Prostredníctvom svojho podcastu Pravidelná dávka sa už takmer tri roky snaží priblížiť filozofiu verejnosti.
Grafika k sérii rozhovorov Veda do uší. Rozhovor s Jakubom Betinským z podcastu Pravidelná dávka. Zdroj foto: SME. Grafika: Michaela Mašánová
Jakub Betinský vyštudoval medzinárodné vzťahy a politickú ekonómiu na Bolonskej univerzite a neskôr filozofiu na Katolíckej univerzite v Lovani. Svoje filozofické vzdelanie ďalej rozvíja na Durhamskej univerzite, kde sa venuje najmä filozofii jazyka a metaetike.
Dnes tvorí podcasty Pravidelná dávka a Kvantum ideí, vyučuje dva večerné online kurzy o existencializme a filozofii Friedricha Nietzscheho pre Kolégium Antona Neuwirtha a prednáša aj medicínsku etiku na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Podcast Pravidelná dávka založil v júni v roku 2018. Hovorí, že pri jeho zrode mal dva smelé ciele. Prvým bolo ukázať ľuďom, že filozofické (teda kritické) myslenie je chytľavé, príťažlivé a vťahujúce ako dobrý seriál. Druhým bolo presvedčiť poslucháčov, že všetci sme v denných premýšľaniach malými filozofmi.
Postupne sa podcast rozrástol o témy náboženstva a technológií, a tak pribudli aj ďalší tvorcovia Andrej Zeman a Miroslav Gašpárek. Nájdete ho na platforme Podbean, stránkach denníka SME a v aplikáciách Apple podcasts či Spotify.
V rozhovore sme sa Jakuba pýtali, ako sa k tvorbe podcastu dostal, čo ho pri jeho tvorbe inšpirovalo, ale dostali sme sa aj k filozofickým otázkam. Dozviete sa, v čom tkvie zložitosť interpretácie slova šťastie, na čo máme v slovenčine nešťastie, čo má spoločné kritické myslenie s filozofiou alebo ako by strávil posledný deň svojho života.
Prečo si začal robiť podcast? Ako si sa k tomu dostal?
Musím priznať, že k podcastom som sa nedostal cez slovenské podcasty, poznal som najmä zahraničné. Najviac ma ovplyvnil podcast In Our Time z dielne BBC, ktorý už od roku 1998 robí skvelý Melvyn Bragg.
Pôvodne to bola rádiová relácia, ktorá sa časom zmenila na podcast. Pre mňa sa stal ikonickým. Strieda sa v ňom päť typov tém: filozofia, veda, kultúra, dejiny a náboženstvo. Keď podcasty dorazili aj na Slovensko, začal som rozmýšľať, že by som niečo také mohol vyskúšať aj ja. A po dlhšom zvažovaní som sa do toho s pomocou Petra Podlesného (podcast mužom.sk) pustil.
Dnes by sme mohli rozdeliť podcasty na profesionálne a amatérske. Mnoho amatérov, ktorí robia podcasty sami doma, si až pri prvej nahrávke uvedomí, že medzi bežným a hlasovo vytrénovaným prejavom je veľký rozdiel. Aký si mal pocit zo svojho prejavu, keď si nahral svoj prvý podcast? Nemal si problém s tým, že hovoríš prirýchlo alebo nečítaš čiarky tam, kde by mali byť, čím text pôsobí inak, ako si si ho v hlave premietol?
Nielen ja som mal ten pocit, aj veľa iných ľudí ho malo (smiech). Patrím do generácie, ktorá sa ešte narodila v Československu. Často spomínam, ako sme na slovenčine na základnej škole robili aktivitu, ktorá sa volala čítanie na rýchlosť. Dnes to znie ako z Marsu a dáva to zmysel asi ešte menej než vtedy. Aktivita spočívala v tom, že si učiteľka vzala žiaka do kabinetu dala mu nejaký text, zvyčajne úryvok z beletrie, a potom „odmerala”, koľko slov žiak stihol prečítať bez chyby za minútu. Ja som sa vždy pomýlil a zakoktal už pri čítaní prvej vety a dostal som päťku. Preto keď som začal robiť podcast, v ktorom som čítal napísaný text, mal som pocit, že sa púšťam do niečoho, čo mi vôbec nejde. A navyše to robím nielen pre seba, ale aj pre iných, ktorí mi môžu napísať, aký som hlupák.
