Milióny ľudí v tretích krajinách žijú v extrémnej chudobe, bývajú aj pracujú v hrozných životných podmienkach, robia za málo peňazí a často musia pracovať i malé deti, aby rodina prežila.
Chudobné dieťa hľadá obživu na smetisku. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: Tinnakorn Jorruang
Milióny ľudí v tretích krajinách žijú v extrémnej chudobe, bývajú aj pracujú v hrozných životných podmienkach, robia za málo peňazí a často musia pracovať i malé deti, aby rodina prežila.
Dnes je Deň zápasu za ľudské práva a Medzinárodný deň spomienky na obete otroctva a transatlantický obchod s otrokmi. Pri tejto príležitosti sme sa venovali téme vykorisťovania v súčasnom svete. Položili sme si otázku, či je z pohľadu ekonómie možné, aby mali ľudia na celom svete platy, z ktorých by vedeli slušne vyžiť, a ako by to prípadne zasiahlo náš vyspelý svet.
O problematike sme sa rozprávali s ekonomickým analytikom Ing. Róbertom Chovanculiakom, PhD., z občianskeho združenia INESS.
V článku sa dočítate:
- že chudoba je prirodzený stav ľudstva,
- ako sa vyvíjalo bohatstvo v západných krajinách,
- či sa môžu mať všetci ľudia na svete dobre,
- prečo sú chudobné krajiny stále chudobné a či majú šancu zbohatnúť,
- že práca vo fabrike je zlá, ale alternatíva je ešte horšia,
- či pomôže bojkotovať značky, ktoré vykorisťujú zamestnancov,
- ako brzdí mentalita a kultúra niektorých národov ich cestu k blahobytu.
Šičky v textilnej továrni. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: noor hossain
Chudobné šičky boli kedysi v Európe a USA
Je možné, aby mali ľudia na celom svete spravodlivé platy, respektíve platy, z ktorých by dokázali vyžiť?
No to je taká filozofická otázka a ja filozoficky odpoviem. Spravodlivý plat nemusí byť automaticky plat, z ktorého musia mať ľudia super život. Ďalšia kategória je ekonomicky opodstatnený plat. Čiže musíme rozlišovať, či sa ideme baviť o spravodlivých platoch v nejakom filozofickom zmysle alebo o platoch, ktoré stačia na to, aby ľudia vyžili, alebo o platoch, ktoré dokáže ekonomika garantovať ľuďom.
Myslela som to v tom zmysle, že pracujúci človek by mal z platu vyžiť bez ohľadu na náplň práce. Mohli by napríklad šičky v Bangladéši, ktoré pracujú takmer zadarmo, v podstate ako otroci, dostávať aspoň plat na úrovni strednej triedy, z ktorého by si mohli bez problémov dovoliť bývanie či jedlo?
To je určite možné, pretože aj všetci ľudia na Západe v zásade prešli touto fázou. Tie šičky boli kedysi vo Veľkej Británii, keď sa tam rozbiehala priemyselná revolúcia. Potom sa presunuli do USA, keď sa tam rozbiehal priemysel, aj tam hral na začiatku veľkú rolu textilný priemysel. Textilný priemysel je charakteristický pre ekonomiku, ktorá sa ešte len rozvíja.
I tam ľudia žili v ťažkých podmienkach, ich mzdy neboli vysoké, nebola to stredná trieda. Ale postupne, ako tamojšia ekonomika rástla a bohatla, zlepšila sa aj životná úroveň týchto ľudí. Takže určite je to možné. Teraz je otázka, ako je to možné a ako to dokázal Západ.
Nie je to len tým, že sa tieto práce presunuli do iných krajín, pričom daný problém sa nevyriešil, len sa premiestnil inam?
Keby tu nebola táto práca, ľudia by sa nemali automaticky lepšie. Keby sa tam nepresunul kapitál, fabriky a podnikatelia, boli by na tom ešte horšie. Oni ich do fabrík nenahnali násilím, len im ponúkli trošku lepšie životné podmienky, ľudia tam išli dobrovoľne. Je to taký prirodzený priebeh.
