Klimatológ Jozef Pecho: Otepľovanie sa môže dostať do takých „obrátok“, že globálny klimatický systém sa začne ohrievať samovoľne


Klimatológ Jozef Pecho: Otepľovanie sa môže dostať do takých „obrátok“, že globálny klimatický systém sa začne ohrievať samovoľne

Napriek tomu, že sa o globálnom otepľovaní hovorí čoraz viac, spoločnosť stále nepodniká dostatočne výrazné kroky na to, aby odvrátilo klimatické hrozby. Podľa Mgr. Jozefa Pecha, klimatológa na Oddelení klimatologickej služby Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave tak môžeme čakať extrémne výkyvy počasia aj na Slovensku, oveľa viac klimatických utečencov, ale aj kolaps prírodných spoločenstiev.

Téme klimatológia sa budeme venovať aj v rámci Festivalu vedeckých filmov 2019, kde bude na tému diskutovať aj Mgr. Jozef Pecho. Vypočuť si ho môžete v utorok 28. 5. o 9.00 a o 17.00 hod. v priestoroch CVTI SR.

J. NOVÁKOVÁ: Na Slovensku sme si už pomaly zvykli, že často nemáme jar a jeseň, zimy sú všelijaké a letá často prekvapia extrémnymi teplotami. Je to následok globálneho otepľovania alebo sú to len bežné výkyvy počasia?

J. PECHO: V dlhých časových radoch priemernej ročnej alebo sezónnej teploty vzduchu registrujeme v období posledných minimálne 60 rokov veľmi významný a rýchly nárast ich hodnôt. Najrýchlejší je tento nárast v lete, v niektorých letných mesiacoch (júl – august) sa priemerná teplota vzduchu zvýšila aj o viac ako 2 °C od roku 1951. Ide o veľmi rýchlu zmenu. Napríklad, v minulom roku, teda 2018, sme dokonca na niektorých meteorologických staniciach (napríklad Žihárec) zaznamenali prvýkrát v histórii meteorologických meraní a pozorovaní priemernú ročnú teplotu na úrovni 13 °C. Aby sme si vedeli lepšie predstaviť, čo táto hodnota znamená, využijem jedno porovnanie. Takéto hodnoty sa bežne vyskytovali v 50. a 60. rokoch v Miláne. Inak povedané, klimatické podmienky na južnom Slovensku sa v exponovanejších rokoch začínajú podobať klíme severného Talianska a Balkánu.

S otepľovaním samozrejme súvisia aj ďalšie fenomény. Opäť použijem príklad z minulého roka, kedy sme zaznamenali rekordne dlhé obdobie s výskytom letných teplôt (teplota vzduchu v priebehu dňa bola minimálne 25 °C). V minulom roku toto obdobie trvalo celých 140 dní, teda takmer 40 % trvania kalendárneho roka. Letné obdobie sa nám teda predlžuje, a to predovšetkým na úkor prechodných ročných období, jari a jesene. V posledných rokoch pozorujeme na Slovensku pomerne rýchle prechody medzi zimnými a letnými podmienkami. V roku 2018 trvala jar len dva týždne.

J. N.: V súvislosti s globálnym otepľovaním hovoríme často aj o extrémnom počasí. Čo môžeme čakať v budúcnosti vo svete?

J. PECHO: Väčšia extrémnosť počasia ide ruka v ruke s meniacou sa klímou, to je dnes už celkom objektívny fakt potvrdený empirickými údajmi z celého sveta, vrátane Slovenska. Zväčšuje sa nielen extrémnosť teploty vzduchu (napríklad v letnom a jarnom období pribúda počet a dĺžka období s veľmi vysokými dennými teplotami), ale aj extrémnosť „charakteristík“ hydrologického cyklu, a to tak atmosférických zrážok, ako aj meteorologického sucha (nedostatok zrážok). Obdobia bez zrážok sa začínajú významne predlžovať a striedajú ich krátke obdobia s výdatnými a zväčša prívalovými zrážkami, platí to najmä v teplej časti roka. Toto je z pohľadu retencie (záchytu) vody v krajine nepriaznivý a nevyhovujúci stav, ktorý zväčša vedie ešte k väčšiemu suchu. Dnes je už veľmi pravdepodobné (predovšetkým na základe scenárov klimatickej zmeny, ktoré sa opierajú o modelové výstupy globálnych a regionálnych klimatických – fyzikálnych „simulácií“), že s podobným, prípadne ešte horším režimom klímy budeme konfrontovaní aj v budúcnosti, a to aj na Slovensku.

