Vedci objavili pozoruhodný enzým, ktorý pomáha baktériám pohlcovať určité druhy plastov a môže priniesť novú nádej v boji proti environmentálnemu znečisteniu.
Väčšina bežných plastov sa rozkladá mimoriadne pomaly, pretože mikroorganizmy majú ťažkosti s trávením syntetických polymérov, z ktorých sú vyrobené. Zdroj: iStock/Alikaj2582
Znečistenie plastmi patrí medzi dlhodobé environmentálne problémy sveta. V oceánoch sa hromadia obrovské množstvá vyhodených plastov, ktoré niekedy vytvárajú obrovské skládky odpadu ohrozujúce morský život.
Väčšina bežných plastov sa rozkladá mimoriadne pomaly, pretože mikroorganizmy majú ťažkosti s trávením syntetických polymérov, z ktorých sú vyrobené. Namiesto toho, aby zmizli, sa tieto materiály postupne rozpadajú na čoraz menšie častice: nebezpečné mikroplasty a nanoplasty.
S plastovým odpadom si však môžu sčasti poradiť určité druhy baktérií a iných mikroorganizmov. Spoločenstvá baktérií vytvárajú charakteristický mikrobiálny ekosystém, ktorý vedci nazývajú plastisféra, a dokážu sa usadiť na povrchu plastu a vytvárať ďalšie spoločenstvá známe ako biofilmy.
Výskumníci z Univerzity Konstanz (Kostnica) v Nemecku teraz objavili nezvyčajný enzým, ktorý by mohol objasniť, ako sa niektoré baktérie stávajú schopnejšími rozkladať určité druhy plastov. Tento enzým dokáže rozkladať konkrétne polyestery a biologicky rozložiteľné plasty. Okrem toho rozloží aj penicilín, čo naznačuje možnú súvislosť s rezistenciou voči antibiotikám.
Vedci mu dali prezývku enzým Pac-Man, pretože jeho molekulárna štruktúra sa vyznačuje mimoriadne širokým otvorom, v ktorom prebiehajú chemické reakcie, známym ako aktívne miesto. Tento objav naznačuje, že baktérie sa možno prispôsobujú tak, aby dokázali rozkladať určité plastové materiály rýchlejšie, než vedci doteraz predpokladali.
Zistenia zároveň poukazujú na dôležité obmedzenie. Aby mikroorganizmy mohli významne prispieť k zníženiu znečistenia plastmi, muselo by sa viac plastových výrobkov vyrábať z biologicky rozložiteľných materiálov. Tie majú také chemické väzby, ktoré mikroorganizmy dokážu rozložiť.
Mikroorganizmy, ktoré rozložia rôzne materiály
S cieľom preskúmať, ako mikroorganizmy rozkladajú biologicky rozložiteľné plasty, biológovia z Univerzity Konstanz Harry Lerner a David Schleheck študovali celý proces mikrobiálneho rozkladu. Chceli zistiť nielen to, či sa materiály dajú úplne rozložiť, ale aj to, ktoré mikroorganizmy sú za to zodpovedné a aké biologické mechanizmy im to umožňujú.
Výskumníci preskúmali zloženie príslušných mikrobiálnych spoločenstiev a analyzovali ich súhrnnú genetickú informáciu (metagenóm). Tento prístup im umožnil hľadať gény, ktoré by mohli produkovať enzýmy schopné rozkladať plastové polyméry.
Zamerali sa na alifatické polyestery s dlhým reťazcom (LCAP), triedu biologicky rozložiteľných plastových materiálov vyvinutých výskumným tímom pod vedením chemika Stefana Meckinga. Tieto materiály obsahujú chemické väzby, ktoré môžu určité mikroorganizmy potenciálne rozložiť, na rozdiel od odolnejších štruktúr, ktoré sa nachádzajú v mnohých bežných plastoch.
