Ak ste sa niekedy hrali počítačovú hru, videli napríklad sci-fi megafilm, alebo ste architekt, či výtvarník a potrebujete v návrhoch svojich projektoch počítačovou grafikou vygenerovať hodnoverné pozadie, či okolie, tak je veľmi pravdepodobné že ste sa už stretli s výsledkami práce Martina Ilčíka, o ktorých mnohí užívatelia týchto kratochvíľ či pracovných nástrojov ani netušia, že by mohli existovať. Absolvent Fakulty matematiky, fyzika a informatiky UK v Bratislave sa už niekoľko rokov venuje výskumu algoritmov, ktoré nám v konečnom dôsledku umožňujú vytvárať počítačom tie najhodnovernejšie vizuálne efekty a tvorí tak samotné základné stavebné kamene počítačovej grafiky.
Martina Ilčíka sme zastihli na jesennej konferencii Virtuálna realita bez hraníc, ktorá sa konala v Bratislave, kde si našiel chvíľu času aj na odpovede na naše otázky.
B. H.: Momentálne pôsobíte na Technickej Univerzite vo Viedni – akému výskumu sa v tejto inštitúcii venujete?
M. ILČÍK: „Na Technickej univerzite vo Viedni pracujem už osem rokov ako vedecký pracovník na Inštitúte pre počítačovú grafiku a algoritmy. Okrem vlastného výskumného projektu, vediem niekoľko záverečných prác a každoročne v Smoleniciach organizujem vedecký seminár pre študentov zo strednej Európy zameraný na visual computing – počítačová grafika, videnie, virtuálna realita, vizualizácia.“
B. H.: Venujete sa aj takzvanému procedurálnemu modelovaniu – v akých súvislostiach môžeme procedurálne modelovanie využívať?
M. ILČÍK: „Procedurálne modelovanie je správny názov používaný najmä pre automatické vytváranie veľkého objemu detailného grafického obsahu pre filmy, či počítačové hry. Architekti a umelci majú na rovnakom základe postavené generatívne modelovanie. Procedurálne a generatívne modelovanie sa líšia len v pohľade na výsledky. Pri procedurálnom modelovaní je hlavným cieľom zaplniť ponúknutý priestor veľkým množstvom objektov rovnakého štýlu. Namiesto ručného modelovania sa používajú programy alebo skripty, ktoré sú schopné veľmi rýchlo vytvoriť mnoho variácií pre danú triedu objektov. Generatívne modelovanie pracuje v menšej mierke, často sa venuje štruktúre a detailnom jediného objektu. Kladie však prísne požiadavky na umeleckú výpoveď a zvykne sledovať aj stavebné a architektonické ciele (napr. statika, náročnosť konštrukcie).
Výsledky procedurálneho modelovania môžeme najčastejšie vidieť v hraných a v animovaných filmoch, kde veľkoplošná procedurálne generovaná architektúra vytvára prostredie fiktívnych veľkomiest.
Procedurálne svety v počítačových hrách sú schopné priebežne generovať prostredie obklopujúce hráča v ľubovoľnom smere bez obmedzenia. Ktorýmkoľvek smerom sa bude hráč pohybovať, vždy narazí na jedinečné prostredie, ktoré sa nikdy nezopakuje. Pri návrate na známe miesta sa vždy vygeneruje rovnaké prostredie. Generatívne modelovanie sa v modernej architektúre vyskytuje čoraz častejšie. Niekedy sú vypočítané vzory dobre rozpoznateľné, niekedy zas generovaná štruktúra dokonale splýva s ostatnými prvkami designu. Najľahšie môžeme jednoduché generatívne umenie pozrieť priamo na sebe vo vzoroch látok šiat, ktoré nosíme. Ale to sme už príliš ďaleko od procedurálneho modelovania a virtuálnych svetov.“
B. H.: Akých konkrétnych projektov a realizácií ste sa zúčastnili a čo na nich bolo najzaujímavejšie?
M. ILČÍK: „Od roku 2008 som pracoval na projekte zameranom na tvorbu procedurálneho obsahu pre hry. Spolupracovali sme s jedným Viedenským vývojovým štúdiom. Ekonomické podmienky sa v tom období globálne zhoršili a partner sa musel sústrediť na overenú metodiku, aby si zabezpečil vlastné prežitie. Výskum tak ostal len v univerzitnej rovine. Vďaka tomu som mal možnosť hlbšie si naštudovať teóriou a odskúšať si rôzne nápady. Po vyčerpaní grantu som na základe nazbieraných poznatkov napísal žiadosť o ďalší grant orientovaný na základný výskum. Schvaľovací proces trval niekoľko mesiacov. Počas čakania som sa intenzívne podieľal na výučbe. Na univerzite sa práve vtedy zaviedol nový študijný plán. Spravovať cvičenia úplne nového predmetu pre vyše 700 prvákov mi dalo poriadne zabrať. Bola to však aj výborná skúsenosť s organizáciou masovej výučby.
