Starší vždy kritizujú mladých za to, že zanášajú slovenčinu novotvarmi či cudzími slovami. Akoby zabudli, že aj oni sa v časoch svojej mladosti vyjadrovali inak ako ich rodičia. A svoje si za to vypočujú aj novinári. Jazykovedkyne Gabriela Múcsková a Alexandra Jarošová však pripomínajú, že jazyk by zomrel, keby sa nevyvíjal aj týmto spôsobom.
Ilustračné foto busty jazykovedca a básnika Ľ. Štúra, ktorá je umiestnená na Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV. Zdroj: Pixabay.com
Úradná slovenčina má len 101 rokov
Slovenčina získala status úradného a vzdelávacieho jazyka až v roku 1918, keď sa Slovensko stalo súčasťou Československa, ale odvtedy sa neustále mení. Staršie výrazy sa prestávajú používať a pribúdajú nové. Na tento kolobeh dohliadajú aj dve jazykovedkyne z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, ktoré prijali pozvanie do aktuálneho vydania relácie Veda SK. Doc. Mgr. Gabriela Múcsková, PhD., jeho riaditeľka, a PhDr. Alexandra Jarošová, CSc., samostatná vedecká pracovníčka, rozprávali nielen o pravidlách používania nášho jazyka, ale aj o ich prirodzenom porušovaní, na čom podľa odborníčok nie je nič zlé.
V prvom rade podotýkajú, že keď sa predminulý rok oslavovalo 100. výročie vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov, málo sa pripomínalo, že svojich sto rokov má aj slovenčina ako reálny, plnohodnotný, spisovný jazyk. Spisovné slová sú všetky tie, ktoré nájdeme aj v Pravidlách slovenského pravopisu, v Krátkom slovníku slovenského jazyka či v Slovníku súčasného slovenského jazyka. V slovníkoch sú však aj najčastejšie používané nespisovné slová, označené ako subštandardné, nárečové či slangové.
Obidve jazykovedkyne však v jazyku preferujú predovšetkým rôznorodosť vyjadrovacích prostriedkov. „Doma máme obľúbené slovo večeršie, alebo aj slová jednak, alebo druhak. Keď ich poviem, viete, čo znamenajú, pretože to vydedukujete, ale reálne nefungujú,“ hovorí Gabriela Múcsková a Alexandra Jarošová s úsmevom dodáva, že ako dospelá si veľmi obľúbila a prijala do svojej slovnej zásoby slovo tobôž, ktoré sa dnes takmer nepoužíva. „Je to malé slovko, ale milé a vždy, keď ho použijem, prekvapím.“
Ilustračné foto. Zdroj: Pexels.com
Každý bol niekedy mladý
Mladí sú často kritizovaní pre všelijaké novotvary, patvary, čechizmy či anglicizmy, ktoré používajú namiesto slov, na ktoré má slovenčina výrazy. Dívajú sa preto aj ony na nich negatívne? „Mladá generácia je vždy iná ako staršie generácie, ale netreba zabúdať na to, že každý bol kedysi mladý a mal iné záujmy, iné hodnoty a sústredil sa na iné veci ako ľudia od neho starší.
Keď sa nám zdá, že sa jazyk prirodzene v mladej generácii mení, môže sa to niekomu javiť ako zhoršovanie jazyka. Ale je to prirodzené, jazyk sa neustále mení a vyvíja,“ vysvetľuje Gabriela Múcsková, riaditeľka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV a Alexandra Jarošová ju dopĺňa: „Jazyk je súčasťou života, takže nemôže nereagovať na všetky potreby, ktoré život prináša. Pomocou jazyka sa vo svete orientujeme, zapájame ho do všetkých ľudských činností a môže sa vyvíjať, len ak sa bude obohacovať – napríklad aj o slová z iných jazykov. Uvediem príklad. V Slovníku cudzích slov sú aj slová cukor alebo turista, pretože kedysi dávno k nám prišli z nemčiny. Jazyk by zomrel, keby si neprisvojoval hoci aj cudzie slová, ktoré potrebuje, respektíve by neobmieňal tie staré.“
Ilustračné foto. Zdroj: Pexels.com
Nie sme strážkyne jazyka
Jazykovedci sledujú aj úroveň jazyka v médiách a aj keď sa ich názory na ňu líšia, sú pre nich veľmi dôležité, pretože majú silný vplyv na používateľov jazyka. „V médiách sú profesionálni používatelia jazyka, takže sa nad ním aj zamýšľajú. Ak my jazykovedci dlhodobo odmietame nejaký nový výraz napriek tomu, že ho novinári často používajú, znamená to, že ho potrebujú. Nemám rada, keď sa paušálne kritizujú médiá, že ich jazyková kultúra upadá. Musíme si uvedomiť, že sú pre nás vzorom, z ktorého máme pozorovať dynamiku jazyka alebo funkčnosť niektorých jazykových prostriedkov. Napríklad „vadí – nevadí“ je bohemizmus dlhodobo neodporúčaný, ale bežne sa využíva,“ približuje Gabriela Múcsková.
Predstavu jazykovedca ako strážcu spisovného jazyka spochybňuje Alexandra Jarošová: „My ani veľmi nemáme čo strážiť, pretože my jazyk nevytvárame, vytvárajú ho používatelia. Sme síce kvalifikovaní používatelia a môžeme poradiť, keď sa vyskytnú problémy, napríklad pri akceptácii anglicizmov, keď vzniká veľmi veľa variánt, môžeme povedať, ktorý z nich, alebo ktoré dve podoby sa nám zdajú najvýhodnejšie, pretože sa potom od nich dobre utvárajú ďalšie odvodené slová. Napríklad heker – dohodli sme sa, že sa bude písať tak, ako ho počujeme a už máme celé ,hniezdo´ od neho odvodených slov: heknúť, hekerstvo, hekovať,“ vysvetlila v závere relácie Alexandra Jarošová. „V slovách je celý vesmír. Náš jazyk je neskutočne bohatý, mnohoraký, premenlivý a súčasne stabilný, ale my jazykovedci musíme vybrať niečo, čo je preň typické.“
Monika Hucáková
Zdroj: Veda SK