Spomalenie ľudí, priemyslu a ekonomiky prinieslo životnému prostrediu krátkodobú úľavu. O tom, čo to môže znamenať z dlhodobého hľadiska, sme sa zhovárali s klimatológom zo Slovenského hydrometeorologického ústavu Jozefom Pechom.
V rozhovore sa dočítate:
- aký bol rok 2019 z hľadiska klímy a čo nás čaká v roku 2020,
- čo by sa s klímou mohlo diať „po korone“,
- prečo boli austrálske požiare na prelome rokov 2019/2020 také mimoriadne,
- či máme šancu ešte niečo urobiť, aby sme klimatické zmeny zastavili.
Od momentu, kedy sa v čínskom Wuhane zastavil čas, médiá prichádzajú so správami o prečistení ovzdušia. Na oblohe chýbajú stopy po lietadlách, rieky a moria sú takmer bez lodí a na viacerých miestach sa môže zdať, ako by si príroda brala naspäť to, čo si človek uzurpoval pre seba. V skutočnosti sa však svet točí ďalej a to, ako bude vyzerať po korone, máme stále v rukách my.
Ako sa zatiaľ z klimatického hľadiska vyvíjal tento rok?
My klimatológovia radi hovoríme, že nový rok začal tam, kde skončil starý. Zima 2019/2020 bola na Slovensku a aj na celej severnej pologuli veľmi zvláštna, teplá a atypická. V marci sme zaznamenali výrazné ochladenie, ktoré mal na svedomí fenomén súvisiaci s globálnou cirkuláciou (pohybom más vzduchu nad zemským povrchom), a to rozpad polárneho vortexu.
Polárny vortex je oblasť relatívne nízkeho tlaku vzduchu na sever od nás, ktorý je dobre vyjadrený najmä v spodnej stratosfére. Je to útvar udržiavajúci veľmi chladnú vzduchovú hmotu v Arktíde, respektíve v priestore okolo severného pólu. Čím je silnejší polárny vortex, tým menšia je pravdepodobnosť, že sa studený vzduch z Arktídy „vyleje” do nižších geografických šírok, napríklad aj do strednej Európy. Dá sa prirovnať k šnúre, ktorou človek zaviaže vrece s ryžou. Čím je pevnejšie utiahnutá, tým lepšie drží ryža vo vreci. Keď sa roztrhne, ryža sa rozsype.
Ďalším faktorom, ktorý treba vziať do úvahy pri pohľade na úvod roku 2020, sú zmeny v prúdení vzduchu. V našich zemepisných šírkach bývalo v minulosti veľmi stabilné prúdenie vzduchu zo severozápadu na juhovýchod alebo od západu smerom na východ. K nám sa tak dostávali mierne a teplé vzduchové masy od Atlantického oceánu. Tie zmierňovali extrémne teploty vzduchu, čiže u nás nezvykli bývať také suché a horúce letá, ale ani extrémne tuhé zimy ako, povedzme, v Rusku a na Sibíri.
V posledných dvadsiatich či tridsiatich rokoch to však neplatí, pretože západné prúdenie mierne slabne a strieda ho prúdenie smerujúce zo severu na juh alebo naopak. To so sebou prináša veľké výkyvy teplôt v krátkych časových úsekoch, t. j. z letného počasia sa môžete dostať veľmi rýchlo do zimy a opačne.
Na Slovensku v posledných zimách zneží pomerne často, problém je ale v tom, že sneh sa najmä v nižších polohách udrží len krátko. Autor: Marek Okon, Unsplash
Je rozbitie polárneho vortexu bežným javom?
Deje sa to pravidelne už asi 30 rokov, no zvyčajne na konci decembra či na začiatku januára. Tento rok prišiel spomenutý jav dosť neskoro a aj preto bola zima teplá a mierna. Polárny vortex bol silný, arktický vzduch ostával ďaleko na severe od nášho územia a k nám prúdil teplejší vzduch od Atlantiku. Koncom februára a začiatkom marca sa vortex rozpadol a arktický vzduch sa začal v niekoľkých etapách rozširovať a „vylievať“ aj k nám do Európy. Väčšia časť marca 2020 bola u nás veľmi teplá, v poslednej marcovej dekáde (po 22. marci) sa však výrazne ochladilo, teda na asi polovici územia Slovenska skončil marec síce ako teplotne nadpriemerný, ale ešte v rámci dlhodobého normálu.