Čítanie na rýchlosť? Na akú školu si chodil?
Bola to normálna všeobecná základná škola. Občas si hovorím, že som bol osvietené dieťa, keď som si už vtedy uvedomoval, že čítanie na rýchlosť je podivná vec. Teraz všetci lipnú na tom, aby deti vedeli čítať s porozumením. Ale my sme mali čítanie na rýchlosť. Vtedy som pochopil, čo znamená slovo trauma. Z čítania na rýchlosť som bol naozaj traumatizovaný. A pri tvorbe podcastov sa mi to vrátilo. Bola to trochu životná facka, pretože aj moje podcasty boli o plynulom prečítaní textu, ktorý som si napísal. A, samozrejme, som sa musel sústrediť na to, aby som rešpektoval čiarky či intonáciu.
Pamätáš si na nejakú konkrétnu spätnú väzbu z tých, ktoré si dostal na začiatku?
Raz mi napríklad jeden kamarát napísal, že mám afektovaný hlas a mal by som skúsiť nahrávať podcast neskoro večer. Vraj keď budem večer unavený, prejde nižšie aj tónina môjho hlasu, výšky budú nižšie a budem hovoriť pomalšie.
Snažil si sa svoj jazykový prejav nejako zlepšiť?
Všetci, ktorí aktuálne robíme podcast Pravidelná dávka, sa snažíme stále zlepšovať. Kontaktovali sme aj rôznych hlasových mentorov. Vždy ma zaujímala rétorika a to, ako sa dá zlepšiť podávanie informácií tým, že zlepšíme formu. Budem hovoriť len za seba, ale verím, že za tie tri roky sa môj prejav zlepšil. Musel som však prejsť kus cesty. Keď si vypočujem prvé diely podcastu, ktoré som nahral, cítim veľký rozdiel. Prvé nahrávky zneli skôr nadšene než dobre. Navyše prvé epizódy podcastu som nahrával na starý iPhone, v ktorom som v aplikácii robil real time editing, čo bola celá moja postprodukcia. Nič viac. Aj v tomto sme sa už výrazne posunuli.
Prvý diel podcastu Pravidelná dávka bol o šťastí. Prečo si si vybral práve túto tému?
Je to veľmi filozoficky relevantná téma. Vybral som si ju, pretože hoci ľudia nemajú radi filozofiu, často ich priťahujú motivačné reči, napr.: „Nájdi svoje šťastie.” alebo „Nedaj sa rozhodiť životnými udalosťami.” Nás, ktorí sa filozofiou zaoberáme, frustruje, že ľudia ju často chápu buď ako zbytočné „slovíčkarenie”, alebo ako motivačnú literatúru. V prvej Pravidelnej dávke som sa venoval tomu, čo je šťastie, či toto slovo nie je dnes už nadužívaným termínom a aké rôzne významy môže mať.
Zdroj: Pravidelná dávka
Úvod do filozofie bol teda o šťastí.
Chcel som pred ľudí postaviť nejaké bežné slovo. A slovo šťastie je v našom slovníku také bežné ako slovo jogurt (smiech). Každý chápe, čo to slovo znamená, veď počas svojho života už každý nejaký jogurt zjedol. Rovnako má každý pocit, že rozumie slovu šťastie, keďže sa už v istom bode života šťastný cítil, napríklad ako dieťa pri oslave svojich narodením. Ale je šťastie naozaj len vnútorný pocit príjemna?
