Vyštudovala muzikológiu a napriek tomu, že sa hudobnej vede aktívne nevenovala, jej štúdium ovplyvnilo celú jej kariéru. V januári si dramaturgička, redaktorka, prekladateľka a hudobná publicistka Alžbeta Rajterová prevzala od prezidentky Zuzany Čaputovej štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy.
Alžbeta Rajterová spravila pre rozvoj vážnej hudby na Slovensku naozaj veľa. Ako dramaturgička a neskôr riaditeľka Slovenskej filharmónie, ako hudobná redaktorka či prekladateľka publikácií o hudbe, ale aj ako spoluzakladateľka občianskeho združenia Centrum starej hudby. V rozhovore čerstvá laureátka štátneho vyznamenania za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenska v oblasti hudby spomína na svoje hudobné začiatky v detstve, na štúdium muzikológie, ale hovorí aj o tom, aké to bolo, prevziať si štátne vyznamenanie z rúk prezidentky.
Ako vznikal a ako sa vyvíjal váš vzťah k hudbe?
Po roku 1945 nastalo pre našu rodinu neľahké obdobie. Na odľahčenie situácie sa moja mama, ktorá bola veľmi zručná pianistka a korepetítorka, rozhodla organizovať pravidelné hudobné večierky u nás doma. Schádzali sa u nás spravidla dve klaviristky, amatérsky huslista a čelista, ktorým bol môj budúci manžel Ľudovít Rajter, budúci prvý dirigent Slovenskej filharmónie. Mala som asi 8 rokov a aktívne som sa venovala hre na klavíri. Smela som každú sobotu počúvať tieto naše domáce koncerty, ale samozrejme, po hudobnej časti som sa musela odobrať do postele. V roku 1949 sme boli na inauguračnom koncerte práve založenej Slovenskej filharmónie, ktorý dirigoval Ľudovít Rajter. Odvtedy som dlhé desaťročia nezmeškala ani jeden jediný koncert tohto orchestra. K hudbe ma teda priviedli rodičia, mala som k nej vzťah od malička. Mojím učiteľom v hre a klavíri bol vynikajúci klavirista, organista v Dóme svätého Martina a skladateľ, profesor Štefan Németh-Šamorínsky, jedna z veľkých osobností hudobného života v Bratislave a na Slovensku. To všetko, teda domáce prostredie a od samého začiatku výnimočný hudobný pedagóg, pre mňa znamenali naozaj skvelé hudobné zázemie.
Hrali ste na klavíri, mali ste výborného učiteľa a silný vzťah k hudbe. Prečo ste sa rozhodli pre štúdium vedeckého odboru – muzikológie a nie napríklad pre štúdium kompozície či interpretácie?
Napriek tomu, že som aktívne hrala a milovala hudbu, nikdy som nemala pocit, že by zo mňa mohla byť skvelá koncertná klaviristka. Cítila som, že mám svoje obmedzenie, ktoré by mi bránilo patriť k špičke. Keď som sa rozhodovala, čo budem ďalej študovať, premýšľala som nad všeličím. Môj otec bol lekár, to teda bola jedna z možností. Od útleho detstva som žila vo viacjazyčnom prostredí, takže sme s rodičmi uvažovali aj nad týmto smerovaním. Spočiatku som ani nevedela, že niečo ako muzikológia existuje. Ale keď som na ňu narazila, vedela som, že to je to, čo hľadám.
Čo vám dalo štúdium vedy o hudbe? Ako vás ovplyvnilo?
Vedeckej práci sa po ukončení štúdia muzikológie venuje len malá časť absolventov. No ku všetkým profesionálnym hudobným činnostiam, ktorým som sa venovala počas svojho života, bolo štúdium hudobnej vedy nevyhnutné. Musím však povedať, že vysoké školy na tom boli v minulosti úplne inak, ako dnes. Predovšetkým boli náročnejšie prijímacie pohovory, takže do môjho prvého ročníka sme boli na hlavný predmet hudobná veda prijaté len tri. Školu sme skončili v roku 1961 a každá z nás mala vynikajúce uplatnenie na práve uvoľnené miesta, po jednom v rozhlase, v televízii a v Slovenskej filharmónii. O miesto dramaturgičky Slovenskej filharmónie som sa uchádzala ja a zostala som s touto inštitúciou spätá niekoľko desaťročí.
Ako vám pomohla hudobná veda vo vašich profesiách?