J. N.: Čo to bude v praxi znamenať, aké extrémy môžeme čakať na Slovensku? Môže sa naša oblasť stať tropickou?

J. PECHO: Slovensku, pravdepodobne, zatiaľ tropická klíma nehrozí, minimálne nie v tomto storočí. Klimatické scenáre počítajú s tým, že priemerná ročná teplota vzduchu sa pravdepodobne zvýši do roku 2100 o 3 až 4 °C (stredný scenár), v horšom prípade o 5 až 6 °C. Klimatické podmienky v južných regiónoch Slovenska tak nadobudnú subtropický ráz, jar a jeseň sa z režimu takmer alebo úplne vytratia, leto bude dlhé, veľmi teplé a zväčša aj suché, zima bude mierna a pravdepodobne aj vlhká (daždivá). Hranica rozšírenia trvalej a stabilnej snehovej pokrývky sa posunie do vyšších nadmorských výšok, kde môže byť snehu pomerne dosť. V prípade extrémov treba počítať aj v budúcnosti s väčšou extrémnosťou zrážok, najmä tých, ktoré budú vypadávať pri búrkach. Ich celkové množstvo bude v týchto prípadoch narastať.

J. N.: A čo – pre nás – také extrémy ako tornáda a hurikány?

J. PECHO: Tornáda sa sporadicky vyskytujú na Slovensku už dnes, je možné, že ich výskyt bude v teplejšej klíme o niečo vyšší, no s istotou to dnes zatiaľ povedať nedokážeme. Hurikánov, teda tropických cyklónov, sa zatiaľ na Slovensku veľmi obávať nemusíme, ide o atmosférický fenomén, ktorý vzniká nad teplými tropickými oceánmi a občas zasiahnu priľahlé pobrežia. Slovensko aj v budúcnosti bude vnútrozemská krajina, takže je takmer vylúčené, aby sme pocítili priame (ničivé) dôsledky plno rozvinutého hurikánu.

J. N.: Za posledných 100 rokov sme videli oteplenie sveta o 1 stupeň (v porovnaní s obdobím pred priemyselnou revolúciou). Teraz klimatológovia bojujú o to, aby sa podarilo udržať oteplenie o 1,5 stupňa. Je pri súčasnom priemysle niečo také vôbec možné?

J. PECHO: Ciele z Paríža, teda Parížskej dohody (2015) majú ambície odvrátiť do roku 2100, oteplenie o 2 °C, v tom lepšom prípade o 1,5 °C. Ak by sme tento cieľ dosiahli, je pravdepodobne (minimálne 60 %), že sa v budúcnosti môžeme vyhnúť ešte horším dôsledkom otepľovania, ako zažívame už dnes. Záväzky jednotlivých signatárskych krajín z Paríža sú však zatiaľ pomerne slabé, vo väčšine prípadov zatiaľ málo ambiciózne, a niektoré štáty ich zatiaľ ani neplnia, dokonca ich začínajú opúšťať. Ak by sa záväzky ohľadom redukcií emisií skleníkových plynov (napr. Európska únia chce do roku 2030 znížiť svoje emisie o 40 % v porovnaní s rokom 1990) nakoniec po roku 2020 aj plnili, stále nás čaká na globálnej úrovní oteplenie o minimálne 3 °C, čo je príliš veľa. Ak by sme cieľ na odvrátenie oteplenia do 1,5 °C mysleli dostatočne vážne, do roku 2030 by sme mali na globálnej úrovni klesnúť s celkovými antropogénnymi emisiami minimálne o 45 % a pred rokom 2050 o 100 %. Takýto scenár je zatiaľ krajne nereálny a jeho plnenie si bude vyžadovať nielen nasadenie technológií na odoberanie oxidu uhličitého z atmosféry, ale aj veľmi zásadne zmeny zdaňovania fosílnych palív a celej globálnej ekonomiky, vrátane životného štýlu jednotlivcov. Vzhľadom na zatiaľ minimálny progres riešenia týchto otázok a fakt, že globálna koncentrácia skleníkových plynov rastie rýchlejšie ako kedykoľvek predtým, je riešenie príčiny klimatickej zmeny zatiaľ v nedohľadne.