Skúsme si predstaviť svet, kde by z nejakého dôvodu zanikla západná civilizácia. V Indii či Bangladéši zrazu nenastane raj a nebudú sa tam mať všetci lepšie, lebo napríklad šičky nebudú mať prácu. Budú žiť v extrémnej chudobe, pracovať na poli ešte ťažšie a dlhšie a niektorí možno aj umrú od hladu.
Chudoba je prirodzený stav ľudstva. To je axióma, z ktorej vychádzame my ekonómovia. Prirodzený stav nie je, že sme všetci bohatí alebo stredná trieda a máme sa dobre. Ľudia drvivú väčšinu svojej evolučnej histórie žili v pomerne chudobných podmienkach, povedzme od poľnohospodárskej revolúcie. Ľudia museli dlho pracovať, objavovali sa hladomory, životná úroveň bola na nízkej úrovni.
Thomas Malthus mal teóriu, že množstvo ľudí rastie exponenciálne, ale dostupné potraviny rastú lineárne, pomalšie. A preto to stále udržuje ľudí aj ostatné zvieratá na nejakej hranici prežitia. V skratke, narodí sa a prežije len toľko jedincov, koľkých dokáže uživiť ekonomika, respektíve koľkých dokážu uživiť dostupné zdroje v prírode. Volá sa to maltuziánska pasca. Čiže my sme väčšinu existencie žili v tejto maltuziánskej pasci, až potom približne v 18. storočí sa niečo stalo a nastal ekonomický rozmach.
Začalo sa to ekonomickým rastom vo Veľkej Británii, potom sa presunul do západnej Európy, neskôr do USA a teraz sa to pomaly presúva aj do východnej časti sveta. V Indii a Číne postupne narastá životná úroveň a podiel extrémnej chudoby klesá. V Afrike je situácia stále zlá, ale máme aj úspešné príklady krajín, ktoré sa relatívne nedávno dostali z extrémnej chudoby na strednú triedu. Napríklad priemerná mzda vo východnej časti Číny už pomaly dosahuje úrovne ako tu vo východnej Európe.
Pracujúce dieťa. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: poco_bw
Práca vo fabrike je zlá, ale alternatíva je ešte horšia
Je nevyhnutné, aby na svete pretrvávala chudoba? Aby tu boli vykorisťovaní ľudia pracujúci veľmi lacno, vďaka ktorým môže fungovať vyspelý svet tak, ako funguje? Je pravda, že vďaka vykorisťovaným ľuďom v tretích krajinách môžeme žiť my tak, ako žijeme, a kupovať si napríklad tričká za 15 eur?
Určite nepotrebujeme. My ekonómovia nevidíme zbohatnutie západného sveta prostredníctvom vykorisťovania Východu, ale skôr je to vedecko-technický pokrok plus kumulácia kapitálu, čo nám umožňuje zvyšovať efektivitu práce. Vďaka tejto produktivite práce sme bohatí.
A aj ľudia na chudobnom Východe majú perspektívu, možnosť, ale musí tam nastať to, čo sa stalo u nás. V prvom rade je to stabilná spoločnosť, v ktorej sa dá alebo oplatí podnikať, právny štát, kde funguje súkromné vlastníctvo, vynucovanie kontraktov, kde nehrozí, že vás o pár rokov nejaký diktátor zbaví majetku a podobne. Toto všetko sú nutné podmienky na to, aby sa v danej spoločnosti mohol naakumulovať kapitál, mohli sa vybudovať fabriky a všetko to, čo zvyšuje efektivitu práce. Potom sa budú mať ľudia lepšie.
O tom je v zásade ekonómia. Adam Smith o tom písal v knihe Bohatstvo národov a odvtedy sa tomu ekonómovia venujú. Síce nemajú všetky odpovede, ale určite sa dá uskutočniť, aby mali všetci ľudia plat, z ktorého by vyžili.
Použijem zase ten istý príklad. Myslíte, že keby zo dňa na deň zmizli krajiny tretieho sveta, mali by sme problém ušiť tričká? Alebo že by sme tak výrazne schudobneli, že by sa naša životná úroveň vrátila do prvopočiatkov? Ja si myslím, že životná úroveň by trochu poklesla, lebo s nimi obchodujeme a ten obchod je výhodný aj pre nás. Ale keďže staviame atómové elektrárne, vyrábame autá a máme umelú inteligenciu, predpokladám, že by sme zvládli ušiť aj tričká, síce by boli drahšie ako tie ich, ale nebola by to zásadná zmena životnej úrovne.