Zima však bola veľmi teplá a napodiv aj veľmi suchá. Bolo veľmi málo snehu, čo teda nie je dobrá správa, pretože v tomto roku môže opäť hroziť rozsiahle sucho na celom území Slovenska, vyššie položené horské oblasti nevynímajúc. Už teraz je situácia so suchom kritická, priestorovo rozsiahle a svojou intenzitou vážne sucho začína byť opäť problémom väčšiny územia Slovenska, zvlášť jeho severnej polovice a Záhoria.
Zásadným problémom je aj dlhodobá absencia „pôdnej“ vlahy v povrchovej zóne a v zóne prekorenenia v rozsiahlej oblasti strednej, juhovýchodnej a východnej Európy. V správe mojich kolegov zo SHMÚ sa uvádza, že „podľa monitoringu pôdneho sucha je relatívne nasýtenie pôdy na približne 1/4 územia už pod hranicou 50 percent“.
Ide o následky klimatickej zmeny alebo majú tieto javy aj iné príčiny?
Dlhodobo pozorujeme, že jednotlivé ročné obdobia na Slovensku pomerne rýchlo menia svoj charakter. Nekončí to len pri tom, že je teplejšie, sú naozaj iné oproti tomu, aké boli v minulosti. Výborným príkladom je zima. Ubúda množstvo snehu a klesá počet dní, kedy sa sneh udrží na zemskom povrchu. Tým, že sa nevyskytujú pravidelné mrazy, nevytvárajú sa zásoby vody v podobe snehu a ľadu. Sneží síce dosť, niekde dokonca aj viac ako v minulosti, ale sneh sa rýchlo roztápa a na jar preto nemáme dostatok vody v pôde. Navyše v priebehu teplejších období zasa rastie výpar zo zemského povrchu, takže rýchlejšie rastie aj deficit (nedostatok) vody.
Naše skúsenosti z minulosti navyše hovoria, že keď v zime absentujú mrazy, v nasledujúcom období sa môže vyskytnúť veľa škodcov. Teplá zima pre nás nie je dobrá. Ovplyvňuje množstvo povrchovej aj podzemnej vody a, samozrejme, klimatický vývoj celého ďalšieho roku. Po teplej a suchej zime prichádza jar zvyčajne skôr a zvykne byť tiež teplá a suchá. Rovnako aj leto. A to je v podstate aj odpoveď na otázku, čo nás čaká tento rok. Pravdepodobne nás čaká veľké sucho a extrémne teplo. Tento rok v mnohom pripomína roky 2003 a 2007, kedy sme mali na Slovensku nielen veľké sucho, ale v lete prišli aj dlhé a extrémne vlny horúčav. V roku 2007 napríklad na našom území padol dlhodobý rekord najvyššej absolútnej teploty vzduchu (40,3 °C, Hurbanovo).
Myslíte si, že koronavírus môže ovplyvniť klimatickú situáciu na Zemi?
V médiách sa už objavili rôzne články o tom, čo nás čaká v najbližšom období a je veľmi pravdepodobné, že problémom číslo jedna po korone bude ekonomická kríza, ktorá klimatickú z pohľadu riešenia a naliehavosti odsunie do úzadia. Je to prirodzené, ekonomika je pre ľudí bezprostredne dôležitejšia ako klíma.
Okrem negatívnych správ o nových nakazených či mŕtvych a o blížiacej sa kríze sa však nájdu aj pozitívne správy, napríklad krajiny z celého sveta hlásia čistejšiu atmosféru. Toto spomalenie sa dá vnímať aj ako zvláštny experiment. Môžeme pozorovať, ako by svet vyzeral, keby ľudia utlmili svoju priemyselnú i ekonomickú aktivitu a stiahli sa z „verejného” priestoru.
Čína už naštartovala priemysel, ale v rámci USA či Európy sa veľmi jasne podarilo zdokumentovať, že niektoré znečisťujúce látky výrazne poklesli. V prípade Francúzska, Beneluxu, Veľkej Británie a severného Talianska klesli výrazne koncentrácie oxidov dusíka. Klesali o 10 percent týždenne za posledný mesiac, čo je naozaj výrazný pokles. Nad Európou sa doslova prečistil vzduch. Výrazne tomu prospelo aj minimalizovanie lietania. Počet letov klesol z približne 180 tisíc na približne 70 tisíc za deň.