J. N.: Spomínate, že aj pri naplnení niektorých sľubov z Parížskej dohody Zem čaká oteplenie o 3 °C. Najčastejšie skloňovanou zmenou je však 1,5 °C. Takáto zmena by vraj bola ešte pre Zem znesiteľná, ale napríklad 2 °C stupne už nie. Prečo je ten „pol stupeň“ taký dôležitý?

J. PECHO: Jedným z kľúčových posolstiev jasne vyplývajúcich zo správy IPCC (správa Intergovernmental Panel on Climate Change bola zverejnená v októbri 2018) je, že už v súčasnosti, pri oteplení o 1 °C v porovnaní s predindustriálnym obdobím, je možné na Zemi sledovať ďalekosiahle, a často aj dramatické dôsledky zmeny klímy (najmä v chudobnejších regiónoch sveta), extrémneho počasia, zvyšovania hladiny morí a oceánov a rýchleho otepľovania polárnych regiónov (najmä Arktídy). Správa popisuje konkrétne dôsledky zmeny klímy, ktorým by sa dalo zabrániť tým, že obmedzíme celkové otepľovanie na maximálne 1,5 °C (v porovnaní s cieľom o 2 °C). Napríklad, celosvetový nárast hladiny oceánov do konca 21. storočia by bolo možné „zmierniť“ až o 10 cm, alebo šanca na záchranu tropických koralových útesov by sa významne zvýšila. Ak by sme dôsledky špecifikovali pre konkrétne regióny sveta, rozdiely medzi 1,5 °C a 2 °C by boli dokonca ešte výraznejšie. Napríklad v oblasti Stredomoria by sa dostupnosť vodných zdrojov zhoršila dvojnásobne pri oteplení do 2 °C v porovnaní s 1,5 °C. Niektoré z najhustejšie obývaných regiónov sveta, napríklad južná Ázia, by čelili výrazne vyššiemu riziku straty poľnohospodárskych výnosov v dôsledku kombinovaného účinku extrémne vysokých teplôt vzduchu a dlhotrvajúceho sucha. Obmedzenie globálneho otepľovania na úrovni 1,5 °C by takisto poskytlo ľuďom a prírodným spoločenstvám dlhší čas na adekvátnejšiu a efektívnejšiu adaptáciu na nové klimatické podmienky a umožnilo by im tak zotrvať pod kritickými prahovými hodnotami možného rizika.