Aby tím mohol pozorovať, ako sa bioplasty správajú v prírodnom prostredí, umiestnil vzorky pod povrch lesnej pôdy v botanickej záhrade univerzity. Malé kúsky bioplastovej fólie LCAP zakopali do hornej humusovej vrstvy v lese v botanickej záhrade univerzity do hĺbky približne 10 centimetrov. Práve v tejto vrstve prebieha rozklad celulózy a iných prírodných polymérov, ako je napríklad kutín – polyester rastlinného pôvodu.
Humus je vrchná vrstva pôdy bohatá na rozkladajúcu sa organickú hmotu, kde mikroorganizmy zohrávajú kľúčovú úlohu pri recyklácii živín. Celulóza je hlavnou štrukturálnou zložkou bunkových stien rastlín, zatiaľ čo kutín je prírodný polyester, ktorý pomáha vytvárať ochranný vonkajší obal rastlín.
Výskumníci si vybrali práve toto prostredie, pretože mikroorganizmy v ňom už disponujú biologickými mechanizmami potrebnými na rozklad zložitých prírodných materiálov.
Bioplasty zmizli približne za rok
Súbežne s experimentom v prírode vedci vykonali laboratórne testy s pôdou odobratou z toho istého lesa. Do pôdy primiešali práškové bioplasty a počas celého roka sledovali mikrobiálnu aktivitu.
Dôležitým meraním bolo množstvo oxidu uhličitého uvoľňovaného zo vzoriek. Keď mikroorganizmy spotrebúvajú a metabolizujú organické materiály, produkujú oxid uhličitý prostredníctvom dýchania. Sledovanie tohto plynu pomohlo vedcom určiť, ako aktívne mikroorganizmy rozkladali plasty.
Zakopané plastové fólie zostali v lesnej pôde celý rok, čo tímu umožnilo porovnať rozklad v prírodných podmienkach s dôkladne monitorovanými laboratórnymi experimentmi. Na vyhodnotenie výsledkov vedci testovali aj celulózu, iné biologicky rozložiteľné plasty, bežný polyetylénový plast a vzorky pôdy bez pridaných materiálov.
„Ako kontrolné vzorky v laboratóriu sme použili celulózu, iné druhy bioplastov, ako sú PHBV a PCL, ďalej plast s vysokou hustotou (HDPE) a neupravenú pôdu. Zistili sme, že všetky bioplastové materiály sa úplne rozložili približne za 250 až 330 dní. Celulóza sa rozložila približne po osemdesiatich dňoch, zatiaľ čo v prípade HDPE nedošlo prakticky k žiadnemu rozkladu,“ vysvetlil Harry Lerner.
Rozdiel bol zarážajúci. Kým biologicky rozložiteľné plasty sa úplne rozložili približne za deväť až jedenásť mesiacov, bežný polyetylén s vysokou hustotou nevykazoval takmer žiadny rozklad.
Tieto výsledky dokazujú, prečo je chemické zloženie plastu také dôležité. Niektoré polyméry obsahujú väzby, na ktoré môžu pôsobiť mikrobiálne enzýmy, čo umožňuje baktériám rozložiť ich na menšie molekuly. Iné vrátane široko používaného polyetylénu sú voči biologickému rozkladu oveľa odolnejšie.
Záhadné diery odhaľujú, ako baktérie konzumujú plast
Pomocou elektrónovej mikroskopie, ktorá dokáže odhaliť štruktúry príliš malé na to, aby ich bolo možné vidieť bežným svetelným mikroskopom, tím preskúmal povrchy zakopaných materiálov. Našli množstvo drobných dierok, z ktorých každá približne zodpovedala rozmerom a tvaru jednej bakteriálnej bunky.
Tento nezvyčajný vzor naznačoval, že baktérie nerobia len to, že sa jednoducho pripájajú k plastu. Zdalo sa, že prenikajú priamo do samotného materiálu.
„Predpokladali sme, že baktérie sú pokryté plastovými depolymerázami ukotvenými na povrchu ich buniek. To by im umožnilo prehrýzť si cestu do materiálu a zakoreniť sa vo fólii, pričom by po sebe zanechávali práve takéto mikroskopické otvory,“ vysvetlil Harry Lerner.
