Je obľúbeným pedagógom a autorom a spoluautorom takmer stovky vedeckých štúdií, skrípt i prvej slovenskej vysokoškolskej učebnice ruskej literatúry, monografie mapujúcej vývin ruskej poézie 19. storočia. Je tiež jedným z iniciátorov a spoluautorov prvého slovenského Slovníka ruskej literatúry a ďalších významných publikácií. V rokoch 2002 – 2010 bol dekanom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.
Prof. PhDr. Anton Eliáš, PhD., Katedra rusistiky a východoeurópskych štúdií, Filozofická fakulta UK patrí medzi 30 pedagógov, ktorým ďakovné listy pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva odovzdal rektor UK prof. RNDr. Karol Mičieta, PhD.
S. CIGÁŇOVÁ: Aká je vaša bezprostredná reakcia na zisk tohto ocenenia?
A. ELIÁŠ: Každé uznanie práce, ktorú vykonávate s plným nasadením, človeka poteší. To potešenie je, pochopiteľne, o to väčšie, že v tomto prípade mi ho formou ďakovného listu udelil najvyšší predstaviteľ univerzity, na ktorej som nielen študoval, ale aj celú svoju profesionálnu kariéru pôsobím. Zároveň však toto ocenenie vnímam i ako záväzok vykonávať svoju pedagogickú a vedeckú prácu naďalej tak, aby som jej kvalitou potvrdzoval opodstatnenosť jeho udelenia.
S. C.: Čím konkrétne sa na fakulte zaoberáte?
A. ELIÁŠ: Vo vedeckovýskumnej práci sa venujem trom hlavným sféram – literárnej vede, literárnej histórii a problémom prekladu umeleckej literatúry. V literárnej vede je v centre mojej pozornosti predovšetkým metodologická línia vedúca od ruského formalizmu k štrukturalizmu a štrukturálnej semiotike, v literárnej histórii sa venujem ruskej literatúre 19. storočia a v oblasti translatológie ma zaujímajú hlavne otázky slovenskej prekladovej recepcie ruskej literatúry.
So zameraním mojej vedeckej práce súvisia, pochopiteľne, aj kurzy, ktoré prednášam. Okrem ruskej literatúry 19. storočia a metodológie ruskej literárnej vedy 19. a 20. storočia sú to však aj kurzy tematicky venované podobám romantizmu v slovanských literatúrach, vývoju literatúry v európskom kultúrnom priestore a tiež otázkam kritiky umeleckých prekladov ruskej poézie.
Spomenul by som aspoň dva aspekty, ktoré pokladám za úspech vo svojom profesijnom pôsobení. Prvý sa viaže na výsledky mojej pedagogickej práce. Veľmi ma teší, že sa ku mne hlásia jednak absolventi doktorandského štúdia, ktorým som ako školiteľ otváral cestu k vedeckej kariére, jednak dnes už stovky absolventov štúdia rusistiky – učiteľov i prekladateľov – úspešne pôsobiacich na slovenských školách i na rozmanitých postoch našich domácich aj medzinárodných inštitúciách. A pokiaľ ide o výsledky vedeckej práce, teší ma najmä fakt, že som mohol byť členom a v niektorých prípadoch aj vedúcim autorských kolektívov, ktoré spracovali prvé slovenské dejiny ruskej literatúry, prvý reprezentatívny slovenský slovník ruskej literatúry 11. – 20. storočia a tiež prvú našu monografiu syntetizujúcu podoby ruského umenia 19. a 20. storočia v európskom kontexte.
S. C.: Prečo ste si zvolili prácu pedagóga? Napĺňa vás?
A. ELIÁŠ: Dôvodov bolo viac, ale vari najhlavnejšími faktormi, ktoré ovplyvnili moje rozhodnutie stať sa vysokoškolským pedagógom – okrem toho, že pochádzam z učiteľskej rodiny – bolo jednak to, že od základnej školy až po ukončenie vysokoškolského štúdia som mal možnosť stretať sa so skvelými pedagógmi, na ktorých si dodnes s úctou a uznaním spomínam, a jednak môj trvalý záujem o literatúru a umenie spojený so snahou podeliť sa o poznanie tohto nádherného sveta s rovnako „naladenými“ študentmi, prípadne sprostredkovať jeho hodnoty tým, ktorí si ešte k nemu nenašli cestu. A ak človek vníma takúto prácu ako poslanie, ak môže ako profesiu vykonávať to, čo je aj jeho celoživotnou záľubou, nie je možné, aby ho to neuspokojovalo a nenapĺňalo.
