Zubor hrivnatý (Bison bonasus) je skutočne pozoruhodným živočíšnym druhom z biologického aj fyziologického hľadiska, ktorému sa na našom území dobre darí. Populácia zubrov sa úspešne rozrastá v jedinečnej Zubrej zvernici Topoľčianky – momentálne majú evidovaných 40 kusov. Faktom je, že zubry sa vo voľnej prírode zachovali len do začiatku 20. storočia, a to na Kaukaze a v poľskej Bialowieži. Na ostatnom území Európy boli vyhubené prakticky už v stredoveku. Istú dobu museli byť zaznamenané v Červenej knihe ohrozených živočíchov, no vďaka úspešným chovom, aký je aj ten na Slovensku, sa darí stále zvyšovať ich počty.
Čím sú tieto unikátne tvory výnimočné? Ide o najväčšieho európskeho bylinožravca, ktorý patrí do čeľade Turovité (Bovidae). Pôvodný areál zubra sa rozprestieral takmer po celej Európe. Vo voľnej prírode sa vyskytoval v dvoch základných genetických formách. Nížinná forma pochádzala z oblasti Bialowieže v Poľsku a horská (kaukazská) forma pochádzala z oblasti pohoria Kaukaz.
Dospelé býky dosahujú dĺžku tela do 3,0 m, výšku v kohútiku od 1,7 do 2,0 m a hmotnosť 500 až 1 000 kg, zubrice sú menšie. Zubry sú spoločenské zvieratá, žijú v stádach, ktoré vedie skúsená samica. Ruja zubrov prebieha vo voľnej prírode v auguste až septembri, vo zvernicových chovoch aj v iných mesiacoch. Gravidita zubríc trvá deväť mesiacov. Mláďatá vážia po narodení 15 – 35 kg a materským mliekom sa živia šesť až osem mesiacov. Pri matke sa mladé zubry zdržiavajú často do veku dvoch rokov. Pohlavne dospievajú v 3. roku života a plnú telesnú hmotnosť dosahujú až v 6. – 7. roku.
Vo zverniciach sa môžu dožiť viac ako 20 rokov, vo voľnej prírode to býva menej. Zubry sa živia rôznymi bylinami, trávou, kôrou stromov a lístím. Dospelý zubor skonzumuje denne 30 až 45 kg potravy. Vo zverniciach sa dokrmuje senom, letninami a zmesou jadrového krmiva.
Pozrime sa na históriu chovu zubrov na Slovensku. Väčšinu dnes publikovaných údajov o zubroch v Topoľčiankach zozbieral a zaevidoval Jozef Šabo – bývalý zamestnanec zvernice v Topoľčiankach, ktorý je v súčasnosti na dôchodku. Spolu s Ing. Milanom Polákom uvádzajú, že najstarší doklad o chove zubrov vo zvernici na Slovensku pochádza z roku 1568, podľa ktorého chovali zubry v Uhrovci pri Bánovciach nad Bebravou.
„V roku 1888 sa pokúsil o chov zubrov majiteľ Javorinského panstva na severnej strane Vysokých Tatier, knieža Christian Kraft Hohenlohe – Öhringen. Ten priviezol najskôr dve zubrice a jedno zubríča od známeho chovateľa zubrov zo Sliezska, kniežaťa Plessa. Neskôr ešte dopĺňal chov o ďalšie nakúpené jedince, avšak prevažne už iba americké bizóny. Najvyšší stav zubrov (bizónov) bol v tomto chove krátko pred I. svetovou vojnou 44 kusov. Posledný jedinec z tohto chovu, desaťročná zubrica, bola v roku 1932 premiestnená do pražskej zoologickej záhrady v Tróji,“ zhŕňajú odborníci.
Za zmienku v histórii chovu zubrov a bizónov na Slovensku podľa nich stojí aj chov v Remetských Hámroch, na východnom Slovensku. Tam grófka Gladys Vanderbilt Széchenyi dala doviezť v roku 1924 prvé bizóny americké priamo z USA.V tomto chove bolo ešte v roku 1945 sedem jedincov.
