Olašskí Rómovia sa svojimi zvykmi i celkovým spôsobom života odlišujú od „bežných“ Rómov, a to i počas vianočných sviatkov a podľa Ivany Šusterovej z Etnologického ústavu SAV a autorky knihy Život olašských žien – oni sami sú na to veľmi hrdí.
Ako a kedy prišlo k odčleneniu, kde toto subetnikum všade môžeme nájsť, čím sa odlišujú a ako vnímajú sami seba voči rómskemu etniku?
Ak chceme hovoriť o Rómoch, musíme si uvedomiť, že nejde o homogénnu, jednoliatu skupinu. Možno ich rozdeliť na základe viacerých hľadísk, kritérií. Jedným z nich je subetnicita. Dovolím si tvrdiť, že verejnosť je so subetnickou odlišnosťou Rómov oboznámená minimálne. Tento stav je sčasti dielom médií, ktoré nám ponúkajú väčšinou negatívne správy spojené s dlhodobo usadenými Rómami, tzv. Rumungrami (ide o najpočetnejšiu skupinu Rómov žijúcu na Slovensku), a ostatné subetnické skupiny sú riešené len okrajovo, a to často aj v odborných kruhoch.
O živote a kultúre ďalších skupín Rómov žijúcich na Slovensku – mám na mysli najmä olašských Rómov, o ktorých budem ďalej hovoriť – vieme málo, preto si veľká časť majoritnej spoločnosti vytvára svoje názory a postoje k Rómom pod vplyvom predsudkov a stereotypov a nie je výnimkou, že všetci Rómovia sú „hádzaní do jedného vreca”. Medzi skupinami Rómov sú však pomerne značné rozdiely, ktoré si uvedomujú aj samotní Rómovia, a často nechcú byť navzájom spájaní a na rozdiely aj vedome poukazujú.
To, že Rómovia pochádzajú z Indie, je všeobecne známy a vedecky nespochybňovaný fakt. V odbornej literatúre sa dozvedáme o ich putovaní po opustení Indie a o ich príchode do Európy, pričom početný a dlhotrvajúci prúd sa predieral od desiateho storočia na Balkánsky polostrov. História olašských Rómov je úzko spätá práve s územím Balkánu, najmä s 
dnešným Rumunskom a Moldavskom. Časť z nich sa dostala do otroctva na území Balkánu okupovanom Osmanmi, konkrétne v moldavskom a valašskom kniežatstve, a ostali v tomto područí viac ako 500 rokov. V polovici 19. storočia dochádza k zrušeniu nevoľníctva na týchto územiach a časť skupiny Rómov sa postupne dostáva aj na územie dnešného Slovenska a do ďalších krajín, kde žijú do súčasnosti (Maďarsko, Poľsko, Švédsko…). Od pomenovania rumunského kniežatstva Valašsko pochádza aj označenie tejto subetnickej skupiny Vlachike Roma. Pôvodne vlašský Róm jednoducho znamenalo „rumunský Róm“/„Róm z Rumunska“. V odbornej literatúre sa dnes termín Vlax Roma/olašský Róm špecializoval pre jednu, najrozšírenejšiu z rómskych skupín, ktorá má nejaký historický vzťah k Rumunsku. Termín olašský – Olach je prebratý z maďarského oláh, teda „rumunský“.
Olašskí Rómovia sú osobitou subetnickou skupinou. Vyznačujú sa zachovávaním tradičných noriem, špecifických spôsobov správania a sústavou jedinečných obyčají dedených po generácie vo svojom spoločenstve až po súčasnosť. Príslušnosť k skupine olašských Rómov, ale i podskupine či konkrétnemu rodu, si uvedomujú a považujú sa za jediných pravých Rómov, respektíve Cigánov (s takouto sebaprezentáciou, zaradením vlastnej subetnickej skupiny na pomyselný vrchol, sa ale stretávame aj u ďalších Rómov).
Ako je to s mladou generáciou – hlásia sa aj mladí ku svojim koreňom?
Odpoveď na túto otázku neviem podložiť nejakými konkrétnymi číslami, či sčítaniami, keďže aj v tejto oblasti sa Rómovia berú ako jednoliata skupina. Výnimkou je iba výskum slúžiaci k zostaveniu Atlasu rómskych komunít 2013, kde bola zaradená aj otázka o subetnicite Rómov žijúcich na Slovensku. Podľa neho žije na Slovensku 14 244 (3,54 %) iných skupín Rómov ako starousadlých tzv. Rumungrov. Tento údaj možno brať ako orientačný, približný, nie je ho však s čím porovnať. Ak by som vychádzala z vlastných výskumov, počas rozhovorov často počúvam od generácie päťdesiatnikov, že pochádzajú z 8, 10, ale aj 12-tich súrodencov, pričom ich deti majú zväčša iba 2 – 3, niekedy 4 deti.
To, že sa hlásia aj mladšie generácie ku svojim koreňom, som načrtla v predchádzajúcej odpovedi. Pochopiteľne, olašská komunita sa vyvíja, mení, ale svoje vnútorné normy dokáže šikovne prispôsobiť aktuálnym podmienkam bez toho, aby zásadne porušila základné princípy, ktorými sa jej členovia riadia. Práve aktívna snaha o udržanie vlastných tradícií a vnútorných zákonov posilňuje identitu a príslušnosť ku komunite olašských Rómov, na ktorú sú oni samotní hrdí.