V prvých dvoch epizódach som sa preto venoval tomu, že šťastie sa dá chápať aj inak ako potešenie či nedostatok bolesti, alebo to, že mám v pohode život. Prepojil som to s knihou Hľadanie zmyslu života od rakúskeho psychológa Viktora Emanuela Frankla, ktorý v nej hovorí, že šťastie je nadužívaný termín a ľudia by ho mali prestať používať. Podľa neho by sme slovo šťastie mali nahradiť termínom zmysluplnosť. Mohlo by nám to pomôcť prestať hľadať šťastie a zamerať sa na veci či aktivity, ktoré nám dávajú zmysel alebo dôvod, aby sme ráno vstali z postele. Paradox skutočného šťastia spočíva v tom, že príde, až keď ho prestaneme hľadať. Robme to, čo robí náš život a životy iných zmysluplnými a na konci života sa možno obhliadneme a zhodnotíme ho ako šťastný život.
Myslíš, že ľudia pokazili slovo šťastie?
Ani ho tak nepokazili, ako malo od začiatku rozličné významy. Šťastie je asi jedno z najstarších slov, aké poznáme. V slovenčine máme nešťastie, že slovo šťastie znamená dve odlišné veci.
Chápeme ho ako proces vedomého nasledovania cieľa, ktorý nás nejako naplní, v zmysle chcem mať šťastný život. Zároveň však slovo šťastie môže znamenať aj náhodilú vec, ktorá nás nejako ovplyvní – podal som si športku a mal som šťastie. V podcaste som už o tomto slovenskom dvojakom význame hovoril a zakončil som to vtedy s polovtipným tvrdením, že aj k šťastiu treba mať šťastie.
Keď hovoríš, že slovo šťastie je veľmi starým slovom, ako ďaleko by sme sa pri hľadaní jeho pôvodu dostali?
Vo filozofickom slovníku by sme sa dostali späť až o 2500 rokov, presnejšie do starovekého Grécka. Gréci však nepoužívali slovo šťastie, ale eudaimonia, čo ľudia neskôr začali prekladať ako slovo šťastie, práve tým začal zmätok ohľadom tohto slova. Už vtedy však časť ľudí chápala slovo šťastie tak, ako ho chápeme aj my dnes. Vnímali šťastie ako komfort, pohodu, nie viac bolesti ako zvládneš. Šťastie jednoducho je, ak dokážeš minimalizovať bolesť a maximalizovať potešenie. A teraz som popísal antický hedonizmus (neskorší utilitarizmus), ktorý tvrdí, že človek by mal konať tak, aby maximalizoval šťastie a minimalizovať bolesť, a to čím viacerých.
Už v tomto období sa ale objavila aj myšlienka, že šťastie nemusí byť len o potešení a bolesti, ale aj to, čo Aristoteles nazval sebarealizáciou či neskorší existencialisti autentickým životom. Šťastný som teda vtedy, keď sa naplno stanem tým, kým som. Hoci dnešný človek po Darwinovi skôr neverí, že sa rodí s nejakým cieľom, aj tak dúfa, že si nájde napríklad prácu či životné povolanie, ktoré ho naplní.
Na tvojej webovej stránke je pri podcaste Pravidelná dávka napísané, že podcast by mal ľudí priviesť k tomu, aby kriticky mysleli. Ako chápeš pojem kritické myslenie?
V poslednej dobe vznikajú rôzne organizácie, ktoré učia kritické myslenie. Mrzí ma, že kritické myslenie sa začalo oddeľovať od filozofie a stáva sa z neho akási samostatná disciplína. Na Slovensku sa mu venuje napríklad aj Martin Poliačik, ktorý študoval filozofiu a ako poslanec má aj skúsenosť s praktickou stránkou filozofie. Nedávno som s ním pozeral rozhovor v Lužifčákovi a páčilo sa mi, že kritické myslenie stále chápe ako súčasť filozofie. Našťastie je takých ľudí a vzdelávacích inštitúcií viac.
