Problematike rozvoja sily svalov trupu a zlepšenia stability tzv. core sa venuje čoraz väčšia pozornosť. Podstatne menej štúdií sa zaoberá ich diagnostikou, a to tak pri aktivitách bežného života (napr. zdvíhanie a premiestňovanie bremien), ako aj športových činnostiach. Týka sa to najmä posudzovania svalového výkonu produkovaného počas rotačných pohybov trupu pri úderoch, vrhoch či hodoch, kde sa zapájajú do činnosti práve svaly v oblasti trupu. Ešte viac sa však v tejto súvislosti zabúda na zakrivenie chrbtice a celkovú pohyblivosť, najmä pokiaľ ide o hendikepovaných športovcov s narušenou posturou a obmedzeným rozsahom pohybu.
V roku 2017 bol publikovaný príspevok autorov Castillo a kol. (Am J Phys Anthropol, 163(1):110-121,doi:10.1002/ajpa.23189) z Harvardovej univerzity v Cambridge, ktorí testovali tri biomechanické modely variability lumbálnej lordózy (driekové zakrivenie chrbtice dopredu, pozri Wikipedia pozn. redakcie).
Jeden z modelov „sila-flexibilita“ im poskytol obraz o rozdielnom vplyve relatívnej sily svalov trupu na lumbálnu lordózu v závislosti od rozsahu pohybu: jedinci s vyšším rozsahom pohybu preukazovali najväčšiu variáciu lumbálnej lordózy s relatívnou silou svalov trupu, zatiaľ čo tí s nižším rozsahom pohybu sa vyznačovali menšou lumbálnou lordózou bez ohľadu na relatívnu silu svalov trupu.
Táto interakcia „sila-flexibilita“ najlepšie predikovala lumbálnu lordózu, predpokladajúc akýsi kompromis, pri ktorom rozsah pohybu limituje vplyv sily svalov chrbta na lumbálnu lordózu. Znamená to, že relatívna sila svalov trupu má veľký vplyv na lumbálnu lordózu jedincov so zvýšeným rozsahom pohybu, avšak jej vplyv je malý u jedincov so zníženým rozsahom pohybu. Títo jedinci majú tendenciu k menšiemu stupňu zakrivenia lumbálnej časti chrbtice bez ohľadu na silu svalov trupu.
Neandertálci s nízkym stupňom lumbálnej lordózy mali menej poddajnú chrbticu
Vzhľadom k tomu, že profesor Lieberman je evolučný biológ a paleoantropológ, autori uvádzajú, že tento model tiež predpokladá, že neandertálci s rovným chrbtom mali zníženú mobilitu v lumbálnej oblasti. Z hľadiska evolučnej perspektívy, tento model interakcie „sila-flexibilita“ naznačuje, že neandertálci s nízkym stupňom lumbálnej lordózy mali menej poddajnú chrbticu v lumbálnej oblasti so zníženým rozsahom pohybu v sagitálnej rovine bez ohľadu na variáciu sily svalov trupu. Avšak, rovnejšia a možno tiež tuhšia dolná časť chrbta u neandertálcov mala vplyv aj na funkčnosť, zostáva len domienkou. Autori príspevku uvažujú, že lumbálna časť chrbtice u neandertálcov, ktorá je charakterizovaná nízkym stupňom lumbálnej lordózy a veľmi pravdepodobne aj zníženou lumbálnou flexibilitou a väčšou spinálnou stabilitou, je výsledkom adaptácie na vonkajšie podmienky (napr. nosenie ťažkých predmetov) alebo väčšej záťaže rozmernejšej hornej časti tela.
Tento model „sila-flexibilita“ môže mať význam v klinickej medicíne aj športe. Ak zmeny v relatívnej sile svalov chrbta a rozsahu pohybu majú vplyv na lumbálnu lordózu jedinca, cvičenie zamerané na posilnenie svalov v oblasti trupu by mohlo zlepšiť spinálnu posturu jedincov s prirodzene flexibilnou lumbálnou časťou chrbtice. U jedincov s nízkou flexibilitou by toto posilňovanie muselo byť sprevádzané strečingom zameraným na zvýšenie rozsahu pohybu v lumbálnej oblasti. Takáto obnova normálnej spinálnej pohyblivosti a aktivácia príslušných svalov je kľúčová pre dynamické spinálne funkcie.
