V tomto ročnom období sa príroda prebúdza zo zimného spánku a s ňou aj celá živá príroda okolo nás. Nielen na jar, ale aj počas celého roka nám vedia život znepríjemňovať malé nenápadné parazity – kliešte. O nich, aj o novinkách v boji proti kliešťom sme sa rozprávali s MVDr. Branislavom Peťkom, DrSc. z Univerzity veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach.
MVDr. Branislav Peťko, DrSc., pôsobí na Univerzite veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach; dlhé roky pracoval ako vedecký pracovník Parazitologického ústavu SAV. Jeho hlavným vedeckým zameraním je interdisciplinárny výskum ekológie kliešťov a kliešťami prenášaných patogénov, ich vzťahu k hostiteľom a prostrediu v podmienkach globálnych klimatických a spoločenských zmien. Vybudoval vedeckú školu pre komplexný výskum prírodne ohniskových nákaz, najmä lymskú boreliózu, anaplazmózu a babeziózu. Publikoval vyše 150 pôvodných vedeckých prác, skrípt, učebných textov a statí v monografiách. So svojím tímom sa významne podieľa na prenose poznatkov výskumu do spoločenskej praxe, je vyhľadávaným popularizátorom vedy s viacerými domácimi i zahraničnými oceneniami.
REDAKCIA: Kam patria kliešte z prírodovedného hľadiska?
B. PEŤKO: Kliešte sú príbuzné pavúkom. Niektorí ich mylne zaraďujú medzi hmyz. Majú rovnako ako pavúky štyri páry nôh, hmyz má len tri páry. Na rozdiel od pavúkov nemajú telo rozdelené na hlavu a bruško, ale majú ich zrastené do jedného celku, z ktorého trčia len ústne ústroje.
S príbuznými druhmi vytvárajú zoologickú podtriedu roztoče a samostatný zoologický rad kliešte. Podľa Systema Naturae 2000 sa rad kliešte delí ešte na tri čeľade, z ktorých sa v Európe vyskytujú dve, kliešťovcovité (Argasidae), nazývané pre ich mäkký zriasnený kožovitý povrch aj mäkké kliešte, a kliešťovité (Ixodidae). Tie majú telo na chrbtovej strane kryté chitínovým štítkom, a preto sa nazývajú aj tvrdé kliešte. Ústne ústroje majú výrazne vysunuté na prednej strane tela a sú dobre viditeľné zhora. Niekedy sa nesprávne označujú za hlavičku, ktorá je však zrastená s telom. S týmto omylom už nič nenarobíme, môžeme len šíriť osvetu.
REDAKCIA: Ako je to s ich výskytom na Slovensku?
B. PEŤKO: Nie je kliešť ako kliešť. Podľa posledného sčítania kliešťov v Systema Naturae 2000 je doteraz na svete opísaných 713 druhov kliešťov z čeľade Ixodidae, to jest tých tvrdých. Tie sa z ekologického hľadiska, podľa toho, kde striehnu na hostiteľov a kde sa vyvíjajú, delia na hniezdno-norové a externé. S tými prvými, ktorých je možno až 90 percent, sa bežne nestretneme. Žijú v hniezdach určitých druhov vtákov alebo zvierat, napríklad ježov, sysľov, hryzcov, myší, dokonca aj v jaskyniach na netopieroch. Tá druhá skupina je však pre nás dôležitejšia, lebo tá napáda domáce a hospodárske zvieratá, ba aj nás ľudí.
V našich výskumoch sa venujeme predovšetkým trom rodom žijúcim na Slovensku. Naše najväčšie kliešte sú rodu Dermacentor, druhý rod rozšírený na našom území je Haemaphysalis a tretí rod, Ixodes, je najpočetnejší, pričom najnebezpečnejší pre ľudí a zvieratá je kliešť obyčajný (Ixodes ricinus).
REDAKCIA: Kedy sa s týmito parazitmi stretneme?
B. PEŤKO: Príroda to zariadila tak, že kliešte si počas evolúcie podelili miesta, kde žijú, hostiteľov, ktorých napádajú, ale aj obdobie, kedy pijú krv na hostiteľoch a vyvíjajú sa, resp. samičky kladú vajíčka. Hovoríme tomu ekologická nika. Je to dômyselný systém prírody, aby sa konkurencia znížila na udržateľnú úroveň. V časovej nike si kliešte striedajú obdobie aktivity s obdobím útlmu životných prejavov, keď zastavujú príjem potravy a svoj vývin. Hovoríme tomu diapauza, alebo jednoducho zimný a letný spánok.