Celkovo možno povedať, že z hľadiska znečistenia idú ukazovatele výrazne dole, no z hľadiska primárnej príčiny klimatickej zmeny, teda emisie skleníkových plynov CO2 a metánu je situácia veľmi nejednoznačná, komplikovaná. Niektoré krajiny, napríklad Čína produkovali počas januára a februára naozaj výrazne menej emisií. V Číne klesli emisie zhruba o štvrtinu, ale momentálne to už zasa doťahujú, ich ekonomika už teraz v podstate beží na 100 percent.
Emisie podľa najnovších správ klesli najviac od druhej svetovej vojny. Odborníci tvrdia, že by tento rok emisie mohli klesnúť o 5 percent oproti minulému roku, čo znamená, že by klesli prvý raz od krízy v roku 2008/2009. Vtedy globálne emisie poklesli asi o 1,4 percenta. Na globálnej koncentrácii CO2 sa to však neprejavilo vôbec. Som zvedavý, či sa prejaví tento pokles. No vzhľadom na to, že emisie by museli klesať o viac ako 7 percent ročne, aby teplota na Zemi nestúpla o viac ako o 1,5 stupňa, nemyslím, že by mala táto kríza nejaký zásadný dopad na celkový stav klímy a rýchlosť otepľovania. Musela by trvať niekoľko rokov, aby sa zmena prejavila. A to je nereálne.
Vzduch sa na viacerých miestach na Zemi výrazne prečistil. Autor: Frank Mckenna, Unsplash
Nechceme, samozrejme, aby to trvalo dlho, ale príroda by si pomohla.
Svetová meteorologická organizácia (WMO) nedávno publikovala správu, v ktorej hovorí, že pokles emisií spôsobený koronavírusom by sme nemali považovať za náhradu aktivít riešiacich klimatickú zmenu, pokles emisií v dôsledku pandémie rozhodne nepredstavuje trvalé riešenie. Stotožňujem sa s tým. Myslím, že akákoľvek transformácia spoločnosti či už ekonomická, hospodárska, alebo filozofická, by sa nemala diať takto radikálne. Cena, ktorú budeme musieť zaplatiť, bude príliš vysoká. Na transformáciu spoločnosti z pohľadu klimatickej hrozby potrebujeme desaťročia výskumu a príprav. Energetické a finančné dopady by mali byť čo najmiernejšie. Na to potrebujeme vytvorenie zmysluplnej stratégie a čas na adaptáciu.
Spomenuli ste, že takáto krátka epizóda nebude pre klimatickú zmenu znamenať veľa. Čo nás teda čaká z hľadiska klímy vo svete „po korone”?
Jedna vec je, čo by som chcel, aby sa stalo a druhá, čo sa naozaj stane. Moje pozitívne ja si predstavuje, že sa ľudia zamyslia, prehodnotia svoje životné priority a začnú brať život inak. O mnohé veci sme momentálne prišli a keď ich dostaneme nazad, možno ich už nebudeme brať ako samozrejmosť. Možno dôjde k reflexii a mnohé veci si začneme viac vážiť.
Keďže koronavírus má dlhú inkubačnú dobu a môže sa vracať, mnohé oblasti života sa zmenia aj po tom, ako pandémia odznie. Jednou z prvých môže byť cestovanie. Ak sme boli doteraz zvyknutí cestovať kamkoľvek a kedykoľvek, možno sa začneme viac zamýšľať a nebudeme zbytočne riskovať.
Dnes, samozrejme, nevieme, pre koho bude mať nastávajúca kríza fatálne dôsledky, ale už teraz sa hovorí o tom, že jej dopady môžu byť naozaj obrovské. Cestovanie a služby budú podľa mňa prvé na rane, čo je prirodzené. Nieže by sme ich nepotrebovali, ale zaobídeme sa bez nich ľahšie ako bez jedla či strechy nad hlavou.
Následky teda budú, no na druhej strane každá kríza je na niečo dobrá a ja dúfam, že táto podnieti výskum a ľudia prehodnotia svoje priority. Prial by som si, aby ľudstvo zmenilo kurz. Takýchto kríz sme ale prekonali v histórii viacero a keď sa pozrieme na vývoj koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére, tak majú spoločného menovateľa. V období po poklese emisií vždy nasledoval doslova výbuch v podobe revitalizačného obdobia. Čísla v prvých rokoch stúpli ešte viac, ako bol dlhodobý priemerný trend a potom sa veľmi rýchlo vrátili na pôvodnú úroveň. Svet sa veselo točil ďalej. Tvrdiť, že táto kríza bude úplne iná a reálne nás zmení, je asi trocha naivné.