Kostra (Zdroj: Pixabay.com)
Významná úloha pohyblivosti počas rotačného pohybu trupu v jednotlivých športových aktivitách
V športe sa uplatňuje napríklad pri zdvíhaní činky vo vzpieraní či hodoch a premiestňovaní súpera v džude a zápasení, počas ktorých sú okrem iných, aktivované aj svaly v oblasti trupu. Iným príkladom sú rotačné pohyby trupu pri záberoch pádlom v kanoistike, vrhoch guľou, hodoch loptou či úderoch končatinami v karate, tae-kwon-de a boxe alebo prostredníctvom tenisovej rakety, hokejky či golfovej palice. Sila sa prenáša postupne z oblasti bedier a torza k ramenám a rukám. V takomto kinetickom reťazci z proximálnych k distálnym segmentom zohráva významnú úlohu pohyblivosť počas rotačného pohybu trupu. Táto pohyblivosť je obmedzená v prípade rotácií trupu vykonávaných v sede. Spolu s nemožnosťou zapojenia sily svalov dolných končatín do rotačného pohybu trupu je príčinou jeho nižšej rýchlosti a celkového produkovaného výkonu v porovnaní s rotáciami trupu v stoji. Táto schopnosť môže byť ešte výraznejšie ovplyvnená v prípade hendikepovaných športovcov dlhodobo pripútaných na vozík.
Ako sú na tom hendikepovaní športovci
Naša štúdia skutočne ukázala, že maximálna i priemerná rýchlosť rotácie trupu, ako aj jej zrýchlenie a tomu príslušný rozsah pohybu boli významne nižšie u paralympijských stolných tenistov ako u zdravých športovcov. Rozsah pohybu pri rotáciách trupu významne koreloval s maximálnou a priemernou rýchlosťou v akceleračnej fáze rotácií trupu u paralympijských aj zdravých športovcov. Významný vzťah bol zistený aj medzi rozsahom pohybu a zrýchlením rotácie trupu, avšak len u paralympijských stolných tenistov. Tieto zistenia naznačujú, že výrazne nižšia rýchlosť a najmä zrýchlenie v počiatočnej fáze rotácie trupu u paralympijských stolných tenistov mohla byť v dôsledku ich limitovaného rozsahu pohybu trupu.
K nižším rýchlostiam rotácií trupu mohlo prispieť aj zakrivenie chrbtice u paralympijských športovcov, ktorí ju môžu mať deformovanú v dôsledku zranenia alebo dlhšie trvajúceho sedenia na vozíku. Zistili sme totiž, že obe skupiny mali porovnateľné hodnoty hrudnej kyfózy, avšak paralympijskí stolní tenisti vykazovali nižšiu lumbálnu inverziu (konkávnosť v smere posterior) a panvovú retroverziu ako zdraví športovci. Štúdia odhalila negatívny vzťah rýchlosti, ako aj zrýchlenia rotačného pohybu trupu s hodnotami zakrivenia chrbtice v lumbálnej oblasti u paralympijských stolných tenistov. Toto naznačuje, že športovci s tendenciou k normálnemu zakriveniu chrbtice v lumbálnej oblasti boli schopní rýchlejšie iniciovať pohyb a produkovať vyššiu rýchlosť pri rotáciách trupu. Na druhej strane, nevýznamná korelácia bola u nich zistená medzi rýchlosťou rotácií trupu a hodnotami zakrivenia chrbtice v hrudnej oblasti. V prípade zdravých športovcov rýchlosť rotačného pohybu trupu nesúvisela so zakrivením chrbtice ani v hrudnej ani v lumbálnej oblasti.