Mgr. Jozef Pecho

J. N.: Kde v súčasnosti vidíme najvýraznejšie dopady globálneho otepľovania?

J. PECHO: Celkom jednoznačne a žiaľ najtvrdšie pociťujú dôsledky meniacej sa klímy ľudia v tropickom klimatickom pásme, a to najmä v chudobnejších oblastiach Afriky a Južnej Ameriky (sucho), Indie (extrémne počasie), súostroví juhovýchodnej Ázie (Filipíny – tajfúny) a na pobreží tropických ostrovov, najmä v Tichom oceáne (rast hladiny oceánu, napríklad Kiribati, Tuvalu, Samoa, atď.). Extrémnejšie počasie, dlhšie obdobia sucha, extrémnejšie dažde či rast hladiny oceánov, strata živobytia v dôsledku kolapsu prírodných spoločenstiev (morské koraly) nútia ľudí migrovať do oblastí, kde sa uživia. Do pohybu sa dostavajú milióny ľudí. Len v období rokov 2008 až 2013 v dôsledku klimatickej zmeny migrovalo viac ako 23 miliónov ľudí a v mnohých oblastiach sa už dá doslova hovoriť o klimatických utečencoch. Je veľmi pravdepodobné, že táto situácia sa bude v budúcnosti ďalej zhoršovať.

J. N.: Existuje podľa vás reálne riešenie, ktoré pomôže ľudstvu aj prírode prežiť v čo najlepších podmienkach?

J. PECHO: Áno, určite existuje. Je ním podľa môjho názoru zásadné a rýchle prehodnotenie konzumného spôsobu života (úroveň jednotlivca) a rýchlejšie presadzovanie potrebnej legislatívny na obmedzenie emisií skleníkových zdrojov z priemyslu, poľnohospodárstva, dopravy a odlesňovania (národná a globálna úroveň). Čím rýchlejšie tento prístup pochopíme, tým lepšie pre nás a život na Zemi. Realita je však o niečom inom, len veľmi málo ľudí, zvlášť tých bohatých, si uvedomuje v plnom rozsahu vážnosť celej situácie a niečo pre to aj robí.

J. N.: Mnoho svetových lídrov a šéfov veľkých priemyselných korporácií popiera existenciu, alebo minimálne zatvára oči pred klimatickými zmenami. Čo ich podľa vášho názoru dokáže motivovať, aby sa rozhýbali?

J. PECHO: Národné či nadnárodné korporácie a politické špičky častokrát veľmi účelovo blokujú efektívne a navrhované riešenia (napr. progresívne zdanenie či uhlíková daň). Ide im o zisk, chcú čo najdlhšie udržať status quo, aby z tohto systému vyťažili ešte viac. Pri zodpovedaní tejto otázky mi skutočne dochádzajú nápady. Keďže hlavnou prioritou a žiaľ aj hodnotou súčasnej doby je kapitál a rýchly zisk, je ťažké uvažovať o inej ako ekonomickej (finančnej) motivácii. Otázkou je, či toto je tá správna cesta. Podľa mňa nie.

J. N.: Kedy nastane bod, z ktorého už nebude návratu?

J. PECHO: Na túto otázku, žiaľ, dnes asi nikto neponúkne presnú odpoveď. Klimatológovia či iní odborníci aj napriek tomu, že majú dnes už k dispozícii veľmi sofistikované vedecké metódy, to presne nevedia. Je rovnako pravdepodobné, že tento „bod zlomu“ je už za nami, ako aj to, že sme ho ešte nedosiahli a máme ešte niekoľko rokov alebo dokonca desaťročí. Pokiaľ sa ale pozrieme do hlbšej histórie Zeme na vývoj koncentrácie oxidu uhličitého zistíme, že stabilnou a pravdepodobne aj bezpečnou koncentráciou tohto skleníkového plynu môže byť hodnota okolo 350 ppm – tú sme dosiahli okolo roku 1992, dnes sme na 415 ppm a ďalej rýchlo rastie. Pri koncentrácii okolo 400 ppm bolo v minulosti o minimálne 2,5 až 3 °C teplejšie ako máme dokonca už dnes. Takže je celkom možné, že keby sme všetky zdroje emisií skleníkových plynov zastavili už zajtra, otepľovanie sa zastaví na týchto hodnotách celkového oteplenia. No každý ďalší rok strávený otáľaním a prešľapovaním nás posúva k vyšším hodnotám očakávaného oteplenia, a teda aj bližšie k možnému bodu, z ktorého už nebude návrat.