Depolymerázy sú enzýmy, ktoré rozkladajú veľké molekuly – polyméry – na menšie chemické jednotky. Ak sú tieto enzýmy priamo pripojené k vonkajšej strane baktérie, mohli by mikroorganizmu umožniť trávenie okolitého materiálu, pričom by s ním zostal v tesnom kontakte.
To by pomohlo vysvetliť mikroskopické dutiny pozorované v plastových fóliách. Namiesto toho, aby sa baktérie spoliehali výlučne na enzýmy uvoľňované do prostredia, mohli by byť schopné rozkladať materiál priamo na svojom povrchu.
Aby tím odhalil biologický mechanizmus stojaci za týmto nezvyčajným správaním, vedci extrahovali DNA z celej kolónie mikroorganizmov žijúcich v pôdnych vzorkách. Následne sekvenoval genetický materiál a starostlivo analyzoval rozsiahle údaje, aby zistil, ktoré mikroorganizmy a gény sa počas rozkladu bioplastov vyskytovali v mimoriadne veľkom množstve.
Jeden gén sa výrazne vynímal. Jeho koncentrácia bola výrazne zvýšená práve v lesnej pôde obsahujúcej LCAP, čo naznačuje, že by mohol zohrávať dôležitú úlohu pri rozklade biologicky rozložiteľného polyesteru.
Ďalšia analýza odhalila, že tento gén produkuje esterázu, typ enzýmu schopného štiepiť určité chemické väzby nachádzajúce sa v esteroch. Tieto väzby sa vyskytujú v mnohých prirodzene sa vyskytujúcich látkach, ako aj v rôznych biologicky rozložiteľných polyestroch.
To, čo robilo tento konkrétny enzým zvlášť zaujímavým, bolo, ako bol umiestnený na bakteriálnych bunkách. Jeho genetické inštrukcie obsahovali sekrečný signál, ktorý smeruje enzým von z bunky, spolu s lipidovou kotvou, ktorá ho pevne drží na bunkovej membráne.
Toto usporiadanie znamená, že enzým môže zostať pripojený k povrchu baktérie a zároveň útočiť na blízke plastové molekuly. Jeho nezvyčajné umiestnenie poskytuje priestor na interakciu enzýmu s polymérnymi reťazcami.
Výskumníci identifikovali molekulárny mechanizmus, ktorý hľadali, spolu s enzýmom, ktorému dali názov Pac-Man.
Prekvapujúce prepojenie s rezistenciou voči antibiotikám
Tento objav sa stal ešte zaujímavejším vtedy, keď vedci preskúmali molekulárnu štruktúru enzýmu. Hoci sa podobal esterázam, ktoré sú známe tým, že rozkladajú esterové väzby, vykazoval aj štrukturálne podobnosti s ďalšou dôležitou skupinou bakteriálnych enzýmov: beta-laktamázami.
Tieto enzýmy sú dobre známe svojou úlohou v rezistencii voči antibiotikám. Niektoré baktérie produkujú beta-laktamázy, ktoré zneškodňujú antibiotiká, ako je penicilín, tým, že rozštiepia kľúčovú časť ich chemickej štruktúry, známu ako beta-laktámový kruh.
„Jeho štruktúra pripomína štruktúru esteráz, ale aj beta-laktamáz, čo sú bakteriálne enzýmy schopné štiepiť beta-laktámový kruh určitých antibiotík, ako je penicilín, čím spôsobujú rezistenciu baktérií voči antibiotikám,“ povedal Harry Lerner.
Laboratórne experimenty potvrdili, že novoobjavený enzým je schopný vykonávať oba typy chemických reakcií. Dokázal rozložiť reťazce polyesteru na jednotlivé stavebné jednotky, známe ako monoméry, a zároveň štiepiť penicilín.
Tento objav naznačuje možnosť, že niektoré enzýmy podieľajúce sa na rozklade plastov by mohli prispievať aj k rezistencii voči antibiotikám. Dôkaz, že enzým dokáže v laboratóriu chemicky rozložiť penicilín, však ešte neznamená, že poskytuje živým baktériám rezistenciu voči antibiotikám.