Ale čo by sa stalo, keby to bolo naopak? Keby sme zmizli do nejakej čiernej diery my v západnom svete a ostal by len chudobný východ? Čo by im to pomohlo? Odrazu by stratili odbyt, fabriky by sa zatvorili. Čo by tí ľudia robili? Aká by bola pre nich alternatíva?
Rozumiem, ale pred pár rokmi na Slovensku takmer skrachovala nemenovaná odevná značka, pričom jedným z faktorov mala byť práve „drahá“ pracovná sila na Slovensku. A toto sa týka všetkého – kávy, banánov, elektroniky a iných produktov. Keby mali ľudia z tretích krajín vyššie platy, nemohli by sme si my tu na Slovensku (či inde v Európe) toho toľko kúpiť ako dnes, zjednodušene povedané.
Kedysi som písal článok o tom, aká je štruktúra nákladov na jedny tenisky. Tenisky stoja sto eur, keď ich kupujeme v obchode. V tom sú zarátané náklady na prepravu, marketing, maloobchod, veľkoobchod, poistenie tovaru. Náklady na šičku tvoria malé percento, takže aj keby sme jej výraznejšie zvýšili mzdu, len čiastočne by to zmenilo cenu tenisiek. Ale výrobcovia tenisiek si to aj tak nemôžu dovoliť spraviť, lebo zákazníci by hneď prešli ku konkurencii, ktorá ponúka nižšie ceny.
Výrobcovia nemôžu svojvoľne stanovovať ceny. Keby to mohli robiť, tak ich zvýšia, a tak si zvýšia zisk. Lenže to nemôžu. Zisková marža týchto spoločností je veľmi nízka, sú to jednotky percent, 4 – 5 percent. V celom procese od výroby cez naskladnenie, transport a podobne si každý podnikateľ z toho zoberie svoje 4 percentá. A to preto, že všade je konkurencia.
Vyčerpaný pracovník. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: Farid_Ahmed
Pomôže bojkotovať značky, ktoré vykorisťujú zamestnancov?
Dobre, ešte by som sa vrátila k predchádzajúcej téme. Prečo potom jedny tenisky stoja 20 eur a iné 100 eur? Ľudia často platia len za značku a v takom prípade by už firma mohla mať maržu aj desiatky percent, nie?
Áno, no na konci dňa sa to priemeruje. Na niektorých teniskách môžu prerábať a na iných zarábajú viacej, ale my sa musíme pozerať na celkové čísla. Na to, koľko je priemer.
Ale pýtate sa dobre. Prečo stoja jedny tenisky 20 eur a druhé 100 eur, keď sú náklady pomerne rovnaké? Len preto, že majú pár pásikov navyše? Toto je niečo, čo ekonómovia dlhodobo riešia. A odpoveď je, že je to výsledok ponuky a dopytu. Jednoducho keď sú ľudia ochotní platiť za to, že majú pásiky navyše, podnikatelia si to budú účtovať. Na konci dňa bude však konkurencia tlačiť mieru ziskovosti k nejakým priemerným úrovniam.
Niektorí spotrebitelia sa snažia bojkotovať niektoré značky, ktoré zamestnávajú ľudí v zlých podmienkach tým, že od nich nenakupujú produkty. Pomôžu tým?
Záleží na tom, proti čomu bojujú. Viem si predstaviť firmy, ktoré využívajú niečo ako otrokov, teda ľudí, ktorí nepracujú dobrovoľne, držia ich nasilu a podobne. Vtedy týmto ľuďom naozaj pomôže, keď sa zbavia otrokára, ktorý skrachuje vďaka tomu, že niekto nekupuje jeho značku. Ale toto je asi marginálna časť priemyslu v Bangladéši alebo vo východoázijských krajinách.
Predpokladám, že hoci je to ťažká práca v ťažkých podmienkach, väčšina ľudí tam ide dobrovoľne, pretože je to pre nich stále lepšia alternatíva, než keby prácu nemali.