Filozofia je kritické myslenie. Bodka. Kto neverí, nech siahne po ľubovoľnom Platónovom dialógu.
Kritické myslenie by malo byť pre nás prirodzené ako dýchanie. Neznamená to nič iné ako vedieť, podľa akých kritérií sa v živote rozhodujem, a kritérium si treba predstaviť ako pánt, na ktorom sa otvárajú dvere. Rozhodovanie („otváranie dverí”) funguje na báze takýchto princípov. Mali by sme si byť vedomí, na akých pántoch visia. Napríklad sa niekto rozhodne porušiť protipandemické opatrenia a pripojí sa k protestom pred úradom vlády. Na základe akého princípu? Napríklad na základe princípu, že sloboda je väčšia hodnota ako zdravie a bezpečnosť. Je toto ale dobré kritérium a je správne aplikované?
Keď hovorím, že myslieť kriticky by nám malo byť vlastné ako dýchanie, chcem zdôrazniť, že každý človek počas toho, ako rastie, študuje a vzdeláva sa, zisťuje, že sa rozhoduje na báze niečoho. Začne premýšľať, čo je to „ono”, na základe čoho sa rozhoduje. Snaží sa uvedomiť si, odkiaľ sa berú kritériá (pravidlá, odporúčania, rady atď.), ktoré určujú, ako sa rozhodne. Čo prijal od rodičov? A čo od kultúry a spoločnosti? Následne by ich mal zhodnotiť a sám sa rozhodnúť, či ich aj naďalej prijíma a ak nie, zmeniť ich. Kritické myslenie rozhodne nie je iba boj proti hoaxom a extrémistickým tendenciám.
Ilustračný obrázok. Zdroj: iStockphoto.com
Nie je asi úplne bežné, že ľudia takto analyzujú svoje rozhodovanie. Ako sa podľa teba dá najlepšie naučiť kriticky myslieť?
Možno tým, že človeka presvedčíme, aby pustil trochu filozofie do svojho života. Nemyslím tým, že by sa každý mal venovať filozofii akademicky. Stačí, aby začal využívať akúsi filozofickú intuíciu, pripustil si vnútornú nespokojnosť či započul istý vnútorný hlas, ktorý je nám všetkým vlastný. (Mimochodom, pôvodný význam slova šťastie, teda grécke eudaimonia, doslovne znamená obdarený vnútorným hlasom. Ak čitatelia poznajú Platónove dialógy, je to hlas, o ktorom hovoril Sokrates, že jeho počúvaním sa údajne stal najmúdrejším z vtedy žijúcich — keďže vedel, že nič nevie.)
Jedna z definícií filozofie hovorí, že ide o nazeranie na svet detskými očami, ustavičné žasnutie nad samozrejmosťami a pýtanie sa otázky: „Prečo?” Aj kritika vždy začína týmto slovom. Prečo si toto spravil? Prečo to nemohlo byť inak? Prečo veríš tejto informácii? Kritickosť je práve v tejto otázke. A v reťazci odôvodňovaní (odpovedí na ňu) sa ukazuje niečo, čo nazývame slovom logika – zmysel či zmysluplnosť poprepájania našich myšlienok. Tá zasahuje do života každého človeka, pretože každý človek hľadá dobré dôvody pre svoje konanie a odmieta tie nelogické, teda tie, ktoré nedávajú zmysel. Dôležité je stíšiť sa v ruchu dní natoľko, aby sme počuli vnútorný hlas, ktorý si často pýta len jednoduché: „Prečo?”
Filozofia tak ponúka istú dávku terapeutického abstraktna. Vedie nielen k tomu, že zistíme, prečo robíme to, čo robíme, ale dostane nás až k otázke kým sme, čo je pre nás dobré a k realite vlastnej smrti, t. j. čo by sme robili, keby bol dnešok posledným dňom nášho života.
Čo by si robil ty, keby si mal pred sebou posledný deň?