Minulý rok čelil svet rôznym klimatickým katastrofám: požiarom na Sibíri a v Austrálii, ale aj výbuchu filipínskej sopky Taal. Na čo sa máme pripraviť tento rok?
Nikto z klimatológov nemá krištáľovú guľu, takže ani ja presne neviem, čo nás tento rok čaká. Môžeme však predpokladať isté trendy vo vývoji. Jedným z nich je napríklad to, že Austrália sa stala takzvaným „hot spotom” klimatickej zmeny a je pravdepodobné, že na tom bude v budúcnosti oveľa horšie ako teraz. Zmenou klímy sa tropické pásmo posúva smerom na juh. Aj obývanejšie južné oblasti kontinentu častejšie „atakuje“ horúci vzduch a aj sucho. Rozsah tohtoročných požiarov bol v Austrálii skutočne bezprecedentný, horelo na veľmi veľkej ploche a blízko husto obývaných oblastí na juhovýchode i východe kontinentu.
Uvidíme, ako sa k tomu postaví austrálska vláda. Minulý rok zakázala v dôsledku sucha vypaľovanie vegetácie, čo pomáha zamedziť šíreniu požiarov. Požiare sa tu šíria vďaka podrastom a rýchlosť podrastového požiaru je obrovská. Korunové požiare tam nie sú až taká téma ako u nás, lebo vegetácia je redšia. Stromy v Austrálii sú však mimoriadne bohaté na esenciálne oleje, takže keď začne horieť eukalyptus, horí ako fakľa.
Tohtoročné požiare v Austrálii zasiahli aj obývané oblasti. Fotografia zo zásahu požiarnikov v Novom Južnom Walese. Autor: Helitak430, Wikipedia
Má ešte v Austrálii čo horieť?
My si to tu v strednej Európe nevieme celkom predstaviť. Juhovýchodná Austrália, ktorá na prelome rokov trpela požiarmi, je rozlohou veľká ako celá stredná Európa plus Nemecko. Tohtoročné požiare boli rozšírené na naozaj veľmi veľkom území. Konečná bilancia bola 186 tisíc kilometrov štvorcových, čo je približne rozloha Sýrie.
Ako takéto požiare ovplyvňujú klímu?
Keď horí tráva, následky nie sú rozhodne také dramatické ako vtedy, keď horí les. Ak by sme to porovnávali s požiarmi na Sibíri alebo v Brazílii, tam je situácia oveľa horšia, lebo tam horí na hektár plochy niekoľkonásobne viac biomasy. Z hľadiska klímy sú teda oveľa škodlivejšie požiare v trópoch alebo na Sibíri, kde je zase veľké množstvo uhlíka nielen nad zemou, ale najmä v podzemí. V podzemí sa nachádza 800 – 900 ton uhlíka na hektár. A to keď začne tlieť, môže to trvať niekoľko mesiacov a úniky uhlíka do atmosféry sú obrovské, rádovo v miliónoch až miliardách ton CO2.
Aká je teda koncoročná bilancia CO2 za rok 2019?
Austrálske požiare spôsobili únik viac ako 400 miliónov ton CO2, čo keď porovnáme so Slovenskom, ide o desaťnásobok toho, čo vyprodukujú všetky firmy u nás. Uvedené číslo je ale pomerne veľké aj v porovnaní so štandardnými austrálskymi emisiami.
Antropogénnych emisií (tie, ktoré zapríčinil človek) bolo minulý rok podľa expertov okolo 50 miliárd ton, pričom zarátané sú aj emisie spôsobené odlesňovaním. Myslím, že lesné požiare sa ale do tohto čísla nezapočítavajú.
Ako je to so sopkami? Minulý rok sa prebudila napríklad filipínska sopka Taal…
So sopkami je to komplikovanejšie. Je pomerne ťažké určiť, koľko CO2 vyprodukovala sopka Taal. Všeobecne sa dá povedať, že všetky sopky na svete vyprodukujú za rok 100 až 400 miliónov ton CO2, čo je pri dolnom odhade 500-krát menej ako celkové množstvo emisií vyprodukovaných ľuďmi. Ak sa vyskytne nejaká mimoriadna erupcia ako napríklad v roku 1991 výbuch filipínskej sopky Pinatubo, môžu byť emisie vyššie, ale stále sú neporovnateľné s tými antropogénnymi. Hoci Pinatubo vyprodukovala pri erupcii približne 50 miliónov ton CO2, stále je to neporovnateľne menej ako to, koľko vyprodukujú všetky ľudské aktivity.