J. N.: Čo by to vlastne znamenalo?

J. PECHO: Otepľovanie sa môže dostať do takých „obrátok“, že globálny klimatický systém sa začne otepľovať takpovediac nekontrolovateľne a samovoľne, a to by bolo to najhoršie, čo si ako klimatológ viem predstaviť. Ak by sa tak stalo, je celkom možné, že atmosféra Zeme prestane v istom okamihu v budúcnosti podporovať existenciu komplexného života na zemskom povrchu, aj preto už niektorí z nás hovoria o klimatickej zmene ako o existenčnej kríze (nielen pre ľudí a modernú civilizáciu, ale aj pre život ako taký).

J. N.: Ekologické myslenie a záujem o globálne otepľovanie a jeho riešenie je výraznejší v krajinách s dobrou ekonomikou, napríklad v Škandinávii. Čo ale menej rozvinuté krajiny, napríklad v Afrike či Ázii, kde popri ostatných problémoch tieto otázky zatiaľ príliš neriešia?

J. PECHO: To je, žiaľ, pravda. Chudobní ľudia jednoducho musia riešiť iné, zväčša existenčné problémy. Nemožno sa im samozrejme čudovať. Environmentálna výchova či správanie a riešenie podobných problémov je v tomto prípade druhoradé, dokonca nepodstatné. Práve preto by svetové spoločenstvo malo usilovať aj o to, aby chudobnejšie krajiny, zvlášť v Afrike a Ázii, mohli rýchlejšie napredovať v celkovej vzdelanosti, ale nakoniec aj v pripravenosti adaptovať sa na konkrétne dôsledky zmeny klímy.

J. N.: Čo vás priviedlo k tejto práci a kedy ste sa rozhodli venovať sa klimatológii?

J. PECHO: Prírode a environmentálnym problémom sa venujem už od mladosti. Už na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia som mal možnosť sledovať informácie o tom, ako človek výrazne prispel k vtedy veľmi aktuálnemu problému ozónovej diery nad Antarktídou. Neskôr sa môj záujem rozšíril aj na meteorológiu, klimatológiu a fyzickú geografiu, a odtiaľ bol už len malý krôčik k problematike zmeny klímy.

J. N.: Čo na vašej práci považujete za najprospešnejšie/najdôležitejšie pre vás a spoločnosť?

J. PECHO: Hovoriť o klimatickej zmene a jej dôsledkoch s čo možno najväčším množstvom ľudí a poukázať na možné riešenie. Venujem sa tejto problematike už takmer 20 rokov a za ten čas som si uvedomil najmä to, že okrem dôsledne pripravených podkladov (fakty) je minimálne rovnako dôležitý jazyk a spôsob, akým tento problém ľuďom vysvetľujete. Musí byť dostatočne jednoduchý, prístupný a plný „prirovnaní“. Ľudia sa v odborných termínoch, grafoch a číslach málokedy orientujú, a to musí klimatológ kompenzovať jasnou a zrozumiteľnou rétorikou.

 

Zhovárala sa: Jana Nováková pre portál Veda na dosah

Foto: z archívu Jozefa Pecha

Uverejnila: VČ

Súvisiace:

Hore
Publikácie Veda v CENTRE
výtvarná súťaž TVT 2019
Aurelium - centrum vedy
Vedec roka 2018
QUARK
Prechod VK na VND - leto
fotografická súťaž TVT 2019
Noc výskumníkov 2019
kúpa časopisov jún 2016
Atmosféra počas TVT 2018
TVT 2019
TVT 2018 články
TAG História
TAG Rozhovor
TAG Publikácia
TAG Zaujímavosti vo vede
TAG Centrum vedy
TAG Mládež
TAG QUARK
TAG Ženy vo vede
TAG Spektrum vedy
TAG Slovenská veda
banner záhrady
Zaujímavosti vo vede
Úroveň hladiny morí sa v minulosti o rád alebo viac odlišovala od súčasného stavu.
Zistite viac