REDAKCIA: Ako to teda u nás vyzerá počas roka?
B. PEŤKO: Na Slovensku to máme s kliešťami oveľa pestrejšie ako naši českí susedia, čo nám asi nezávidia, aj keď pre nás kliešťolovcov je to dobrá správa. Prvým kliešťom, s ktorým sa môžeme stretnúť už na Nový rok, je kliešť lesostepný. Je to v podstate zimný kliešť, náš ľadový medveď, ktorý je aktívny od októbra do mája. Naživo ho môžeme vidieť aj na Silvestra, napríklad v Slovenskom krase pri slnečnom počasí, ako striehne na suchej vegetácii. Máme s tým osobné skúsenosti.
Skutočne prvými kliešťami po zimnom spánku sú oba naše pijaky. Tie si vybrali skoré jarné a neskoro jesenné obdobie. Prebúdzajú sa hneď po roztopení snehu, na južnom Slovensku vo februári, za miernych zím už v januári, maximum aktivity majú v apríli. Dobre to poznajú veterinárni lekári, keď zachraňujú psíky pred babeziózou. Človek a mačky sa ich báť nemusia. Keď kvitnú agáty, odoberajú sa pijaky na letný spánok. Keď agáty odkvitnú, s pijakmi sa už nestretneme, svoju siestu si dôkladne strážia. Psíčkari si vtedy môžu nachvíľu vydýchnuť. Opäť sa objavia v plnom nasadení v septembri, po dažďoch aj koncom augusta, a vydržia až do mrazov a napadnutia snehu.
Mýty a povery
Medzi ľuďmi, na internete a v rôznych médiách sa stretneme s viacerými nesprávnymi tvrdeniami o výskyte kliešťov, napádaní ľudí či ich odstraňovaní z kože.
1. Kliešte žijú v korunách stromov a spúšťajú sa na pavučinách.
Je to mýtus a pochádza z toho, že kliešť po prichytení sa na šatstvo reflexne šplhá smerom hore. Ak máme košeľu či tričko zasunuté do nohavíc, vylezie až na ramená, kde si ho ľahko všimneme. Potom sa už len dívame do korún stromov, odkiaľ asi na nás spadol.
2. Kliešte vylietavajú, či vyliezajú z bútľavých kmeňov.
Tento mýtus má svoju podstatu v zámene samičiek kliešťa obyčajného za malých červených chrobáčikov – cifruše bezkrídle, ktoré majú na chrbte na červenom podklade čierne škvrny podobné chrbtovému štítku kliešťa. Sú však niekoľkonásobne väčšie ako kliešte.
3. Pri vyberaní pricicaného kliešťa z kože sa odporúča kliešťa točiť proti smeru hodinových ručičiek, resp. v smere ručičiek.
Tento mýtus pochádza z toho, že ak kliešťa točíme na ktorúkoľvek stranu, tak ho veľmi ľahko vylomíme. Jeho skoré a ľahké odstránenie spôsobí radosť pacientovi aj vyberajúcemu, no časť hypostómu ostane v koži. Točenie na určitú stranu je tiež mýtus, lebo kliešť nemá hypostóm v tvare skrutky so závitom.
4. Ľudový recept odporúča pricicaného kliešťa pokvapkať olejom alebo natrieť krémom, po čom sa sám pustí.
Opäť mýtus. Ak kliešťa namastíme olejom, upchajú sa mu dýchacie otvory na boku tela (stigmy) a začne sa dusiť. Snaží sa z miesta uniknúť, a tak začne rozpúšťať cement zvýšeným slinením. Tým sa zvyšuje prenos patogénov do kože hostiteľa (pacienta) a zvyšuje sa riziko infekcie. Nijaký olej, nijaký krém! Ale dezinfekčný prostriedok po vybratí kliešťa na ranu je ďalšou nevyhnutnou prevenciou pred prenosom pôvodcov chorôb. Najlepšie sú jódové prípravky, ktoré prenikajú hlbšie aj do rany po kliešťovi.
Za rozhovor ďakuje redakcia Quarku
Foto: z archívu Branislava Peťka
Uverejnila: VČ
Viac o stratégiách krotiteľov kliešťov, ako aj o iných zaujímavých témach, sa dočítate v časopise Quark (číslo 05/2019), ktorý nájdete v novinových stánkoch alebo si ho môžete predplatiť v elektronickej alebo papierovej verzii na www.quark.sk.