Vyriešia problém znečistenia plastmi?
Tento objav zároveň vyvoláva širšiu otázku o tom, ako rýchlo sa mikroorganizmy dokážu prispôsobiť syntetickým materiálom, ktoré sa dostali do ich prostredia. Po väčšinu dejín Zeme znečistenie plastmi neexistovalo. Mikroorganizmy si vyvinuli enzýmy na trávenie prirodzene sa vyskytujúcich látok vrátane rastlinných vláken a iných zložitých organických molekúl.
Moderné plasty vniesli do životného prostredia množstvo nových potenciálnych zdrojov uhlíka, no mnohé z týchto materiálov zostávajú pre mikroorganizmy chemicky nedostupné. Plastisféra je novým biotopom v našom prostredí.
„Ľudia začali vnášať plasty do životného prostredia vo významných množstvách len približne pred 50 až 75 rokmi. Odvtedy sú teoreticky k dispozícii mikrobiálnym spoločenstvám – ako sú baktérie, kvasinky a huby – ako dodatočný zdroj uhlíka a energie pre ich rast. Pod pojmom ‚teoreticky‘ mám na mysli to, že by plast určite radi využili ako substrát pre svoj rast. Nemôžu to však urobiť, pretože tieto materiály sú pre mikrobiálny metabolizmus v skutočnosti nestráviteľné, a preto sa takmer nerozkladajú,“ vysvetlil Harry Lerner. Enzým Pac-Man naznačuje, že táto bariéra nemusí byť absolútna pre každý druh plastu.
Zdá sa, že niektoré baktérie sú schopné pomocou špecializovaných enzýmov napádať biologicky rozložiteľné polyestery, čo im potenciálne umožňuje využívať tieto materiály ako zdroje energie a živín.
Pre vedcov zaoberajúcich sa znečistením plastmi tento objav ponúka sľubnú stopu k tomu, ako by sa dalo zlepšiť biologické rozkladanie. Naznačuje tiež, že mikrobiálne spoločenstvá by sa mohli prispôsobovať určitým syntetickým polymérom rýchlejšie, než sa predtým predpokladalo.
Tieto výsledky však neznamenajú, že baktérie sú zrazu schopné spotrebovať obrovské množstvá konvenčného plastu, ktoré sa už nahromadili v životnom prostredí. Experimenty ukázali, že polyetylén zostal z veľkej časti nedotknutý, aj keď sa biologicky rozložiteľné plasty rozkladali.
Vedci namiesto toho zdôrazňujú dôležitosť navrhovania materiálov, ktoré mikroorganizmy dokážu skutočne stráviť.
„Považujem to za povzbudivé, pretože sa zdá, že baktérie sa dokážu prispôsobiť rozkladu polyesterových plastov rýchlejšie, než sme očakávali. Aby sme vyriešili environmentálny problém znečistenia plastmi, my ľudia musíme spolupracovať s mikróbmi a využívať ich schopnosti. V ideálnom prípade by to znamenalo používať iba polyméry s biochemickými rozkladnými bodmi, ako sú hydrolyzovateľné esterové väzby v polyesteroch, napríklad v LCAP, alebo v iných typoch bioplastov,“ uzatvára biológ David Schleheck.
Tento objav ponúka náhľad na potenciálne udržateľnejší prístup k výrobe plastov. Namiesto toho, aby vedci očakávali, že mikroorganizmy rozložia materiály, ktoré sú prirodzene odolné voči rozkladu, mohli by vyvinúť plasty s chemickou štruktúrou, ktorá umožňuje biologickú recykláciu.
Enzým Pac-Man ilustruje, ako baktérie dokážu využiť molekulárne slabé miesta, a ponúka tak nový pohľad na vzťah medzi znečistením plastmi, adaptáciou mikroorganizmov a budúcnosťou biologicky rozložiteľných materiálov.
Zdroj: Science Daily
(RR)