S. C.: Aký je váš názor na súčasný proces vyučovania na VŠ?
A. ELIÁŠ: Nerád by som bez dostatočne relevantného kvanta dôkazového materiálu generalizoval, preto nebudem na Vašu otázku odpovedať jednoznačne pozitívne, ale ani jednoznačne negatívne. Iste, ako v každej oblasti aj v pedagogickej práci vysokoškolských škôl sú – ako sa zvykne eufemisticky konštatovať – rezervy, pričom skvalitnenie tohto procesu podľa môjho názoru súvisí tak s vytvorením lepších organizačno-inštitucionálnych podmienok, ako aj s osobnou zaangažovanosťou vysokoškolských učiteľov. Z hľadiska tej prvej oblasti by iste stálo za úvahu optimálne, vyvážene nastaviť vzťah teoretických a praktických disciplín v programoch vysokoškolského štúdia, pretože tak ako sa prax nezaobíde bez teórie, nezaobíde sa ani teória bez praxe. A prehĺbeniu ochoty vysokoškolských učiteľov venovať sa naplno svojmu povolaniu by určite prispelo aj oficiálne uznanie významu ich vzdelávacej práce – bez vedeckých aktivít by síce univerzitný pedagóg nemal čo ponúknuť svojim študentom, ale bez schopnosti vzbudiť v nich o daný odbor záujem a vtiahnuť ich do tvorivej činnosti v danej oblasti by sa ani jeho vedecké výsledky nedočkali adekvátneho využitia a spoločenského transferu.
S. C.: Čo by bolo dobré v rámci neho vylepšiť?
A. ELIÁŠ: Na túto otázku som už sčasti reagoval v predchádzajúcej odpovedi. Preto ju rozšírim iba o niekoľko doplňujúcich postrehov. Po skúsenostiach, ktoré som získal nielen ako vysokoškolský učiteľ, ale aj ako vedúci katedry, prodekan i dekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, by som sa prihováral za stabilizovanie legislatívneho prostredia, v ktorom vysoké školy vykonávajú svoju činnosť (reformy a reformy reforiem sotva prispievajú ku kultivovaniu podmienok, v ktorých sa dá v dlhodobejšom horizonte plánovať obsahový i personálny rozvoj študijných odborov a programov), uznanie významu spoločenských a humanitných vied a foriem ich vedeckého diskurzu v reálnej, a nie iba deklaratívnej rovine, podnikať relevantné kroky vedúce k zvýšeniu spoločenskej prestíže učiteľského povolania a aj finančne saturovať potreby rozvoja vzdelávania na všetkých stupňoch škôl ako faktora, bez ktorého si sotva možno predstaviť fungovanie vzdelanostnej spoločnosti 21. storočia.
S. C.: Čo by ste odkázali študentom, ktorí majú reálny záujem o štúdium a chcú v ňom napredovať?
A. ELIÁŠ: Nerád by som sa ocitol v pozícii mentorského kazateľa, ale ak by som im už mal niečo odkázať, spomenul by som zrejme najmä tri momenty. Prvým je fakt, že vzdelanie je trvalou hodnotou, ktorá nepodlieha devalvácii, a preto je hodno vynakladať úsilie na jeho získanie; ostatne, to vedeli už starí Rimania, o čom svedčia aj slová básnika Phaedra: „Doctus in sé semper divitias habet“ – „Učený človek má vždy bohatstvo v sebe“. Druhým momentom by bolo odporúčanie, aby v dnešnej uponáhľanej dobe, v dnešnom „postfaktuálnom“ svete plnom informácií i pseudoinformácií nezabudli kultivovať v sebe schopnosť samostatného kritického myslenia a tretím aspektom, ktorý by som im poradil nespúšťať zo zreteľa, by bola potreba hierarchizovať a systematizovať získané poznanie; tá im totiž umožní nielen uvedomiť si kontexty a širšie súvislosti, ale otvorí im aj cestu k flexibilnej a tvorivej aplikácii nadobudnutých poznatkov v praxi.
Rozhovor poskytol: prof. PhDr. Anton Eliáš, PhD.
Zhovárala sa: Slávka Cigáňová (Habrmanová), NCP VaT pri CVTI SR
Zdroj foto:
https://fphil.uniba.sk/katedry-a-odborne-pracoviska/katedra-rusistiky/veda/vedecka-cinnost/
Uverejnila: VČ