Ocenenie Učiteľ Slovenska v kategórii učiteľ na diaľku získal Dávid Králik, ktorý v dištančnom vzdelávaní vidí aj pozitíva.
Dávid Králik, víťaz ceny Učiteľ Slovenska 2020 v kategórii učiteľ na diaľku. Foto: archív DK
Pri slávnostnom online vyhlásení cien Učiteľ Slovenska ste o sebe povedali, že vašou podstatnou vlastnosťou je prístup k veciam, aký je vlastný deťom. Ako ho uplatňujete pri vyučovaní na diaľku?
Napríklad zajtra budem na diaľku vyučovať skloňovacie vzory spolu dve triedy piatakov. Jedna je zo školy Félix, kde som zamestnaný, a druhá zo školy z Turzovky. Môj zámer je podporiť deti v tom, aby sa naučili spolupracovať aj s rovesníkmi, ktorých nepoznajú, lebo to môžu neskôr zažiť aj v pracovnom živote. Ešte nikdy som to neurobil. Sám som zvedavý, či to pôjde dobre, či budeme sklamaní. Pre deti je typické, že do vecí idú s ľahkosťou, a to aj preto, že nemajú dosť skúseností a nerátajú s tým, že by niečo mohlo zlyhať. S možnosťou zlyhania rátam, ale nedám sa ňou vystresovať. Keď to dopadne dobre, teším sa, a keď to nevyjde, veľmi sa netrápim. Buď to skúsim znovu, lepšie, alebo sa pustím do ďalšej veci.
Keď sa niečo nepodarí, nemáte tendenciu hľadať riešenie?
Ak mi to ešte stále pripadá ako dobrý nápad, usilujem sa to vylepšiť. No keď sa dostanem do bodu, že už to perfektne funguje, žiaci aj ja sme nadšení, vtedy ma to prestáva baviť a končím s tým.
Potrebujete sa znovu nadchnúť pre nový prístup?
Neviem, či pre nový prístup, skôr potrebujem novú inšpiráciu. Mňa to prestáva baviť preto, lebo nedokonalosti mám vychytané a už to odo mňa nevyžaduje žiadnu prehnanú námahu.
Mnohých dištančné vzdelávanie zaskočilo, čo je prirodzené, veď s ním nemali skúsenosť. Ako ho prežívate vy? Mali ste od počiatku nadšenie pre novú „vec”, ktoré vás tak charakterizuje, alebo ste s ňou museli aj vy zápasiť?
Jedno druhé nevylučuje. Mal som nadšenie a musel som zápasiť. Keď padlo rozhodnutie, že ostávame doma, o online vzdelávaní som nič nevedel. Som veľmi vďačný rodičom žiakov, ktorých učím, nielen za to, že mi pomohli pri nabehnutí na mne neznáme online nástroje, ale bolo super aj to, že boli veľmi zhovievaví, keď som na začiatku robil kopec pedagogických prešľapov. Na druhom stupni našej školy vzali prechod do online sveta z veľkej časti do rúk ôsmaci, ktorí vytvorili návody na používanie potrebných online nástrojov a jednotlivým triedam pri prechádzaní na dištančné vzdelávanie významne pomáhali.
O svoje myšlienky aj metodiky súvisiace s online vzdelávaním sa delíte na svojej webstránke. Aké tri rady by ste v tomto smere dali pedagógom, ktorí s ním stále zápasia?
Nenazerajte na online vzdelávanie ako na problém, ale ako na príležitosť. Nezdôrazňujte si, čo všetko sa na rozdiel od vyučovania v klasickej škole pri dištančnom vzdelávaní nedá. Naopak, hľadajte to, čo dištančné vzdelávanie umožňuje robiť lepšie než prezenčná forma. Napríklad pozývajte na online vyučovanie zaujímavých ľudí z rôznych odborov. Jasné, tých si môžete pozvať aj do bežnej triedy, ale je to oveľa komplikovanejšie, pretože mnohí sú ďaleko a majú málo času. Teraz sa môžete prostredníctvom počítača a kamery spojiť s človekom z akejkoľvek diaľky veľmi jednoducho. Vďaka tomu sme mali na hodine prvouky ošetrovateľa zvierat v ZOO. Pozorovali sme, ako kŕmi zvieratá a pritom nám o nich rozpráva. Na hodine výtvarnej výchovy sme mali ilustrátorku, ktorá s deťmi kreslila.