Pri vulkanických erupciách dochádza aj k uvoľňovaniu oxidu siričitého, ktorý v stratosfére vytvára sulfidové aerosoly a tie ochladzujú atmosféru, preto väčšinou po erupcii nastáva dva či tri roky trvajúci ochladzujúci efekt, ktorého dĺžka a intenzita závisí od veľkosti erupcie. Napríklad po Pinatube sa globálna teplota znížila o pol stupňa Celzia v priebehu prvého roka po erupcii. Činnosť vulkánov je však príliš slabá, aby sa ňou dali vysvetliť nejaké významnejšie emisie CO2 alebo súčasná veľmi rýchla zmena klímy.
Pohľad na erupciu sopky Taal z lietadla. Autor: Adisidis, Wikipedia
Téma požiarov v médiách rezonovala aj vďaka naratívu, že sa nás týka kvôli emisiám, ktoré požiare produkujú. Je celkom zaujímavé zistiť, že oproti štandardným antropogénnym emisiám dané číslo nie je až také závratné.
Ja vidím inú paralelu, prečo je Austrália dôležitá a mali by sme si ju všímať. Austrália je naozaj suchšia, ako bola kedykoľvek v histórii. V porovnaní s druhou polovicou minulého storočia sa zaznamenalo odhadom o 20 až 30 percent menej zrážok. Suché prostredie v kombinácii s vysokými dennými teplotami, ktoré sa tam vedia vyšplhať až na 45 či 50 stupňov Celzia, spôsobuje, že krajina veľmi rýchlo vysychá.
Zhruba od konca 80-tych rokov vieme (paradoxne to prví publikovali austrálski klimatológovia), že klimatická zmena má súvislosť s rastúcimi teplotami a zvyšujúcim sa rizikom požiarov. To znamená, že čím výraznejšie budú tieto extrémy, tým viac stúpa riziko požiarov, to sa ale zďaleka netýka len Austrálie. Minulý rok sa obrovské požiare odohrávali aj na Sibíri, v Brazílii či v Bolívii. Zhoreli lesné porasty, ktoré sú za normálnych podmienok vlhké. Kvôli suchu však neboli a krajiny prišli o hodnotné ekosystémy.
Toto je varovanie, ktoré sa týka nás všetkých. Riziko požiarov je už aj na Slovensku v porovnaní s minulosťou o niekoľko významných percent vyššie. (V apríli kvôli suchu platilo na celom území bratislavských lesov zákaz zakladania ohňov, pozn. red.). Na Slovensku máme zhruba 40 percent lesov, ani u nás teda s „materiálom“ pre požiare nie je problém. Stačí, aby prišiel naozaj extrémne suchý rok a v niektorých regiónoch môžeme očakávať veľké problémy. Na takéto situácie by sme sa aj u nás mali poriadne pripraviť.
Zo všetkých prírodných katastrof, ktoré sú na výber, by sme sa mali najviac obávať požiarov?
Všetky klimatické scenáre, ktoré vznikali na prelome nového tisícročia, zahŕňali požiare. A každá krajina, ktorá má lesy, musí s týmto rizikom počítať. Mali by sme sa pripraviť na to, že budeme musieť riešiť sucho a nedostatok vody. Problém s vodou nebude len problém vzdialených krajín, ale môže sa dotýkať aj nás, Nemecka či Škandinávie. Nedostatok vody bude problém číslo 1.
Čo sa dá robiť pre to, aby sme zastavili klimatickú krízu a odvrátili tieto katastrofy?
Pomaly a vytrvalo transformovať spoločnosť. Máme množstvo vedomostí – vieme využívať alternatívne zdroje energie, recyklovať materiály, zadržiavať vodu v krajine. Teoreticky sme vybavení výborne, len to musíme začať uplatňovať v praxi.
Klimatická zmena začína vysvetľovať samú seba, čo je pozitívne. Kedysi sme všetko museli zložito vysvetľovať, dnes už jej prítomnosť takmer všetci akceptujú. Ľudia vidia, že sa niečo deje a možno sme len krok od toho, aby nastala aj psychologická zmena. Aktivizmus o chvíľu možno nebude potrebný, ľuďom totiž pôjde o život. Dnes do vedúcich funkcií prichádzajú ľudia, ktorých už o dôležitosti tejto témy netreba presviedčať. Vo všeobecnosti platí to, čo platilo vždy: vo výhode budú sčítaní, vzdelaní a dobre informovaní.
Tamara Leontievová
Fotografie: Pixabay.com