Sú religiózne zvyklosti olašských Rómov iné ako naše, alebo iné ako ostatných veriach Rómov?
Čo sa týka religiozity Rómov vo všeobecnosti, tak ako majoritné obyvateľstvo, aj prevažná časť Rómov na Slovensku sa hlási k rímsko-katolíckej cirkvi. Kostoly navštevujú zriedkavo, napriek tomu, že sa považujú za veriacich. Dané platí aj pre olašských Rómov. Dôležitý je pre nich vnútorný vzťah k Bohu. Veria v posmrtný život a v to, že zomretí žijú podobným spôsobom ako živí. V ich živote sú dodnes prítomné aj prejavy svetského charakteru, rôzne ľudové povery nesúvisiace s kresťanskou vierou – napríklad viera v urieknutie, veštenie žien, zaprisahania, rôzne prísahy na svätý obrázok…
Priamo v mojom „teréne”, olašskí Rómovia v Nitre sú tiež rímsko-katolíckeho vierovyznania. O iných náboženstvách (vrátane napr. Evanjelickej cirkvi) majú minimálne povedomie. Svoje deti krstia v kostole čo najskôr po narodení. Prvé sväté prijímanie je v Nitre u olašských Rómov prítomné iba posledné roky a cirkevné sobáše v súčasnosti nepraktizujú vôbec. Súčasťou ich domácností sú obrazy a sošky svätých, Pána Ježiša, Panny Márie a krížik. Boh sa spomína v slávnostných, rodinných rečiach a príhovoroch a modlitba je prítomná napríklad pri vianočnom stromčeku a štedrovečernom stole.
Ako vníma táto komunita vianočné sviatky a má s ich slávením spojené vlastné obrady?
Vianoce, v olašskom dialekte rómčiny Krečuno, sú časom, kedy sa stretáva rodina. Keďže olašskí Rómovia prejavujú úctu hosťom, 
okrem iného aj prostredníctvom pohostenia, príprava na Vianoce začína približne týždeň pre samotným Štedrým dňom. Spočíva v nakupovaní potravín potrebných na prípravu štedrovečernej večere, ale aj pokrmov na nadväzujúce sviatočné dni. Ako tradíciu prevzatú od svojich predkov mi v Nitre zdôraznili nákup hydiny, ktorá má byť domáca. Zároveň sa kupuje živý vianočný stromček. O prípravu jedla sa starajú ženy, tak, ako aj po zvyšok roka. Na sviatočnom stole sú jedlá, ktoré konkrétna rodina obľubuje (pečienka, rezne, ryby, zemiakový šalát, ovocie, nápoje…) a nesmú chýbať koláče. Typické sú štrúdle. Pečenie medovníkov a zákuskov nebolo zvykom, ale v súčasnosti ich pripravujú mladšie ženy a posledné roky výnimkou nie je ani torta. Vo všeobecnosti si starší olašskí Rómovia spomínajú na menej honosnú štedrovečernú večeru, i keď si na nej rovnako dali záležať. Na štedrovečerný stôl patrila oblátka a ďalším chodom boli kačacie pečienky, varená sliepka a štrúdla.
Štedrý deň sa začína zavinšovaním navzájom si v členovia domácnosti poprajú zdravie, pokoj a aby ich zlé obchádzalo. Doobedie vypĺňa vyzdobovanie stromčeka a príprava jedál. Večer si rodina sadne k vianočne prestretému stolu plného jedla a pitia. Znovu sa vinšuje. Nasleduje modlitba Otče náš, pripitie červeným vínom a prvý chod – oblátka s medom. Potom si už berie každý zo stola to, na čo má chuť. U olašských Rómov sa môžeme stretnúť aj so zvykmi, ktoré poznáme aj z nerómskeho prostredia. Patrí medzi ne napríklad hádzanie orechov do kútov domu, ktoré sami vysvetľujú ako „symbol toho, aby sme boli pokope celá rodina celý ďalší rok, celý život.“ Pri jedle a spoločnom rozprávaní sa sedí spolu celý večer.
V 1. sviatok vianočný od skorého rána ženy chystajú pohostenie, keďže muži od rána chodia po rodinách vinšovať. Jeden muž mi to popísal takto: „Hneď ráno na 1. sviatok som nachystaný ja aj so synom a už o šiestej, keby volakto došiel, tak už vyvoniava celý barák. Už moja žena varí. Kolko rázy je ešte tma a už choďá chlapci. To je tradícia, že najbližšá rodina chodí vinšuvať po domoch.“ Ide o čisto mužskú záležitosť. V niektorých rodinách sa dodržiava dokonca zvyk, na základe ktorého ženy od 24. 12. do 26. 12. neopúšťajú domácnosť. Rovnako, aj 2. sviatok vianočný prebieha v podobnom duchu ako predošlý deň.
Informácie poskytla: Ivana Šusterová, Ústav etnológie SAV, Bratislava
https://veda.sav.sk/kniha/susterova-ivana-zivot-olasskych-zien
Rozhovor pripravila a spracovala: Barbora Hrvolová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: Ivana Šusterová, ÚEt SAV
Uverejnil: MZ