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Keď už každý žiak musí sedieť za svojím počítačom, využívajte aplikácie a iné vyučovacie pomôcky, ktorých je internet plný. Napríklad virtuálne 3D modely egyptských obydlí, ktoré si môže obzerať zo všetkých strán, alebo virtuálny model ľudského tela, ktorým sa môžete prechádzať. Napríklad v uchu môže počuť hrubý zvuk a pozorovať, čo sa vtedy deje s bubienkom, kladivkom a nákovkou. To všetko je fantastické, ale keby ste to premietali na tabuľu v bežnej triede, žiak by z toho nemal taký zážitok, ako keď to má štyridsať centimetrov od očí a je na ňom, ako si to bude obzerať.
A tretia rada – navštevujte sa navzájom s kolegami na online hodinách a raďte si navzájom. Môžete učiť spolu alebo môžete byť pozorovateľom a učiť sa od kolegu, alebo mu dať spätnú väzbu na jeho učenie. Je to oveľa efektívnejšie, ako si čítať rady o učení na internete a študovať nejakú metodiku. A opäť, je to veľmi jednoduché. Nemusíte nikam cestovať, všetko je dnes totiž iba „klik“ ďaleko.
Mám pocit, že radosť, nadšenie, hľadanie toho pozitívneho vo veciach sú vo vašom učení zásadné metódy. Bolo to tak už od začiatku vašej praxe alebo ste sa k tomu prepracovali?
Keď som pred 22 rokmi začal učiť, prišiel som na hodinu, zapísal som chýbajúcich, vyvolal som niekoho z minulého učiva, vyskúšal som ho a dal som mu známku. Potom som vysvetlil nové učivo, napísal som poznámky na tabuľu a deti si ich prepísali do zošitov. Nakoniec sme si nové učivo zhrnuli a zadal som domácu úlohu. Sám som dovtedy iný spôsob vyučovania nezažil. Keď nás učili na vysokej škole Komenského zásady, diktovali nám ich a my sme si ich písali. Ani sám neviem, prečo som začal meniť svoj prístup. Viem, že som to robil postupne, zakaždým som niečo pridal, niečo pozmenil. A zhruba po desiatich rokoch sa začal podobať na spôsob, akým učím dnes.
Doposiaľ sme hovorili o tom, ako vyučovanie prežívate vy. No ako ho prežívajú deti? Aký má na ne dopad?
Podľa mňa je dôležité nielen naučiť sa, povedzme, vymenovať diela nejakého spisovateľa, ale precítiť ich obsah. Decká to vtedy viac chytí a pamätajú si to dlhšie, i keď v menšom množstve. Mám skúsenosť, že ak pri učení nejakého predmetu vyvolám v dieťati natoľko pozitívne emócie, že sa mu chce v budúcnosti venovať viac, tak potrebný objem vedomostí získa prostredníctvom vlastnej iniciatívy.
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Môžete to ešte priblížiť?
Raz som bol triednym učiteľom 25 štvrtákov na štátnej škole. Asi 20 z nich sa dostalo na osemročné gymnázium, z toho 2 z nich na prestížne matematicky zamerané. Ak sa nemýlim, jedno z tých detí bolo na prijímacích pohovoroch prvé a to ďalšie skončilo v celkovom poradí deviate. Skromne musím priznať, že ja nie som nejaký fenomenálny matematik, takže odo mňa to tie deti nemali, ale predsa len som čímsi k tomu výsledku prispel. Bola to radosť z učenia a objavovania, ktorú získali na mojich hodinách a ktorá im pomohla naplno v učení zabrať, keď to bolo potrebné.
Na svojej webstránke ste zverejnili metodiku k vyučovacej hodine, na ktorej ste pracovali s knižkou Denník Anny Frankovej. Zaujalo ma, že deti mali porovnať, v čom sa líši ich izolácia v čase korony s izoláciou, ktorú zažívala Anna a jej rodina. Aké mali postrehy?