Novodobá história chovu zubrov na Slovensku sa začala 2. marca 1957, keď boli do aklimatizačnej zvernice v Tatranskej Lomnici dovezené dva zubry z Poľska. Bol to známy zubor Putifár a zubrica Pumarka. Tieto zubry mali byť postupne premiestnené do zvernice na Poľane, v lokalite Kozí chrbát. Tento projekt sa napokon nepodarilo zrealizovať, preto bolo vytypované nové miesto pre chov zubrov v blízkosti Topoľčianok. Bola to lokalita Drahožica, ale ani tá napokon neuspela. Začiatkom roku 1958 sa definitívne rozhodlo začať so stavbou zvernice v lokalite Cerianky.
Prvé zubry do tejto novej lokality boli privezené už vo februári 1958. Pretože zvernica ešte nebola dobudovaná, boli zubry umiestnené do malej ohradenej plochy, ktorá sa dodnes nazýva Karanténa. Prvý zubor Bereg a zubrica Beglianka boli darom vtedajšej sovietskej vlády Československej republike. V roku 1959 boli do topoľčianskej zvernice dovezené aj zubry z Tatranskej Lomnice, Putifár a Pumarka. U Putifára, praotca topoľčianskych zubrov, bola počas prevozu zistená hmotnosť až 1 230 kg. Prvý prírastok v Zubrej zvernici Topoľčianky bol zaznamenaný 1. júna 1961 od zubrieho páru Putifár a Pumarka. Mladý zubor bol pomenovaný Sivko, pretože na základe medzinárodnej dohody všetky zubry narodené v Topoľčiankach, musia mať meno so začiatočnou slabikou „Si“. Do konca roku 2010 bolo s touto slabikou (Si) pomenovaných už 179 zubrích mláďat.
„V súčasnosti je prvoradou úlohou zvernice chov Zubra hrivnatého – horskej línie. Všetky v zajatí chované zubry sú zaznamenané v Rodokmeňovej knihe zubrov (EBPB – European Bison Pedigree Book), ktorá sa vedie v Poľsku. Zubria zvernica bola projektovaná pre chov 12 zubrov, avšak najvyšší počet tu bol až 33 kusov (r. 1995),“ uvádzajú odborníci.
Do roku 1995 nebola zvernica prístupná pre verejnosť, pretože v zmysle zákona bola Chránenou študijnou plochou s názvom „Zubria obora“. Jej hlavným cieľom bolo dovtedy udržať a rozmnožiť vymierajúcu populáciu zubra v súlade so zámermi medzinárodnej únie na ochranu prírody (IUCN).
Od roku 1995 bola zvernica preklasifikovaná v zmysle zákona na Chránený areál s názvom „Topoľčianska zubria zvernica“ a zároveň bola sprístupnená verejnosti.
Záujem o zubriu zvernicu sa z roka na rok zvyšuje, preto sa Lesy SR, OZ Topoľčianky snažia, aby zvernica plnila aj informačné a výchovné úlohy, pripomínajú Jozef Šabo a Ing. Milan Polák. Pri príležitosti 50. výročia vzniku zvernice bol otvorený Lesnícky náučný chodník, ktorý na 10 paneloch oboznámi návštevníkov s históriou chovu zubra v Topoľčiankach. Náučný chodník má dĺžku 2,5 km a jeho trasa je vedená nenáročným terénom s veľmi malým výškovým prevýšením. Pohodlne ho môžu absolvovať aj menej zdatní návštevníci, prechádzka trvá približne jednu hodinu.
Informačné materiály a foto poskytli: Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik Odštepný závod Topoľčianky, informácie spracovali menovite pán Jozef Šabo a Ing. Milan Polák
Spracovala: Slávka Habrmanová, NCP VaT pri CVTI SR
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: VČ