Kedy bude možné vrátiť sa do oblastí zasiahnutých rádioaktivitou? Napríklad po tragédii v Černobyle alebo Fukušime v Japonsku. Dá sa vôbec konkrétne povedať po koľkých rokoch?
ilustračné foto /elektráreň/. Zdroj: Pixabay.com
Aj taká bola náplň diskusie v rámci tretieho festivalového dňa FVF 2017, ktorý bol venovaný téme Ekologická energetika. Diváci a diváčky mohli sledovať dokumentárne filmy z cyklu Spektrum vedy Slnko, seno a…energia a Strach z rádioaktívneho žiarenia. V následnej diskusii si vypočuli názory na danú tému od takých odborníkov ako prof. Ing. Vladimír Slugeň, DrSc. z Ústavu jadrového a fyzikálneho inžinierstva na FEI STU v Bratislave, prof. Ing. Ľubomír Šooš, PhD., riaditeľ Ústavu výrobných systémov, environmentálnej techniky a manažmentu kvality na Strojníckej fakulte STU v Bratislave, a RNDr. Pavol Faško, PhD. zo Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave.
Pozrite si
Prof. Ing. Vladimír Slugeň, DrSc. spomenul Hirošimu, kde spadla atómová bomba a stred mesta je už podľa neho prístupný viacero rokov. „Vybuchla tam bomba, chodia tam ľudia, žijú tam ľudia. Černobyľ? Nie všetci ľudia sa z toho 30 kilometrového pásma nechali odviezť, mnohé starenky tam žijú vo svojich domoch, majú 80 rokov. Naši študenti išli na diplomovú prácu na týždeň do Černobyľu, merali sme aktivitu. Bola asi 5 x vyššia ako je tu na tejto ceste. Asi málokto vie, že v apríli bola havária v Černobyle a v septembri už na vedľajšom bloku, kde bola spoločná strojovňa, chodili operátori a prevádzkovali ten blok ďalej. Samozrejme boli tam opatrenia, vzduchotechnika sa radikálne vylepšila, ľudia tam žili a pracovali ďalších 15 – 20 rokov.“
Ďalej sa zamyslel na tým, ako sa sprístupní dané prostredie. „Sprístupní sa tak, že sa obmyje vrstva. Okolo Černobyľu sa zobralo 20 cm pôdy v okruhu dvoch kilometrov, no a aktivita poklesla. Poklesla tak významne, že neboli potrebné ďalšie opatrenia. Čiže vrátiť lokalitu do bežného užívania v priebehu pár rokov sa dá.“
Ďalej odznela otázka z publika, a síce aký majú odborníci názor na to, že na úrodných pôdach Podunajskej nížiny, niekde za Dunajskou Stredou sa v posledných rokoch stavajú solárne elektrárne, ale aj fotovoltaické?
Prof. Ing. Vladimír Slugeň, DrSc. spresnil, že stavali sa. „Mohli sa stavať do 30. 6. 2012. Od tohto dátumu sa môžu stavať solárne panely len v oplášteniach budov, na strechách, ale na poliach, či voľných plochách sa už stavať nemôže. Je to veľký nerozum zabrať si úrodnú pôdu takýmito vecami, ale na streche, áno, dobre.“
Prof. Ing. Ľubomír Šooš, PhD. k tomu doplnil, že buďme radi, že Slovensko neurobilo ďalšie hlúpe politické rozhodnutie. „To prvé bolo tiež politické rozhodnutie a tí, čo boli pri informáciách prví, tak to plne využili. To platí nielen na Slovensku, ale v rámci celého sveta. Sme radi, že sme nešli cestou napr. Českej republiky, či Rakúska, kde hovorím, každý extrém je zlý. Diverzifikovať energetické zdroje je dobré riešenie a myslím si, že na Slovensku to máme dobre urobené, a preto sa dá teraz len kvitovať to, že už sa nemôžu tieto solárne elektrárne stavať hocikde.“
RNDr. Pavol Faško, PhD. ešte dodal, že je dobré, že sa v tejto súvislosti uvažuje nad tým, akú cenu má pôda, pretože to nie je len výstavba solárnych panelov, ale aj výstavba, ktorá smeruje smerom na východ od Bratislavy. „Vidíte, ako to vyzerá v priestore medzi Bratislavou a Sencom. Takisto by sa mohli využívať priestory, ktoré sú v intravilánoch sídel, ktoré tam sú. Ale toto je jednoduchšie, pretože tam netreba riešiť napríklad problémy s vlastníctvom pozemkov, ktoré sú napríklad v intravilánoch. Tam je niekedy ťažké vlastníkov zjednotiť a presvedčiť, aby tú pôdu predali. A tak sa potom snažia stavať na zelenej lúke, ale samozrejme nie je to dobré.“
Padla aj otázka priamo na prof. Ing. Vladimíra Slugeňa, DrSc. v súvislosti s výbuchom v Černobyle. Diváka zaujímalo, či sa opatrenia na zamedzenie šírenia radiácie bezprostredne po výbuchu dali robiť nejako lepšie a či by sa v súčasnosti robili lepšie, a teda či sa dôsledky toho výbuchu nedali nejako zmierniť. Skrátka, či sa vtedajší kompetentní zachovali správne, pýtal sa.
