Mesačník Quark oslavuje v septembri 20. výročie svojho vzniku. História časopisu sa začala písať v roku 1995, kedy sa Quark stal pokračovateľom známeho populárno-náučného časopisu Elektrón.
Svojim čitateľom sa snaží novinky z oblasti vedy a techniky „tlmočiť“ pre nich najzrozumiteľnejšou formou. To, že sa to časopisu darí, je zrejmé zo stabilnej čitateľskej základne, ktorú si za dlhých 20 rokov stihol vybudovať. Čítajú ho najmä študenti, pedagógovia a všetci, ktorí sa chcú kontinuálne vzdelávať a zaujímajú sa o vedecko-technické zaujímavosti z rôznych oblastí života.
Pri príležitosti 20. výročia vzniku časopisu Quark sme vyspovedali jeho šéfredaktorku Ing. Janu Matejíčkovú:
NCP VaT: Kedy vo vás skrsla myšlienka byť publicistkou?
J. M.: Pravdupovediac, ja som čo i len myšlienku na publicistiku absolútne odmietala. A nakoniec sa mi práca v redakcii stala osudnou J
NCP VaT: Čo vás teda priviedlo k práci pre časopis Quark? Ako ste sa dostali k šéfredaktorskej stoličke a koľko rokov pôsobíte na tomto poste?
J. M.: Môj nezáujem o prácu v médiách pochádzal ešte z detstva. Vyrastala som v novinárskej rodine, otec Eduard Drobný (viď. foto nižšie), bol 
motoristický novinár, veľký popularizátor vedy a techniky, zakladateľ časopisu Elektrón. Celý život som sa pohybovala v publicistickom ovzduší, vedela som, čo práca v redakcii prináša, preto som sa jej bránila a ani som nemala odvahu pomýšľať na ňu. Napriek tomu som už od strednej školy opravovala korektúry, písala krátke príspevky a zúčastňovala som sa tlačových konferencií. A napokon, keď som bola už tretí rok na materskej dovolenke a potrebovala som sa nejako intelektuálne odreagovať, začala som spolupracovať s detským časopisom Fifík. Po skončení materskej som do redakcie Fifíka nastúpila, a tým som spečatila svoju kariéru. Medzitým otec založil v roku 1995 aj časopis Quark a viedol ho. Keď mi v roku 2006 ponúkol miesto šéfredaktorky, presunula som sa vo vydavateľstve Perfekt o jedno poschodie nižšie a vrhla som sa do nového dobrodružstva. Pretože pracovať pre vedecko-technický časopis je dobrodružstvo.
NCP VaT: Prečo?
J. M.: Mne osobne prináša práca v našom popularizačnom časopise samé nové podnety. A cestovanie. Hneď v prvom roku môjho šéfredaktorovania sme dostali do redakcie pozvánku do Barcelony na európske stretnutie žurnalistov, venujúcich sa popularizácii vedy. Zo Slovenska vtedy nikto nechcel ísť, tak som sa prihlásila ja. Touto cestou som sa dostala do zoznamu Generálneho riaditeľstva Európskej komisie pre výskum a inovácie a začali ma pozývať na podujatia po celej Európe. Navštívila som miesta, o ktorých sa mi ani nesnívalo – laboratórium v Helsinkách, v ktorom sa skúmajú stĺpce grónskeho ľadu, staré niekoľko tisícročí. Alebo tunel v parížskom výskumnom centre NeuroSpin pre výskum mozgu. V tuneli mal byť umiestnený obrovský magnet pre magnetickú rezonanciu s hodnotou 11,7 tesla. Pre porovnanie: bežná hodnota, s ktorou sa stretneme na lekárskom vyšetrení u nás, je 1,5 tesla, modernejšie pracoviská majú zariadenie s 3 tesla. Alebo sme sa prechádzali v rozostavanom švajčiarskom Gotthardskom tuneli dlhom 57 km, čo je najdlhší tunel na svete. Preto som mohla našim čitateľom sprostredkovať zážitky a dojmy z miest, na ktoré sa bežný smrteľník nedostane. V roku 2009 prišla kríza a cestovanie sa veľmi obmedzilo. Mrzí ma to však iba trochu, keďže tieto pracovné cesty bývajú veľmi únavné, program je nabitý od rána do neskorého večera, kedy už človek doslova padá od vyčerpania.
