívne akcie.
Existuje cesta von?
Autori venovali veľkú pozornosť vzájomnému pôsobeniu jednotlivých pascí a tomu, ako sa vzájomne podporujú alebo, naopak, tlmia. Zdá sa, že rozhodujúce sú tri kľúčové interakcie, ktoré znásobujú zmeny. Prvá z nich je vzťah medzi spotrebou zdrojov a inováciami, druhá je vyššia úroveň organizácie a spolupráce a vytváranie inovačných kapacít a treťou je vzťah medzi inováciami a špecializáciou. Celkovo vedci identifikovali až 182 vzájomných interakcií, z ktorých 48 percent malo celkovo iný ako neutrálny vplyv (to jest pozitívny alebo negatívny) a z nich až 95 percent malo vzájomne zosilňujúci účinok a iba 5 percent vzájomne tlmiaci účinok. Z tejto skutočnosti vyplýva nevyhnutnosť adresovať základné procesy antropogénnych evolučných pascí.
Za najzávažnejšie fenomény, ktorým treba venovať najväčšiu pozornosť, autori určili globálne rozpory, krátkozrakosť, nadspotrebu, ale aj rastúce obavy o autonómne technológie a ich vzájomne sa posilňujúce interakcie. Štúdium evolúcie a adaptácie v ríši rastlín a zvierat ukazuje, že druhy dokážu uniknúť pasciam pomocou genetickej adaptácie a učenia. Kľúčovou úlohou ľudstva tak zostáva, ako dosiahnuť cielenú kultúrnu evolúciu prostredníctvom sociálne a ekologicky udržateľných procesov.
Kolektív autorov na základe svojej analýzy navrhuje päť princípov, potrebných na únik z pascí antropocénu:
I) rozpoznanie pascí a definovanie konečného cieľa,
II) rozpoznanie, v akej fáze daného cieľa sa nachádzame a aké kroky vedú k jeho naplneniu,
III) schopnosť reorganizácie a inovácie,
IV) schopnosť reagovať na neplánované prekvapenia,
V) schopnosť prekonávať konfliktné situácie.
Prvé dva kroky sa vzťahujú na rozpoznanie súčasných a potenciálnych budúcich pascí antropocénu a na pochopenie toho, ako z nich vyjsť von, tretí a štvrtý krok odráža schopnosť zaviesť tieto poznatky do praxe a posledný krok znamená umenie zvládať situáciu na globálnej úrovni. Na záver práce autori vyjadrujú nádej, že ultimátnym spoločným nepriateľom, vďaka ktorému má ľudstvo nakoniec potenciál uspieť, môže byť práve krutá realita toho, že nepoznáme iný obývateľný svet ako ten náš.
(af)