Podľa odborníka je to veľmi dobrá otázka. „Ja teraz paradoxne poviem, no neviem, či by sme to my dnes zvládli lepšie. V tom osemdesiatom šiestom v Rusku nebola nejaká veľká demokracia. Armáda fungovala a čo povedala vláda, to zafungovalo. A ja teraz s veľkým obdivom poviem, že tá ich, nechcem povedať, že nedemokracia, ale ten ich autoritársky komunistický režim mal výhodu v tom, že sa povedalo: ´Treba evakuovať´. Tak tam nastúpila armáda. Dnes by to už nebolo také jednoduché. Možno v Rusku by to bolo schodnejšie, lebo Putin je pomerne silný pán, ale v Nemecku by skolabovali ako muchy Tse-tse bez aktívnych samčekov.“
Prof. Ing. Vladimír Slugeň, DrSc. je presvedčený, že v rámci možností, ktoré mali, to ako – tak zvládli. „Evakuovali 135-tisíc ľudí z 30 kilometrového okruhu. V podstate za jeden, možno dva dni vysťahovali 49-tisícové mesto Pripjať. To sa muselo organizačne i technicky zvládnuť. Tých 135-tisíc ľudí nemôžu len odviezť za plot a povedať im: ´Tak, a už sa viac nevracajte.´ Však oni niekde musia predsa bývať, čiže treba postaviť nové mesto. Za dva týždne teda postavili nové mesto. Nabehla armáda, 100-tisíc vojakov a už stavali drevené domčeky. A postavili za pár týždňov nové mesto. Viacero mestečiek. Takže ako – tak to zvládli. Dnes si neviem predstaviť, ako by to Slovensko zvládlo. Sú havarijné plány, sú opatrenia. Je to prepracované, sú cvičenia, takže je tu plán B aj s evakuáciou, ale to, čo sa stalo v Černobyle, bol príklad. Navyše, to mesto Pripjať bolo len 3 km od toho bloku, čiže veľmi blízko. Zvládli to. Určite sa však niektoré veci dali urobiť lepšie.“
Povedal však tiež, čo mali spraviť lepšie, čo bola absolútna zbytočnosť. „Je známa tzv. jódová profilaktika. Keď sa stane jadrová havária, tak spravidla unikne aj jód 131. Je to izotop, ktorý sa ukladá v štítnej žľaze. Každý človek má v štítnej žľaze jód, i preto jeme soľ, ktorá je jodizovaná, atď. Naša bežná hladina je tak na úrovni 65 – 75 % zo saturačnej hodnoty. Keď je ten výbuch pary spojený s uhoľnením rádioaktívnych látok, tak to obyvateľstvo dýcha. A nie je dobré, keď obyvateľstvo dostane rádioaktívny jód do štítnej žľazy, tak sa pred tým chránime tak, že všetci, dediny 20 km odtiaľ, majú niekde v kredenci 2 tabletky jodidu draselného.“
Vysvetlil ďalej, že keď sa vyhlási nejaký radiačný únik, ľudia si zoberú tie dve tabletky a hladina čistého jódu v ich tele stúpne na 100 % a už sa ďalší rádioaktívny jód v tele neusádza. „No a samozrejme ono to klesá, ale polčas rozpadu alebo teda poklesu na polovinu je 140 dní – biologicky, ale fyzikálny polčas rozpadu je len 8 dní. Takže vy sa saturujete čistým jódom, ako keď si dá alkoholik desiate pivo, už sa viac doňho nezmestí, a tým pádom už nemôže piť. Ide o to isté, rádioaktívny jód sa nemá kde usadiť a všetko je v poriadku.“ No a kde spravili chybu, pýtal sa ďalej prof. Ing. Vladimír Slugeň, DrSc. „Hlavne nie na Ukrajine, ale aj v Bielorusku, lebo Černobyľ je pri hraniciach Bieloruska, nemali tieto jódové tabletky. Bol tam zvýšený výskyt rakoviny štítnej žľazy. Tomu sa dalo možno zabrániť, ak by to naozaj spravili komplexne, že aj okolité štáty by boli na to pripravené. Čiže túto jednu vec by som vypichol ako nezvládnutú. Zbytočne tam bolo asi 9 úmrtí na rakovinu štítnej žľazy v horizonte 5 – 10 rokov. Tomu sa dalo vyhnúť.“