Sú výskumy, ktoré sa pozerajú na to, čo sa stalo, keď zakázali detskú prácu v nejakých rozvojových krajinách. Výsledkom je, že deti už nie sú vo fabrike, kde by mali aspoň nízky príjem a pomohli by svojej rodine prežiť, ale sú na smetisku, kde hľadajú aspoň nejakú potravu alebo nejaké železo, ktoré môžu potom predať v zbernom dvore, alebo pracujú ako prostitútky/prostitúti. Čiže život vo fabrike je zlý, nechceme, aby deti pracovali, ale to nedosiahneme tým, že im zakážeme pracovať.
Mnohokrát je táto práca prvý krok k tomu, aby si niečo nasporili, potom si našli lepšiu prácu alebo sa nejak posunuli ďalej.
Ekonómovia často prichádzajú k záverom, ktoré sú neintuitívne. Ľudia majú často dobrý úmysel, ale vo finále to môže mať horšie následky.
Portrét miestnej ženy v meste Bissau. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: Tiago_Fernandeživot
Ako brzdí kultúra blahobyt
Môžu teda za desiatky rokov rozvojové krajiny dobehnúť vyspelý, bohatý Západ? Môžu byť ľudia na celej planéte na rovnakej životnej úrovni?
Neviem, či môže byť celá planéta na rovnakej životnej úrovni, ale určite sa môže mať lepšie. Môže narásť absolútna úroveň blahobytu. Relatívna úroveň blahobytu je, keď má niekto viac, niekto menej. Absolútna úroveň je, keď máme všetci veľa, ale až tak nás netrápi, že niekto má ešte viac.
Ale to je ťažké, lebo je to spojené aj s kultúrou. Zmeniť kultúru je extrémne náročné. Kultúra sú veci, ktorým veríme, ktoré považujeme za prirodzené, dôležité, a ovplyvňuje to naše vzorce správania.
Mnohé kultúry sú akoby zaseknuté v nejakej rovnováhe a je veľmi ťažké to zmeniť. Práve preto je aj veľmi ťažké zmeniť blahobyt a bohatstvo v nejakej spoločnosti, lebo to jednoducho nedokážu.
Môj obľúbený príklad je Afganistan. Prišli tam Američania, vyhnali teroristov z al-Káidy, zabezpečili demokratické voľby, vyhrali nejakí miestni politici a snažili sa vybudovať demokraciu. Jednoducho im dali formálne pravidlá, ako vyzerá ústava, zákony, ako vyzerá proces demokracie. Dali im to, strážili to (zbraňami) a oni sa to mali naučiť. Po dvadsiatich rokoch museli odtiaľ Američania utiecť a zas to ovládajú teroristi. Keď sa tam robia prieskumy, tak 90 percent opýtaných verí, že by tam malo byť právo šária nadradené sekulárnym zákonom. A to je tým, že ľudia majú v sebe túto kultúru hlboko zakorenenú.
A to je spojené s ekonómiou. Afganistan je taký chudobný a nedostane sa z toho tak skoro, lebo tam nikto nepríde a nezačne budovať fabriky, podnikať, investovať, hromadiť kapitál, ktorý potom zvýši efektivitu práce bežných ľudí, vďaka čomu by mohli byť bohatší.
Kultúra je dôvod, pre ktorý sa ekonómom ešte nepodarilo prísť s návodom, ako zaručene pomôcť krajinám zbohatnúť. My ekonómovia vieme, ako sa tvorí bohatstvo, ale nevieme to preniesť do iných spoločností, lebo majú kultúru, ktorá s tým nie je kompatibilná.
Ale dá sa to nejakým spôsobom resetovať, zväčša po veľmi veľkých udalostiach. Napríklad Japonsko bolo po druhej svetovej vojne medzi porazenými krajinami, zbombardované, tiež tam dovtedy mali kultúru, ktorá blokovala ekonomický rast, ale prehrali, kapitulovali a napokon nejako dokázali vybudovať spoločnosť a dnes sú moderným rozvinutým štátom.
V chudobných krajinách majú ženy väčšinou zlé postavenie v spoločnosti. Je to aj rodová rovnosť, čo umožňuje rýchlejší ekonomický rast?
Áno, samozrejme. Určite zhoršuje situáciu, keď ženy nemôžu pracovať a realizovať sa. Takto odstránite z pracovného trhu polovicu ľudského kapitálu, toho najvzácnejšieho kapitálu, aký existuje.
(LDS)
