Rodičia deťom od malička vnucujú svoju predstavu úspešného človeka – hovorí Janette Motlová.
Janette Motlová na konferencii z cyklu Vizionári. Zdroj: Youtube/Vizionári
Janette Motlová je riaditeľkou Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP) od mája 2018. Vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a v minulosti pôsobila na Úrade splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity. Založila vzdelávacie neziskové organizácie Eduma a Rómsky inštitút, pôsobila ako manažérka národného projektu KomPrax na podporu rozvoja zručností mladých ľudí.
Rozprávali sme sa počas prestávky v diskusnej debate z cyklu Vizionári, ktorý sa zameriava na svetové trendy v zdravotníctve, ekonomike či školstve. Viac si môžete prečítať v článku Prežijú mladí ľudia v 21. storočí? na portáli VEDA NA DOSAH.
Viac ako dva roky lockdownov súvisiacich s covidom sa odrazili na duševnom zdraví detí a dospievajúcich v podobe nárastu úzkostných a depresívnych porúch aj porúch príjmu potravy. Výskumný ústav detskej psychológie a patológie bol medzi prvými štátnymi inštitúciami, ktoré zareagovali na vypuknutie pandémie koronavírusu zriadením infolinky psychologickej pomoci. Vnímali ste počas obdobia pandémie, že pod jej povrchom tlejú tieto problémy?
Vnímali sme to prostredníctvom odborníkov z poradenských zariadení, pretože naša linka bola určená im, ale aj školským psychológom a špeciálnym pedagógom. Uvedomili sme si tiež, ako nedostatočne máme týchto odborníkov pripravených na zvládanie nečakaných situácií. Emočne na tom boli podobne ako deti, ktorým mali pomôcť, ale nevedeli ako, lebo aj oni sami mali strach. Radili sme im preto, čo ich posilní a čo si potrebujú naštudovať. Vypracovali sme pre nich vhodné stratégie a spustili nový podcastový kanál pre odborných zamestnancov, lebo dovtedy sme mali podcastový kanál len pre rodičov.
Pozrite si
Stretávam sa s tým, že rodičia často netušia o duševných problémoch svojich detí, kým sa neukážu vo svojom extréme. Vtedy sú zaskočení. Hovoria, že dieťa sa správalo ako zvyčajne. Neznamená to, že deti často nevedia pomenovať, čo sa s nimi deje?
Ako od učiteľov, tak aj od rodičov očakávame priveľa. Chceme, aby boli vzornými rodičmi a zároveň vzornými zamestnancami. Je prirodzené, že z práce prichádzajú vyčerpaní a s balíkom vlastných emócií, neprepnú sa automaticky do režimu dokonalého rodiča. Spoločnosť im dáva veľmi malý priestor na to, aby sa mohli pozrieť na dieťa inak.
Ako inak?
Inak ako bežne. Lebo bežné je, že sa večer rodič spýta dieťaťa, čo bolo v škole. A ono mu odpovie, že nič. Ale ak by si s ním večer sadol a spýtal sa ho na najkrajší zážitok z dňa, dozvedel by sa viac. Možno by zistil, že najkrajší zážitok nemá alebo že zaň považuje to, ako bili spolužiaka. Vtedy si rodič uvedomí, že niečo nie je v poriadku.
Zľava doprava: Daniel Bútora, Janette Motlová, Venus Jahanpour, Zlatica Puškárová, Vladimír Šucha, Miriam Lexmann, Eva Polláková. Foto: Martina Ivičič. Zdroj: Zážitkové centrum vedy Aurelium
Ako by mal v takom prípade na dieťa zareagovať?
Hlavne by ho za to nemal okamžite vyhrešiť, lebo tak docieli akurát to, že nabudúce sa mu dieťa nezverí. Obzvlášť ak je v období puberty, keď sa prirodzene vyhraňuje voči rodičom a autoritám. Čím viac bude niečo zakazovať, tým viac za tým dieťa pôjde. Správnou cestou je ukazovať a diskutovať. Môže napríklad zadať do internetového vyhľadávača slovo extrémizmus a diskutovať s dieťaťom o zobrazených výsledkoch. Aj o extrémistických skupinách, aj o tých, ktorí proti nim bojujú.
Mal by teda u dieťaťa podporiť kritické myslenie.
Kritické myslenie je iba o faktoch a dátach. Keď sa budeme sústrediť iba na ne, môže sa stať, že dvanásťročné dieťa s nadpriemernou inteligenciou vám povie, že ekologickú krízu môžeme zastaviť tým, že prestaneme zachraňovať zdravie sedemdesiatročných ľudí, lebo tak sa ľudstvo preriedi a príroda sa začne ozdravovať. Z racionálneho hľadiska má pravdu. Ale kde je cit, humánnosť? My potrebujeme vnímavé kritické myslenie, ktoré spojí rozum a cit.
To si však vyžaduje zrelých rodičov a superzrelú spoločnosť, ku ktorej máme ďaleko.
Fakt je, že naša spoločnosť je v poriadnom maléri a v priebehu pandémie sme len získali jasnejší obraz o jeho rozsahu. Vidíme, že nám tu rastie generácia snehových vločiek.
Narážate na generáciu mladých ľudí, ktorí sú duševne veľmi krehkí, útlocitní a málo odolní proti problémom. Kto za to môže?
Samozrejme, dospelí. Rodičia deťom od malička vnucujú svoju predstavu úspešného človeka. Od piatich rokov ich vodia na angličtinu, od šiestich na nejaký perspektívny šport, potom príde škola a zahltí ich ďalšími povinnosťami. Cieľom je vybudovať jedinca, ktorý bude v dospelosti úspešný, lebo potom sa aj rodičia cítia byť úspešní a prospešní. Ak dieťa nedosahuje očakávané výsledky, spoločnosť upodozrieva rodičov, že sa mu nevenuje. Takže my všetci diktujeme, ako sa budú správať rodičia.
Keď sa detí spýtate na obraz mladého úspešného človeka, takmer nikto vám neodpovie, že je to človek za pásom, predavačka, poštárka a podobne. Ale odpovie, že je to napríklad lekár. A nielen nejaký bežný lekár, ale úspešný lekár.
Nehovorí sa dosť o tom, že úspechom je byť sám sebou?
Nie veľmi. Ale celkovo máme pokrivené hodnoty. Nielen predstavu úspešného človeka, ale i predstavu o dobrej rodine, o tradičnej ani nehovorím. Prečo sa za dobrú rodinu nepovažuje aj rodina, ktorá je adoptívna alebo jednorodičovská? Lebo na Slovensku hovoríme o dobrej rodine vtedy, keď vytvára dobré materiálne podmienky pre rast svojich detí a z tých sa v dospelosti stanú úspešní lekári či právnici.
Čo by malo byť súčasťou prevencie proti vytváraniu pokrivených obrazov o úspešnom človeku a dobrej rodine?
Predovšetkým by sme takú prevenciu mali začať robiť. Napríklad tak, že sa budeme s deťmi rozprávať o vlastnostiach dobrých lídrov a o tom, ako fungujú dobré vzťahy. Potom budeme nielen menej krehkí, ale dosiahneme tiež menej násilia v spoločnosti.
Zdroj: VÚDPaP
