Čaj je nápoj pripravovaný obvykle lúhovaním lístkov rastliny čajovníka v horúcej vode. Názov čaj sa tiež používa pre samotné lístky. Označenie sa hovorovo využíva aj pre iné odvary a nálevy z rôznych rastlín a bylín, prípadne sušeného ovocia.
Čaj vzniká spracovaním listov čajovníka. Z botanického hľadiska je čajovník vždyzelený krík dorastajúci v prírode do výšky 5 až 15 metrov, výnimočne až do asi tridsiatich metrov. Na plantážach sú kríky udržiavané do výšky 1 až 2 m, čo umožňuje pohodlnejší zber čajových lístkov. Na prípravy čajov sa využívajú dva poddruhy čajovníka, čínsky (Camellia sinensis var. sinensis L.) alebo indický (Camellia sinensis var. assamica L.)
Z Číny do celého sveta
Podľa ľudovej čínskej báje čaj objavil čínsky cisár Šen-nung pred 5 000 rokmi. Rád pil prevarenú vodu, na jednej z jeho ciest mu však do kotlíka padli listy čajovníka a lahodný nápoj mu zachutil. V Číne, v kolíske čaju, sa tento nápoj doteraz teší veľkej popularite.
Pôvodne sa čaj využíval na liečebné účely, neskôr sa z neho stal populárny nápoj na všeobecné použitie. Prvá zmienka o používaní čaju mimo Číny je z Japonska z roku 729, keď cisár Šómu pohostil vo svojom paláci sto budhistických mníchov. Rituály spojené s pitím čaju v Číne postupne zanikali, no v Japonsku sa rozvinuli do zložitého, niekedy až niekoľkohodinového obradu.
V roku 1618 dostal ruský cár Michal I. čaj ako dar od čínskeho cisára a následne putovalo ročne do Ruska mnoho ťavích karaván s čajom. Holandskí a portugalskí obchodníci doviezli čaj do Európy začiatkom 17. storočia. Spočiatku bol drahý, a tak sa rozšíril len medzi aristokraciou. So stúpajúcim objemom dovozu sa stal prístupný aj širšej verejnosti.
Na Britských ostrovoch sa čaj rozšíril za panovania Karola II. Jeho manželka Katarína z Braganzy si priniesla zvyk pitia čaju z rodného Portugalska. Pitie čaju sa zaužívalo v anglických kaviarňach a neskôr v čajových záhradách. Odtiaľto pochádza aj čaj o piatej. Medzi obedom a neskorou večerou bol dlhý časový odstup, a tak sa vo vyšších vrstvách začal podávať o piatej čaj aj s malým pečivom alebo iným občerstvením.
Čaj si Angličania doniesli aj do Nového sveta. V roku 1767 však Spojené kráľovstvo uvalilo na svoje kolónie v Amerike daň a v priebehu nasledujúcich rokov väčšina prístavov Ameriky nedovolila prijímanie zdaňovaného tovaru. V roku 1773 vyslali Angličania zásielku čaju do Bostonu, skupina mužov prezlečených za Indiánov ho však vyhádzala do mora, čo viedlo nielen k vyslaniu vojska do Severnej Ameriky a neskôr k vojne za nezávislosť, ale aj k ústupu pitia čaju. Na tomto území ho nahradila káva.
Jarná kvalita
Divoký čajovník rástol v juhovýchodnej Ázii, pri hraniciach Číny a Indie. Ako domestikovaná rastlina sa pestuje na mnohých miestach, kde sú vhodné podmienky. Najlepšie sa mu darí v monzúnovom podnebí v subtropickom a tropickom pásme, rastie na kyslejších pôdach, od hladiny mora až po nadmorské výšky asi 2 500 m. Medzi krajiny známe produkciou čaju patria Čína, India, Pakistan, Irán, Srí Lanka, Taiwan, Japonsko, Indonézia, Nepál, Austrália, Argentína a Keňa.
Listy čajovníka sú dlhé od troch do dvadsaťpäť centimetrov a široké jeden až desať centimetrov. Dospelé listy sú tmavo zelené, hrubé, hladké a kožnaté, s krátkou stopkou. Kvety sú veľké, biele, ružové alebo červené, plody nenápadné, malé a hnedé. Čajové listy sa väčšinou zbierajú niekoľko ráz do roka, v niektorých oblastiach po celý rok. Najkvalitnejšie čaje sú z lístkov zberaných na jar. Zvyčajne sú najcennejšie mladšie, menšie lístky pri špičke výhonku a pupeň, z ktorých sa vyrábajú tie najkvalitnejšie a najdrahšie čaje.
Pozberové spracovanie lístkov sa uskutočňuje rôznymi spôsobmi, ktoré vedú k rôznym druhom čaju. Základným faktorom je stupeň oxidácie (často sa využíva z chemického hľadiska názov fermentácia).
Na farbe záleží
Žltozelené, polofermentované čaje sa označujú ako oolongy. Tvoria prechod medzi zelenými a čiernymi čajmi, pretože čajové lístky sú čiastočne fermentované. Prítomnosť jednoduchých polyfenolov im dáva typické modrozelené zafarbenie. Oolongy obsahujú v sušine lístkov aj 8 až 20 % katechínov. Často sú tieto čaje aromatizované kvetmi, napríklad orchideou alebo osmantom.
Fermentované čaje predstavujú čierne čaje. V Číne sa označujú ako červené čaje podľa farby nálevu. Listy sa mechanicky narušia a oxidácia sa nechá prebehnúť úplne. Spracovanie trvá týždeň i dlhšie. Veľmi výrazný rozdiel je medzi ortodoxným ručným spracovaním a plne mechanizovanou výrobou metódou CTC (Crush, Tear, Curl – rozdrviť, trhať, zvlniť), ktorou vzniká drvený substrát vhodný do čajových vrecúšok. Listy čierneho čaju obsahujú o dve tretiny menej flavonoidov ako zelený čaj.
Pu-erh je dvojnásobne oxidovaný čaj, ktorý sa necháva odležať často aj počas niekoľkých rokov. Čím je pu-erh starší, tým býva väčšmi cenený, pričom nezriedka sa predáva aj 15- až 20-ročný. Vyznačuje sa plnou, zemitou chuťou. Na organizmus má pozitívne a mierne liečivé účinky.
Čaje sa považujú za jedny z najpopulárnejších a najrôznorodejších nápojov s najvšestrannejším použitím. Ráno nimi začíname deň, dopoludnia uhasia smäd i zaženú malý hlad, po výdatnom jedle pomôžu v trávení, pred spánkom upokoja, uľavia aj boľavému hrdlu, bruchu alebo svojou chuťou a vôňou spríjemnia človeku chvíle pohody. Ovocné, bylinkové, zelené alebo čierne, ľadové či instantné… v súčasnosti je dostupných veľké množstvo čajových variantov. Treba si len vybrať a chvíle s čajom poriadne vychutnať.
Autor: RNDr. Michaela Havrlentová, PhD., NPPC-VÚRV v Piešťanoch, FPV UCM v Trnave
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: VČ
Viac o čaji – elixíre života, ako aj o iných zaujímavých témach, sa dočítate v časopise Quark (číslo 12/2018), ktorý nájdete v novinových stánkoch alebo si ho môžete predplatiť v elektronickej alebo papierovej verzii na www.quark.sk.