Štúdium hudobnej vedy je popri základe, ktorý si záujemca oň prináša so sebou, vstupom do všetkých tajov a zákutí hudby. Podobne ako iné odbory, aj veda o hudbe sa venuje osobitne rôznym aspektom fenoménu hudby – napríklad štruktúre diela, spôsobu jej zápisu, charakteru zvuku, ale aj hudobným nástrojom, inštrumentálnej a vokálnej hudbe, zvuku ako takému, interpretácii, teda oživeniu hudobného zápisu a podobne. Neodmysliteľnou súčasťou štúdia je aj psychológia hudby, sociológia hudby, hudobná estetika a ďalšie súvisiace predmety. A to všetko v zrkadle meniacich sa bohatých dejín spoločnosti a kultúry. V poslednom období je súčasťou štúdia muzikológie aj manažment, ktorý sa dnes požaduje takmer vo všetkých odboroch. Absolvent muzikológie v škole síce získa všeobecný prehľad o tomto vednom odbore, no ak chce byť naozaj dobrý, očakáva sa, že sa bude vzdelávať aj samostatne. To v skratke znamená štúdium veľkého množstva odbornej literatúry, často v cudzích jazykoch. Novodobá klasická hudobná veda, ktorej centrom boli v 19. storočí nemecké jazykové oblasti, má dodnes veľký význam a samozrejme, v súčasnosti sa nemožno zaobísť bez anglickej odbornej literatúry. Dnes je už však k dispozícii aj oveľa viac prekladov do slovenčiny ako v minulosti a veľkým zdrojom informácií je aj pôvodná slovenská muzikologická literatúra. Nutnosťou je prehľad v hudobnej tvorbe od baroka až po súčasnosť.
Ak by ste mali dnes poradiť mladému človeku, či sa má vrhnúť do štúdia muzikológie, čo by ste mu odporučili?
Najskôr by som sa ho určite opýtala, čo ho k tomu vedie. Lebo ak je odpoveďou „mám rád/rada muziku“, obávam sa, že to nestačí. Určite by som sa opýtala, či mu/jej niečo hovoria mená ako Beethoven, Brahms, alebo Grieg či Suchoň. Lebo muzikológia v našom kultúrnospoločenskom priestore znamená najmä vedu o klasickej, alebo vážnej hudbe (hoci jednou z dôležitých disciplín hudobnej vedy je aj etnomuzikológia, ktorá skúma tradičnú hudbu/folklór, mimoeurópske hudobné kultúry, populárnu hudbu, džez, a hudobné subkultúry).
Nórsky skladateľ Edvard Grieg (Autor maľby: Eilif Peterssen, 1891) Foto: Wikipedia
Možno by som záujemcu alebo záujemkyňu trocha vystrašila, lebo predpokladom štúdia muzikológie je hlboký záujem o hudbu, ktorý má korene v jeho či jej živote dávno pred podaním prihlášky na vysokú školu. Ja osobne si neviem predstaviť, že by som sa o hudbu začala zaujímať až vtedy, keď som začala študovať hudobnú vedu, keďže som s hudbou vyrastala od malička. Je to nesmierne zaujímavé štúdium, je však obsiahle, a ak sa do toho chcete „zahryznúť“ poriadne, musíte sa aj poriadne snažiť. Mojím základom bol život, ktorý mi umožnili moji rodičia.
Čo si myslíte o slovenskej hudobnej scéne v oblasti vážnej hudby?
Na Slovensku máme mimoriadne kvalitných hudobníkov, to je dávno známy fakt. Problematickým stále zostáva financovanie hudobných inštitúcií. To má u nás veľké rezervy. Hudba historicky vždy závisela na mecenášoch, ktorý do nej investovali, pretože boli presvedčení, že je toho hodna. V mnohých krajinách táto tradícia pretrvala a funguje dodnes, u nás zatiaľ, žiaľ, minimálne. Pritom život profesionálneho hudobníka vôbec nie je prechádzka ružovou záhradou. Odhliadnuc od nutnej prítomnosti talentu, náročného štúdia a množstva hodín, ktoré musí profesionálny hudobník neustále venovať cvičeniu, treba zohľadniť aj špecifické detaily, ktoré možno laikom ani nenapadnú – že hudobník musí svoju „náladu“ nechať doma a nech sa stane čokoľvek, musí byť súčasťou nálady, ktorú potrebuje dosiahnuť celý orchester. Musí byť disciplinovaný – ak hrá Beethovena päťkrát za sebou, ale zakaždým s iným dirigentom, každý od neho bude vyžadovať čosi trocha inak, ako ten predošlý a on to jednoducho musí akceptovať. Mnohí si tiež nevedia predstaviť, že napríklad v modernom orchestri vzniká pri veľkom obsadení neuveriteľne silný zvuk, čo nie je náročné iba na sluch, ale aj na psychiku.
Aké sú najnovšie trendy vo vážnej hudbe? Čo určuje jej podobu?
Súčasná vážna hudba je veľmi mnohovrstvová. Niet všeobecne platného či zaužívaného hudobného štýlu, takže popri dôslednej avantgarde existuje hudba, ktorá sa priznáva k bohatej tradícií, taktiež hudba, ktorá sa inšpiruje najrôznejšími podnetmi, hudba, ktorá rozširuje tradičný inštrumentár o elektroniku či možnosti, ktoré núkajú moderné technické médiá.