Následne zaznela aj otázka, či nebol problém v tom, že verejnosť nebola dostatočne informovaná o tom, čo sa stalo a možnože rádioaktívny mrak sa posunul aj na územie iných štátov. Prof. Ing. Vladimír Slugeň, DrSc. zhrnul, že udalosť sa stala po pol druhej v noci. „Asi nemá význam dávať o pol tretej v noci prvú informáciu do televízie, ale už v ten deň večer boli v oficiálnej ruskej aj v československej televízii informácie, že došlo k havárii. Na začiatku sa ešte nevedel rozsah, druhý, tretí, štvrtý deň už boli aj presné údaje. Možnože to bolo niekým podcenené, možnože preteky mieru 1. mája v Kyjeve, čo je len 100 km od Černobyľu, keď Černobyľ havaroval 26. apríla., by sa dnes naozaj zrušili. Ale tá informovanosť o havárii na tú dobu a tú mieru informovanosti o všetkých veciach nejaká bola. Dnes máte internet, ktorý za dve hodiny informuje a zmení svet.“ Dnes je podľa neho sila informácie cez médiá, cez internet, cez Facebook taká veľká, že do dvoch hodín sa dá spraviť taká veľká vlna, že zdvihne ľudí zo stoličiek a zmení svet. „To v minulosti nebolo. V minulosti sme si písali listy. Ja keď som napísal frajerke ľúbim ťa, tak o päť dní to už nemusela byť pravda, vtedy ona ale len dostávala list. Teraz je to v momente, a to je tá veľká zmena. Žijeme v tejto dobe, treba si na to zvyknúť.“
Aj takéto a ďalšie zaujímavé témy zazneli počas tohtoročného Festivalu vedeckých filmov, ktorý sa uskutočnil v dňoch 29. 5. až 31. 5. 2017 v Centre vedecko-technických informácií SR, na Lamačskej ceste 8/A v Bratislave. Jeho mottom bolo „Veda pre budúcnosť“. Priaznivci vedy a vedecko-populárnych filmov sa mohli dozvedieť, v čom nám veda môže zabezpečiť priaznivejšiu budúcnosť v jednotlivých oblastiach života. Aj na tomto, v poradí už štvrtom ročníku podujatia, bola v popredí práve slovenská veda.
Oba premietané filmy z cyklu Spektrum vedy si môžete pozrieť na YouTube kanáli CVTI SR.
Podvečer, 31. mája 2017, čakalo na návštevníkov festivalu záverečné premietanie dokumentárneho filmu Príbeh lesa s podtitulom Divoká príroda z prvej ruky. Vďaka unikátnym metódam nakrúcania tvorcovia dokázali divákom autenticky prerozprávať príbeh lesa od doby ľadovej až po súčasnosť a zachytiť vzrušujúci kolobeh života v ňom. Téma divákov veľmi zaujala a počas celej diskusie bolo položených mnoho otázok, ale aj konštatovaní, ktoré boli často protikladné, a tak ponúkli naozaj rôznorodý pohľad na danú problematiku.
Cieľom Festivalu vedeckých filmov je poukázať na zaujímavé vedecko-populárne filmy a televízne relácie, ktoré svojim stvárnením približujú vedu širokému a rôznorodému publiku ako atraktívnu, dynamickú a neustále sa rozvíjajúcu oblasť. Festival vedeckých filmov predstavuje pútavé témy z oblasti prírodných, technických či humanitných vied a tiež reaguje na aktuálny stav a najnovšie trendy doma, ako aj v zahraničí.
Spracovala: Slávka Habrmanová, NCP VaT pri CVTI SR
Odborní garanti: prof. Ing. Vladimír Slugeň, DrSc., prof. Ing. Ľubomír Šooš, PhD. a RNDr. Pavol Faško, PhD.
Foto: FVF 2017
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: VČ