Okrem toho preukazovali paralympijskí stolní tenisti nižšiu ohybnosť v hrudnej a lumbálnej oblasti počas maximálnej flexie trupu v sede s nohami pokrčenými v kolenách. Táto znížená ohybnosť chrbtice a jej zakrivenie v zmysle nižšieho stupňa zakrivenia chrbtice v lumbálnej oblasti (o 80,7 %) mohli prispieť k menšiemu rozsahu pohybu pri rotáciách trupu (o 45,5 %) a následne aj nižšej rýchlosti produkovanej počas rotácií trupu (o 66,5 %) u paralympijských stolných tenistov v porovnaní so zdravými športovcami.
Je preto veľmi pravdepodobné, že u týchto športovcov viac prispieva k rýchlosti úderu v stolnom tenise distálna časť tela. Bolo preukázané, že pri obmedzenej pohyblivosti dolnej a hornej časti tela jedinci strácajú až 36 %, resp. 47 % rýchlosti pri odhode lopty. Tento fenomén bol pozorovaný u jedincov s nedostatočnou silou svalov trupu, ktorí tento nedostatok kompenzovali zapájaním svalov ramena a ruky. V prípade hendikepovaných športovcov dlhodobo pripútaných na vozík možno okrem hypomobility predpokladať aj nižšiu silu svalov trupu. Preto by sa u nich mala venovať väčšia pozornosť tak rozvoju sily svalov trupu, ako aj zvýšeniu pohyblivosti a ohybnosti chrbtice. Vyššie spomínaní autori Castillo a kol. (2017) na základe ich modelu „sila-flexibilita“ totiž predpokladajú, že posilňovanie svalov trupu za účelom úpravy postury v lumbálnej oblasti je menej účinné u jedincov s nízkou lumbálnou flexibilitou.
Ako je na tom fyzicky aktívna populácia
K podobným výsledkom sme dospeli aj u bežnej fyzicky aktívnej populácie. Zistili sme, že rýchlosť rotačného pohybu trupu významne korelovala s rozsahom pohybu počas rotácie trupu u mladých (v priemere 21 roční) aj starších ľudí (nad 60 rokov). Starší ľudia však mali významne nižšiu rýchlosť v akceleračnej fáze rotácie trupu a tomu príslušný rozsah pohybu ako mladí ľudia. Toto možno pripísať zníženej flexibilite ich pohybového aparátu v dôsledku zvýšenej tuhosti svalovo-šľachového komplexu. Táto schopnosť teda zohráva významnú úlohu aj u rekreačných športovcov vyššieho veku, a preto by sa v tréningu mali zamerať na jej zlepšenie. Podobný trend sa ukázal aj v prípade výkonnostných športovcov, avšak niektorí boli schopní dosiahnuť vysoké hodnoty výkonu bez ohľadu na rozsah pohybu pri rotáciách trupu v sede či stoji.
Príspevok s názvom „Association of Trunk Rotational Velocity with Spine Mobility and Curvatures in Para Table Tennis Players“ autorov Erika Zemková (Katedra športovej kinantropológie, Fakulta telesnej výchovy a športu, Univerzita Komenského v Bratislave), José María Muyor (Laboratórium kineziológie, biomechaniky a ergonómie, Fakulta pedagogických vied, ošetrovateľstva a fyzioterapie, Univerzita v Almeríi) a Michal Jeleň (Technologický inštitút športu, Fakulta elektrotechniky a informatiky, Slovenská technická univerzita v Bratislave) bol publikovaný v International Journal of Sports Medicine (2018;39(14):1055-1062,doi: 10.1055/a-0752-4224).
—————————————————————————————————–
Štúdia bola realizovaná v rámci projektov finančne podporených Vedeckou grantovou agentúrou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied (č. 1/0373/14 a 1/0824/17) a Agentúrou na podporu výskumu a vývoja (č. APVV-15-0704).
Autorkou príspevku je prof. Mgr. Erika Zemková, Ph.D., Katedra športovej kinantropológie, Fakulta telesnej výchovy a športu, Univerzita Komenského v Bratislave
Redigovala a uverejnila: Mária Izakovičová, NCP VaT pri CVTI SR
