Aj tento rok medzinárodná komisia vybrala spomedzi biologických druhov opísaných v minulom roku víťazov TOP 10.
Členovia komisie rozhodovali na základe rôznych parametrov, no najdôležitejšie bolo poukázať na nepoznanú biodiverzitu Zeme. Ročne sa objaví približne 18 000 nových druhov, pričom milióny ešte zostávajú pre človeka neznáme. Preto ak chceme vedieť, ako príroda okolo nás funguje a ako ju treba chrániť, musíme ju najprv spoznať a opísať. Organizácia International Institute for Species Exploration, ktorá sídli na State University of New York, kladie dôraz na dôležitosť systematiky a taxonómie. Do tohtoročného výberu zaradili živočíchy a rastliny žijúce v oceánoch, pralesoch alebo v jaskyni. Také, ktoré korisť lovia, aj také, ktoré sú samy korisťou. Jednobunkovce, kvet, rybu či cicavce.
Maličký predátor
Približne pred 1,5 miliardy rokov v rozsiahlom, na pohľad prázdnom oceáne, ktorý existoval v období zvanom predkambrium, žili jednoduché bunky – archeá. Ide o autotrofné organizmy získavajúce uhlík z CO2 vo vode. Na jeho asimiláciu však potrebovali energiu v podobe vodíka. Ten získavali z baktérie, ďalšieho mikroskopického obyvateľa dávneho oceánu. Aby si archeón uľahčil získavanie vodíka z baktérie, pohltil ju a postupom času sa baktéria stala súčasťou archeónu – mitochondriou. Tak vznikla eukaryotická bunka.
Podobné baktérie žijú doteraz a zostal im bohatý mitochondriálny genóm. Ten má aj Ancoracysta twista, no prekvapením je, že s nimi nie je príbuzný. Tento objav by tak mohol zmeniť náš pohľad na vznik eukarytotickej bunky. Ancoracysta twista je predátor s jedinečnou vymrštiteľnou štruktúrou, extruzómom, ktorým omráči svoju korisť. V tomto prípade sa extruzóm nazýva ako samotný organizmus – ancoracysta.
Ancoracysta twista, zdroj: Denis V. Tiknonenkov
Fazuľový strom
Ďalším finalistom je Dinizia jueirana-facao. Vedecký názov dostal tento strom presne taký, ako ho v Brazílii, teda tam, kde rastie, bežne volajú. Patrí do čeľade fazuľovitých. Struky má veľké takmer pol metra a keď sú vyzreté, drevnatejú. Na koreňoch mu rastú rozvetvené výhonky, no na rozdiel od fazule či bôbu nie sú schopné viazať vzdušný dusík.
Boj o slnečné lúče, ktoré sú v pralese veľmi cenné, ho donútil dorásť do obrích rozmerov, aby mal k dispozícii dostatok svetla. Môže byť vysoký až šesťdesiat metrov, čím patrí do úrovne najvyšších stromov v pralese. Stromy pod ním musia kompenzovať chýbajúce svetlo väčšou plochou listov.
Vyskytuje sa len obmedzene a zatiaľ ho pozorovali iba na dvoch lokalitách. Jeho predka poznáme z eocénu, obdobia histórie Zeme, ktoré sa skončilo pred 34 miliónmi rokov.
Dinizia jueirana-facao, zdroj: Gwilym P. Lewis
Ružový parazit
Dinizia však nie je jedinou rastlinou v tomto zozname. Minulý rok sa vedcom z Japonska podarilo opísať nový druh drobného kvietku Sciaphila sugimotoi. Je jedinečný, pretože na rozdiel od väčšiny rastlín nedostáva energiu asimiláciou uhlíka zo slnečnej energie, ale vďaka špeciálnemu vzťahu s hubou, ktorá mu slúži na prísun živín mykoheterotrofiou. Ide v podstate o parazitický vzťah, keď sú korene rastliny Sciaphila napojené na podhubie a i mu živiny.
Mykoheterotrofia sa považuje za odvodený stav mykorízy, v ktorom si huba a rastlina odovzdávajú živiny navzájom (poznáme ju napríklad pri orchideách). Jej magickú ružovú farbu spôsobuje chýbajúci chlorofyl, zelený pigment, ktorý je kľúčový pre fotosyntézu.
