Dlho sa predpokladalo, že keď sa hubky usadia, už sa prakticky z miesta nepohnú.
Záber z dna Severného ľadového oceánu zachytáva stopy po pohybe hubiek. Zdroj: AWI OFOBS team, PS101
Nemajú ani svalstvo, ani končatiny, ani plutvy. Dokonca ani žiadne iné špecializované orgány alebo časti tela, pomocou ktorých by sa primitívne morské živočíchy zvané hubky pohybovali. Nová štúdia však naznačuje, že to predsa dokážu, dokonca v oveľa väčšej miere, než si vedci vôbec dokázali predstaviť.
Na dne Severného ľadového oceánu tím morských biológov z nemeckého Inštitútu Maxa Plancka spozoroval stopy po pohybe hubiek, ktoré sa tiahli aj niekoľko metrov. Táto púť si však vyžiadala od hubiek určitú cenu. Stopami totiž boli malé ihlovité útvary, ktoré živočíchom slúžia ako opora. Štúdiu zverejnili v časopise Current Biology.
Prekvapivé zistenie
Vedci dlho považovali hubky za sedavé živočíchy, ktoré sa prakticky nehýbu. Plávajú iba larvy, no iba dovtedy, kým sa neusadia a nedospejú. V laboratórnych podmienkach sa ukázalo, že niektoré druhy reagujú na vonkajšie podnety a dokážu sa veľmi pomaly plaziť, no v extrémne obmedzenej podobe. Dni až týždne sťahujú a naťahujú svoje telo. Jedna vec je ale vidieť pohyb v laboratóriu a druhá v prirodzenom prostredí.
Zistenia výskumníkov z Inštitútu Maxa Plancka pre morskú mikrobiológiu naznačujú, že sa to ale deje aj v prírode, dokonca v oveľa väčšej miere, než čakali. Na stopy narazili vďaka záberom, ktoré v roku 2016 zachytili vedci na výskumnom ľadoborci Polarstern. Pomocou diaľkovo ovládaného plavidla a ťahanej kamery skúmali dno hrebeňa Langseth, ktoré sa v blízkosti severného pólu tiahne severne od Grónska. Zábery ukázali veľmi hustú populáciu hubiek, ktoré tvorili hlavne tri druhy. Niektoré mali veľkosť drobnej mince, iné gymnastického kruhu. To už bolo samo o sebe prekvapivé, pretože daná oblasť je veľmi tmavá, chladná a chudobná na živiny.
Prekvapivejším objavom sa však ukázali stopy po pohybe hubiek v podobe svetlohnedých ihlovitých útvarov. Tie u hubiek slúžia ako opora, no zdá sa, že pri pohybe sa odlamujú. Stopy pritom neboli ojedinelé, našli ich vo viac ako dvoch tretinách záberov, ktoré živočíchy natočili. Niektoré sa tiahli až do vzdialenosti niekoľkých metrov. Spozorovali ich aj v oblastiach, kde bolo hubiek mnoho, ale aj tam, kde ich bolo málo. Často viedli k živým jedincom. Taktiež sa zdá, že sa hubky nehýbu len vďaka gravitácii. Práve naopak, stopy ukazujú pohyb hore kopcom.
„Je to po prvýkrát, čo niekto videl stopy po hubkách priamo na mieste a mohol ich spojiť s ich pohybom,” píšu autori štúdie v tlačovej správe.
Pohyb, ktorý nám unikal
Biológovia nevedia povedať, prečo a ako sa hubky pohybujú. Nemajú totiž žiadne svalstvo ani špecifické orgány na to určené. V oblasti sa nevyskytujú žiadne rýchle morské prúdy, ktoré by im pri presune mohli pomôcť. Čo sa motivácie týka, je celkom možné, že sa presúvajú, aby našli živiny. Aj samotné ihlicové útvary, ktoré sa odlamujú z hubiek, by mohli slúžiť ako ďalší zdroj živín pre ostatné hubky, ktoré sa na nich usadia.
Výskumníci sa tiež domnievajú, že samotný presun by sa mohol týkať aj rozmnožovania, prípadne osamostatnenia mladších jedincov. Je však ťažké zistiť, ako rýchlo či ako dlho sa tieto morské živočíchy pohybujú. Na to by bolo potrebné získať napríklad časozberné zábery. Zdá sa, že hubky sa môžu pohybovať celkom bežne a po celom svete, len nám to po celý čas unikalo.
Zdroje: Tlačová správa Cell Press, DOI: 10.1016/j.cub.2021.03.014