Bolo to u deviatakov na základnej škole v Dudinciach. Ďalší príklad toho, ako jednoducho a rýchlo sa dnes môžete spojiť s ľuďmi, ktorí sú od vás kilometre vzdialení. Doposiaľ som na iných školách mohol učiť len výnimočne, lebo docestovať tam bolo časovo náročné. No späť k otázke. Byť zavretý doma je náročné, hlavne psychicky, človek môže upadnúť do letargie. Pre 15-ročné, 16-ročné deti je to ešte oveľa náročnejšie, veď sú v puberte. Pri konfrontácii s príbehom Anny Frankovej si však silno uvedomili, že akokoľvek je doba, ktorú prežívame, ťažká, v porovnaní s jej situáciou a situáciou jej rodiny sa máme veľmi dobre. Máme čo jesť, môžeme ísť von, aj keď s istými obmedzeniami, môžeme sa kontaktovať, neskrývame sa a pod. Akokoľvek to možno vyznie blbo, mal som pocit, že keď si to uvedomili, dosť im odľahlo. Vidíte, toto nebola práve radostná hodina, skôr smutná, ale aj v nej išlo o skutočné prežívanie, ktoré malo pozitívny efekt.
Okrem toho, že ste učiteľom, pôsobíte aj ako pedagogický kouč? Akými zásadami sa riadite pri koučingu?
Videli ste animovanú rozprávku Kung Fu Panda? V nej učiteľ bojového umenia vyslovil zásadnú myšlienku, ktorou sa v tomto smere riadim aj ja. Rozvíjať človeka neznamená obrátiť ho na svoj obraz, ale pomôcť mu vyrásť v lepší obraz seba samého. Pokiaľ je napríklad učiteľ úžasný rozprávač príbehov, podporím v ňom túto jeho metódu. Snažím sa pozrieť na silné stránky konkrétneho učiteľa a potom spolu hľadáme cestu, ako ich môže rozvíjať, ako na nich môže stavať.
Aký by mal byť podľa vás ideálny učiteľ?
Môj ideálny učiteľ podporuje žiaka v tom, aby všetko, čo dokáže objaviť alebo vyriešiť sám, skutočne robil sám a nie s pomocou učiteľa. Obrazne povedané, hlavnou hviezdou hodiny by podľa mňa nemal byť učiteľ, ale žiaci. A ešte jedno považujem za dôležité, učivo nikdy nesmie byť dôležitejšie ako hodnoty a osobnostný rast žiaka. Hovorím to preto, lebo mám často pocit, že učitelia si cenia viac množstvo vedomostí ako slušnosť a úctu. Kým pre mňa sú dobré vzťahy a hodnoty viac ako výkon a učivo. A ako som už hovoril, podľa mňa je dôležité, aby sa učiteľ pri učení viac sústreďoval na radosť zo vzdelávania než na kvantum nadrvených vedomostí. Veď aj zložité fyzikálne a chemické zákony sa dajú sprostredkovať bez toho, aby sme deti nútili bifľovať sa vzorce a molekuly. Oveľa zmysluplnejšie je ich vysvetlenie napríklad prostredníctvom pokusov a podobenstiev.
Spolupracujete s viacerými organizáciami, ktoré sa na Slovensku venujú problematike vzdelávania (Indícia, Teach for Slovakia, Inštitút pre aktívne občianstvo, Komenského inštitút, STRATPOL, Živica a pod.). Čo by sa podľa vás malo v slovenskom školstve zmeniť?
Školstvo ako také predstavuje široké spektrum. Univerzálny liek na ideálne školstvo podľa mňa neexistuje. Mohli by sme však uvažovať o väčšej slobode pre školy v tom zmysle, že by si jednotlivo mohli voľnejšie voliť prístup k vzdelávaniu a k predmetom, na ktoré chcú klásť dôraz, ale aj k samotnému obsahu a objemu jednotlivých predmetov. Samozrejme, zhodli by sme sa na základných úlohách, ktoré by museli spĺňať všetky školy. Boli by nimi napríklad naučiť deti čítať, písať a logicky uvažovať. Ale či už by jedna škola kládla dôraz na zážitkové vzdelávanie a iná na prácu s technológiami, niekde by učili 10 hodín dejepisu a inde matematiky, to by bolo na nich. Lebo výsledkom naučiť všetkých všetko je, že nikto nevie nič poriadne.