Pre jej drobný vzrast sa dá ťažko spozorovať, najvýraznejšia je vtedy, keď kvitne. Rastie vo vlhkom, vždyzelenom lese mierneho až tropického pásma na oboch pologuliach (tzv. pantropické rozšírenie). Kvitne na jeseň, od polovice septembra do polovice októbra. Zatiaľ sa napočítalo asi päťdesiat jedincov, čím sa radí do kategórie kriticky ohrozených druhov. V tejto kategórii môžeme nájsť aj spomínaný strom Dinizia jueirana-facao, aj orangutana Pongo tapanuliensis, o ktorom bližšie informácie nájdete v augustovom časopise Quark.
Sciaphila sugimotoi, zdroj: Takaomi Sugimoto
Rôznonôžka Quasimodo
O poriadok v taxonómii rôznonožiek z čeľade Epimeriidae sa zaslúžili vedci z Belgicka. Vydali rozsiahly príspevok (má ohromujúcich 553 strán) v časopise European Journal of Taxonomy. Rôznonôžky sú kôrovce s laterálne (po stranách) splošteným telom, obývajúce slané aj sladké vody. Hlava im zrastá s prvým článkom hrude. Majú 13 párov končatín prispôsobených na skákanie, plávanie a chytanie potravy. V našich potokoch nájdeme napríklad rod krivák (Gammarus), ktorým niektorí chovatelia kŕmia zvieratá v teráriách.
Do výberu TOP 10 vybrala porota jednu rôznonôžku z celkovo 27 novo opísaných. Je to Epimeria quasimodo, pomenovaná podľa postavy zvonára z diela Chrám Matky Božej v Paríži (obaja totiž majú hrb na chrbte). Náš Quasimodo má veľké, do červena sfarbené zložené oči a meria asi päť centimetrov. Telo má počas života posypané červenými fliačkami. Obýva moria Slonieho ostrova pri Antarktíde a je mäsožravá. Bentický spôsob života (na dne) ovplyvnilo pleistocénne zaľadnenie, ktoré vtedy nastalo v okolí Antarktídy. Taxonómia týchto skupín je dôležitá okrem iného aj pre štúdium ekológie a biogeografie. Ako autori hovoria, zatiaľ je známy iba vrchol ľadovca poznania o rôznonôžkach.
Epimeria quasimodo, zdroj: Cédric D’udekem D’acoz, Royal Belgian Institute Of Natural Sciences
Endemit v hlbine
Aj ďalší finalista, ryba Pseudoliparis swirei, sa prispôsobil životu vo vode. Obýva však veľké hĺbky. V rámci výskumu ju našli pri dne v Mariánskej priekope, približne v siedmich kilometroch. So zväčšujúcou sa hĺbkou táto ryba zmenšuje svoju veľkosť a asi 8 200 m pod hladinou mora už nežijú nijaké jedince. Je to endemický druh, čo znamená, že jediné miesto jej výskytu je len v Mariánskej priekope.
Jej potravou sú príslušníci skupiny, ktorú v našom výbere spomíname – rôznonôžky. Tvarom sa podobá na žubrienku a môže mať od približne jedného do necelých troch centimetrov. Zaujímavosťou vedeckého článku, v ktorom je Pseudoliparis swirei opísaná, je aj to, že obsahuje 3D model, ktorý môžeme sami ovládať.
Táto ryba však nie je to jediné, čo môžeme objaviť na dne Mariánskej priekopy. Žiaľ, nájdeme tam aj plasty, ktoré svedčia o znečistení Zeme človekom a o skutočnej potrebe urýchlene s plastmi skoncovať.
Pseudoliparis swirei, zdroj: Mackenzie Gerringer, University Of Washington, Schmidt Ocean Institute
Spracovala: Lucia Šmídová, Ústav geológie a paleontológie, Karlova univerzita Praha
Menším písmom Zdroje: Current Biology, Zootaxa, Kew Bulletin, European Journal of Taxonomy, BMC Zoology, Phytotaxa, Nature Ecology and Evolution, Journal of Systematic Palaeontology, ZooKeys
Foto: zdroje pri jednotlivých fotografiách
Úvodné ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: VČ
Viac o nových biologických druhoch opísaných v minulom roku, ako aj o iných zaujímavých témach, sa dočítate v časopise Quark (číslo 08/2018), ktorý nájdete v novinových stánkoch alebo si ho môžete predplatiť v elektronickej alebo papierovej verzii na www.quark.sk.