Strávil by som ho v pokoji so svojou rodinou. Robil by som veci, ktoré robím každý deň aj teraz.
Ľudia sa nezamýšľajú nad tým, že by nejaký deň mohol byť ich posledný, sú často touto otázkou zaskočený. Majú potom pocit, že by mali robiť niečo výnimočné, skvelé, niečo, čo vždy chceli urobiť, ale nikdy sa k tomu nedopracovali. To ale podľa mňa nie je správna reakcia.
Aká je teda podľa teba správna reakcia?
Lepšie je, keď ľudia už predtým prídu na to, čo v živote chcú a robia to. Alebo aspoň prídu na to, čo nechcú a nerobia to. Tiež sa to stále učím. Nemecký filozof Martin Heidegger hovoril, že ľudské bytie vieme chápať z rôznych perspektív, ale čo je našej existencii vlastné, je skutočnosť, že sa podľa neho od prvého momentu rodíme k smrti — sme bytie-k-smrti. Začiatok je vždy definovaný koncom. Smrť je niečo, čo nás definuje. Dobrý posledný deň môjho života by možno bol v tom, že by nebol iný ako tie dni predtým. A ak to nie je len fráza, žijeme potom to, čo sa dá nazvať šťastný život.
Je to veľmi zaujímavá téma. Pravda je taká, že keď si to načrtol, tiež mi ako prvé napadlo, že by som chcela byť so svojou rodinou, priateľmi alebo si dať dobrú večeru so svojím partnerom. A potom som sa zarazila, že to asi nie je nič špeciálne.
Áno, pretože to, čo hovoríš, súvisí práve s tým, že ľudia mylne chápu šťastie. Myslia si, že to musí byť niečo waw, výnimočné, neopakovateľné. V šťastnom živote by sme ale mali najmä vnímať to, kým sme, či to, čo práve robíme, je dobré. Šťastný život je dobrý život.
A teraz sa zase vrátim ku kritickému mysleniu. Zdá sa, že ľudia až na konci svojho života, na poslednú chvíľu, začnú skutočne kriticky myslieť. A často to vedie k strachu alebo úzkosti. Filozofia môže byť terapeutická, núti totiž ľudí zamyslieť sa nad tým, že posledný deň môže byť už dnes. Heidegger opäť trefne pripomína, že nič nie je našej existencii bližšie ako jej možná neexistencia. To, že sme, znamená, že môžeme kedykoľvek nebyť. A to, že stále sme, znamená, že na to máme dobrý dôvod.
Kritické myslenie, filozofia, je vlastne v niečom pohľad na každodennú smrť. Zvažovanie toho najlepšieho, čo viem spraviť každý deň. A to je veru dobré kritérium rozhodovania! Nevyhnutne potom privedie k otázkam: „Ako by mal človek žiť?”, „Čo je to dobrý život?” a nakoniec „Čo je dobro?” Podobne ako pri šťastí máme na ne všetci nejakú odpoveď. Je ale správna?
Podcast si pôvodne začal robiť sám. Neskôr sa k tebe pridali Andrej Zeman, ktorý sa venuje religionistike a vzťahu vedy a náboženstva, a Miroslav Gašpárek, ktorý poslucháčom približuje nové technológie, ale najmä bioinžinierstvo. Aké sú tvoje plány smerom do budúcnosti? Chceš tím Pravidelnej dávky ešte rozšíriť?
Snažím sa, aby Pravidelná dávka rástla prirodzene. Ak stretnem zaujímavých ľudí, v ktorých vidím potenciál, snažím sa s nimi nadviazať spoluprácu. Určite by som v budúcnosti privítal niekoho, kto by rozšíril podcast o kultúru a umenie, niekoho, kto bude napríklad vedieť poslucháčom sprostredkovať krásy a zákutia literatúry, priblížiť významné literárne diela, ich historický kontext a spoločenský dopad od Homéra až po Mary Wollstonecraft a jej dcéru Mary Shelley či Iris Murdoch.