Na druhej strane je silným trendom, ktorý trvá už minimálne niekoľko desaťročí, návrat, presnejšie nový pohľad, na takzvanú „starú hudbu“, do ktorej zahŕňame umeleckú (teda komponovanú) hudbu počnúc stredovekom až do konca 19. storočia. A tento trend zhodou okolností mimoriadne úzko súvisí práve s muzikológiou. Na Slovensku napríklad v roku 1996 vzniklo Centrum starej hudby, občianske združenie (CSH), ktoré každoročne organizuje medzinárodný festival DNI STAREJ HUDBY (DSH), ktorého som bola od začiatku súčasťou. Štúdium starej hudby je rozsiahly vedný odbor, ktorý skúma, ako sa vyvíjala hudba v histórii a na základe štúdia originálnych prameňov a nástrojov sa snaží odpovedať na otázky, ako hudba, ktorú niekto zložil napríklad v 16. storočí, vlastne má znieť. Pre koho vtedajší skladatelia písali hudbu? V akých priestoroch sa hudba hrala? Aké vzdelanie mali vtedajší hudobníci a ich poslucháči? Ako vyzerali nástroje, na ktorých sa hralo? Odpovede nájdeme v každom storočí v početných učebniciach a hudobných traktátoch o kompozícii a interpretácii hudby. Vďaka nim vieme, že v minulosti sa hrávalo v menších sálach a vieme, že nástroje boli viac alebo menej odlišné od tých dnešných.
Napríklad sláčikové nástroje mali mierne odlišný korpus a namiesto dnešných kovových strún sa používali struny z čriev, ktoré boli pružnejšie a mali slabší a jemnejší zvuk. Dychové nástroje zasa nemali dnešnú mechaniku, fungovali na princípe prefukovania, čo bolo samozrejme veľmi náročné a výsledný zvuk nebol taký veľký, na aký sme zvyknutí dnes. Prelom nastal až s rozvojom meštiactva, kedy hudbu začalo vyhľadávať viac ľudí, hudobníci začali hrávať vo väčších priestoroch a nástroje sa začali meniť. Sláčikom napríklad postupne pribúdali kovové struny, ktorých zvuk je jasnejší a prenikavejší. A na čo je vlastne skúmanie starých nôt a nástrojov dobré? Je úžasné zistiť, ako žili, ako uvažovali, a aké vzdelanie mali skladatelia minulosti. Je úžasné sa vracať k tomu, ako vlastne fungovali pôvodné notové zápisy, aká odlišná bola technika hry na dobových nástrojoch v porovnaní s dnešnou praxou, keď mali vtedajší skladatelia a interpreti k dispozícii iné nástroje a prostredie, iné zásady interpretácie. Je fascinujúce, aký to môže byť rozdiel, najmä v nám dôverne známom repertoári baroka a klasicizmu. Je mimoriadnym zážitkom počuť skladbu oživenú prostriedkami doby, v ktorej vznikla. Neraz som bola toho svedkom.
V hudbe je veľa matematiky, no na druhej strane je aj veľmi emotívna. Ak je taká aj pre vás, ako ju vnímate po tých rokoch profesionálneho zaujatia? Dokážete ju stále precítiť, alebo je to pre vás jednoducho práca?
Matematika a hudba tvoria pár už minimálne od antiky. Na prvý pohľad to je udivujúce, veď matematike prisudzujeme skôr čisto racionálne myslenie, kým hudbu spájame predovšetkým s emóciami. Sami matematici však hovoria neraz o potrebe fantázie a o emocionálnych zážitkoch vo svojom odbore. Hudba sa na druhej strane bez exaktnosti nezaobíde ani vo zvuku, ani v štruktúre hudobných diel, či hudobných nástrojov. O prepojení týchto dvoch svetov existuje množstvo vedeckých prác. Zaujímavé je aj časté prepojenie matematického a hudobného nadania. Ja osobne, žiaľ, týmto prepojením nedisponujem. No rozhodne platí, že hudbu stále silno preciťujem. Jediné, čo ma vie odradiť od pozitívnych emócií, je interpretácia, ktorá nespĺňa zásady najvyššej kvality. A smutné je, keď po takomto zážitku príde „standing ovation“.
Práve ste sa stali laureátkou významného ocenenia. Čo sa tým pre vás zmenilo?
V prvom rade chcem povedať, že mi nikdy ani vo sne nenapadlo, že sa mi niečo takéto stane. Som veľmi poctená a teším sa – najmä preto, že toto ocenenie nevnímam len ako svoje, ale najmä ako zviditeľnenie práce mnohých mojich kolegýň a kolegov, ktorí robia často veľké veci, no obvykle zostávajú skrytí pred očami verejnosti. Myslím si, že takéto ocenenie je nesmierne dôležitým odkazom verejnosti: pozrite sa, na Slovensku máme aj v menej medializovaných odboroch ľudí, ktorí pracujú poctivo a s oddanosťou k veci. Často o nich nevieme. Pre mňa bolo veľkým vyznamenaním a zážitkom nielen prevzatie ceny z rúk pani prezidentky, ale aj stretnutie s ostatnými ocenenými mimoriadnymi osobnosťami z najrôznejších profesií.
Tamara Leontievová
Foto: Pixabay.com