NCP VaT: Čo veselé ste zažili na týchto cestách?
J. M.: Neviem, či je to až také veselé, ale pobavilo ma, keď sme veľká skupina európskych novinárov po jednom
mimoriadne namáhavom dni vystúpili asi o pol deviatej z autobusu hladní, spotení a nesmierne unavení. Podľa programu mala nasledovať večera v zámku Versailles, preto sme napriek všetkému predsa len boli všetci veľmi zvedaví, aké to tam bude. Každý sa pred vystúpením z autobusu ešte snažil čo-to so sebou urobiť, aby v reprezentatívnych priestoroch nepôsobil po celom dni odstrašujúco. O čo väčšie bolo prekvapenie, keď sme sa síce nachádzali na území zámku Versailles, ale recepcia sa odohrávala v konskej aréne, kde ešte pred chvíľou trénovali kone. Tak sme stáli uzimení a ustatí (ale upravení) pri stolíkoch s jedlom, v povetrí sa vznášala konská aróma a po ničom inom sme netúžili, len aby nás už odtiaľ konečne odviezli.
NCP VaT: Čo vás najviac baví na vašej práci?
J. M.: Tvorivosť, stretávanie sa so zaujímavými a vzácnymi ľuďmi, nutnosť sledovať novinky vedy a techniky, nepretržité vzdelávanie sa. Najviac ma však fascinujú mladí ľudia, stredoškoláci, ktorí prekračujú hranice svojich školských povinností a venujú sa nejakému výskumu. Ich vedomosti a výsledky v tejto oblasti často presahujú úroveň doktorandov. Vždy som nesmierne pyšná, keď sú úspešní na medzinárodných súťažiach, kde reprezentujú našu krajinu. S niektorými sa mi darí zostávať v kontakte aj po skončení univerzitného štúdia. Držím im palce, aby boli prínosom pre vedu. Aj preto som veľmi rada, ak môžem ísť s nimi do zahraničia a zisťovať, že i bez výrazného materiálneho zázemia, aké majú bežne študenti v iných krajinách, sú naši mladí konkurencieschopní.
NCP VaT: Podľa čoho vyberáte témy pre vaše články?
J. M.: Časopis je kolektívne dielo. Články vyberáme spolu s ostatnými členmi redakcie podľa aktuálnosti, zaujímavosti, ale i ročného obdobia. Získavame ich objednávaním u konkrétnych autorov alebo nám ich vedci a výskumníci sami posielajú.
NCP VaT: Ako by ste zhodnotili 20 ročné pôsobenie časopisu Quark na slovenskom trhu s printovými médiami? Môžete povedať, že ste dnes jeho stabilnou súčasťou?
J. M.: Myslím si, že za dvadsať rokov existencie si už časopis našiel svoje miesto, svoje čitateľské zázemie, svojich predplatiteľov. Je rešpektovaný pre svoju serióznosť, spoľahlivosť a pestrý obsah. Zaplnil dieru po zániku svojho slávneho predchodcu – Elektrónu a ako jediný slovenský popularizačný časopis, rozširovaný aj sieťou novinových stánkov, patrí medzi stabilné médiá v kategórii vedy a techniky.
NCP VaT: Kde sa môžeme s časopisom Quark ešte stretnúť, s výnimkou novinových stánkov?
J. M.: Určite ho nájdete na všetkých významnejších popularizačných vedecko-technických podujatiach, súťažiach, v knižniciach a školách alebo si ho ľudia čítajú počas cesty v autobuse či vlaku.
NCP VaT: Čo chystáte pre čitateľov od nového roku?
J. M.: Ak nám plány vyjdú, budeme mať pravidelnú matematickú súťaž, okienko s historickými osobnosťami a ďalšie prekvapenia. Samozrejme, plánujeme pokračovať v prinášaní zaujímavého čítania o novinkách vedy a techniky, predstavovaní slovenských osobností a postrehov zo sveta okolo nás. Tak nám držte palce.
Zhovárala sa: Mgr. Viera Fábryová, CVTI SR
Foto: Ing. Jana Matejíčková
Uverejnila: ZČ