Mal som veľké šťastie, že žiadosť o grant mi na prvý krát schválili. Odvtedy pracujem na téme procedurálneho modelovania interiérov. Procedurálne modelovanie vždy ťaží z opakujúcich sa prvkov. Napríklad na klasických fasádach nájdeme mnoho symetrií a opakovaní, ktoré sa dajú veľmi efektívne popísať algoritmicky. V interiéroch je situácia iná, zariadenie miestností je omnoho zložitejšie a rozmanitejšie. Preto sa namiesto opakovaní samotných objektov zameriavam na opakovania v designovom procese. Vyvíjam systém, ktorý zhromažďuje procedurálne modely a učí sa ich vhodne kombinovať a obmieňať, aby tak designérom ušetril čo najviac práce. Vďaka tomu sa môžu naplno venovať celkovému konceptu a nemusia sa starať o detaily.“
B. H.: Aké sú Vaše profesijné plány do bližšej i vzdialenejšej budúcnosti? Je rozdiel medzi akademickým prostredím v Rakúsku a na Slovensku?
M. ILČÍK: „Najbližší rok strávim výskumom na mojom projekte. Po vyčerpaní grantu sa budem rozhodovať medzi dvomi možnosťami: podanie žiadosti o ďalší grant alebo pretvorenie výskumného prototypu do komerčnej aplikácie. S istotou viem, že v budúcnosti sa chcem naďalej venovať výskumu alebo inováciám v oblasti visual computing.
Akademické prostredie viem porovnať len vo svojom odbore. Pre žiadnu z oblastí visual computingu na Slovensku neexistuje pracovisko zamerané výlučne na výskum. Vedecké výsledky v našom odbore produkujú len zamestnanci univerzít, ktorí sú v prvom rade vyučujúcimi na plný úväzok. Veda sa musí zviesť niekde na hrane medzi prázdninami a voľným časom. Logicky nemôžeme očakávať konkurencieschopnosť voči rovnako nadaným vedcom zo zahraničia, pracujúcim na plný úväzok len na výskume. Na rakúskych univerzitách sú jasne oddelené výučbové a výskumné pozície. Popri univerzitách a Rakúskej akadémií vied v krajine funguje aj niekoľko súkromných výskumných centier so zameraním na visual computing.
Pred pätnástimi rokmi som bol veľmi vďačný za vysokú kvalitu teoretickej výučby informatiky na bratislavskom „Matfyze“, ktorý bol lepší ako u našich západných susedov. Dnes to už, bohužiaľ, neplatí. Na slovenských univerzitách v našom odbore vzniká generačné vákuum. Povolanie vysokoškolského pedagóga nie je pre mladú generáciu atraktívne. Kvalitní absolventi si na trhu práce radšej vyberajú ponuky, ktoré pokrývajú základné finančné potreby pre založenie rodiny. Práca v slovenskej akademickej sfére paradoxne predstavuje intelektuálne náročnú prácu s podpriemerným ohodnotením. V Rakúsku takéto znevýhodnenie neexistuje ani pre pedagógov, ani pre vedcov. Univerzity a výskumné centrá zároveň ponúkajú zamestnancom aj študentom rozsiahlejšiu infraštruktúru a kvalitnejšie služby pri omnoho menšom objeme byrokracie. V kolektíve mojich kolegov prevažujú mladí vedci. Väčšina z nich ostáva vo výskume aj v prípade odchodu do súkromného sektoru. Preto sa v Rakúsku nemusia obávať o budúcnosť vedy, školstva, ani spoločnosti.“
B. H.: Ďakujem za rozhovor.
Rozhovor pripravila: Barbora Hrvolová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: archív Martina Ilčíka
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: ZVČ