Prečo je to také príjemné a na čo treba dbať, aby sme to robili v neškodnej miere?
Ľudia klebetia a ohovárajú sa po celé stáročia. Zdroj: iStockphoto.com
Keď si uvedomíte, že vám a niekomu ďalšiemu nie je sympatická rovnaká osoba, je to svojím spôsobom vzrušujúce. V tej chvíli sa začína opojný tanec pozostávajúci z nenápadnej kritiky a oťukávania sa, až kým sa jeden z dvojice neodhodlá a nahlas nepovie, čo si o dotyčnom myslí.
Niekedy sa vzápätí dostaví nepríjemný pocit, dokonca vás občas dostihne už ku koncu vášho komentára a v ústach vám zostane kyslá pachuť, ktorá vás donúti zamyslieť sa, či ste nezašli priďaleko. Existuje niečo ako príliš veľa klebetenia? Ako rozpoznáme zdravé hranice? A prečo to klebetenie vlastne tak milujeme, pýta sa redaktorka Madeleine Aggelerová v článku pre magazín The Guardian.
Ľudia to robia po celé stáročia
Ľudia sa navzájom ohovárajú po celé stáročia. „Ťažko povedať, ktorá zaznamenaná urážka je najstaršia, pretože tie boli vždy tak trochu subjektívne,“ povedal Hans Bork zo Stanfordovej univerzity, ktorý skúmal nadávky a humor v komédiách.
Odkazy na urážky videl už v starovekých chetitských a babylonských textoch. Aj Homérova Iliada je v podstate celá len o uštipačných poznámkach. Jej hlavná zápletka sa začína po tom, čo kráľ Agamemnón zosmiešnil Achilla, najlepšieho gréckeho bojovníka tých čias, vysvetľuje odborník.
Ohováranie nám pomáha sociálne sa orientovať
Ohováranie a s ním spojené praktiky sú dôležitými nástrojmi, ktoré nám pomáhajú orientovať sa v spoločnosti.
„Pohybujeme sa v pomerne zložitom sociálnom prostredí,“ pripomenul Maurice Schweitzer, profesor manažmentu na poprednej americkej podnikateľskej škole Wharton School pri Pensylvánskej univerzite.
Schweitzer rozlišuje ohováranie, ktoré definuje ako konkurenčnú nezdvorilosť, a klebety, ktoré môžu podľa neho mať aj prospešné účinky. Pomáhajú nám totiž definovať normy a hranice daného prostredia, či už ide o pracovisko, alebo inú spoločenskú skupinu, v ktorej sa pohybujeme.
Tí, ktorí sa na klebetení zúčastňujú, sa automaticky stavajú do opozície voči tým, o ktorých sa hovorí. Zdroj: iStockphoto.com
Klebetenie ľuďom pomáha vytvárať väzby: tí, ktorí sa na ňom zúčastňujú, sa stavajú do opozície voči tým, o ktorých sa hovorí.
Tento druh odovzdávania informácií môže slúžiť na varovanie ostatných pred ľuďmi, ktorí sa zachovali v nejakom ohľade zle. Prostredníctvom toho signalizujeme naše hodnoty a lojalitu. Ak sa sťažujete na to, že je niekto hrubý, znamená to, že jeho správanie považujete za neprijateľné.
Niekedy sme zasa nahnevaní a potrebujeme ventilovať naše emócie.
Skutočná chemická reakcia
Pokiaľ je osoba, s ktorou hovoríme, vnímavá a prejaví nám empatiu, uvoľňuje sa v našom organizme stres a vyplavuje sa oxytocín, takzvaná chemikália spojenia, takže sa v danej chvíli budete cítiť dobre, hovorí terapeutka Eman Almusawiová.
Ľahko môžete zájsť priďaleko
Ľahko však v klebetení zájdeme priďaleko a vtedy sa stáva toxickým. Zistiť, kde sa pomyselná hranica nachádza, je skôr umenie než veda, hovorí Schweitzer. V prvom rade podľa neho záleží na kontexte toho, čo sa komunikuje, a na vzťahu hovoriaceho s poslucháčom. Ohovárať kolegu pred šéfom je totiž niečo celkom iné, než vypúšťať paru na neformálnom stretnutí s priateľmi.
Všetko má svoje hranice. Je to dobré, pokým to už dobré nie je.
Správne čítať situáciu sa učíme až s vekom a narastajúcimi sociálnymi skúsenosťami. Mnohí začínajú experimentovať s hranicami klebiet už v škole. Deti sa učia, aké spoločenské dôsledky majú klebety aj to, že zbližovanie sa s jednou osobou na základe klebiet môže zničiť ich vzťah s druhou osobou.
„Niekedy však musíme prekročiť hranicu, aby sme zistili, kde leží,“ konštatoval Schweitzer.
S hranicami klebetenia experimentujú už deti v škole. Zdroj: iStockphoto.com
Koľko klebiet je priveľa?
Podľa Almusawiovej existuje veľmi tenká hranica medzi zdravým a nezdravým klebetením. Keď si zodpoviete nasledovné tri otázky, môžete si rýchlo uvedomiť, na ktorej strane stojíte.
Opýtajte sa sami seba, prečo to robíte, s kým to robíte a ako často to robíte.
Pokiaľ sa snažíte len vyrozprávať zo svojich myšlienok a emócií, môže byť ohováranie určitou metódou, ako sa vyrovnávate so svojimi skúsenosťami, približuje Almusawiová. Pokiaľ však komentujete veci, ktoré dotyčný urobil a nijako s vami nesúvisia, ide o zbytočné klebetenie.
Sťažujte sa správnej osobe
Ak sa potrebujete posťažovať, robte to pred správnou osobou. Dokáže vás druhý počúvať? Cítite počas vášho rozhovoru pokojnú atmosféru? Pomôže vám dotyčný konštruktívne spracovať vaše emócie alebo prilieva olej do ohňa? To je pri výbere partnera na citlivý rozhovor kľúčové.
Ako často sa sťažujete?
Zamyslite sa nad tým, ako často sa na konkrétnu osobu sťažujete. Stanovenie objemu klebiet je síce veľmi subjektívna kalkulácia a závisí od situácie, no pamätajte, že s ohováraním je to ako s čímkoľvek iným: „Všetko má svoje hranice. Je to dobré, pokým to už dobré nie je,“ vysvetlila Almusawiová.
Priveľa klebiet môže poškodiť nielen toho, kto druhého ohovára, ale aj jeho poslucháčov. Nezabudnite, že ak niekoho príliš často zhadzujete, môže utrpieť aj vaša povesť, pretože druhí k vám postupne stratia rešpekt a dôveru.
Aj keď sa nás klebety priamo netýkajú, vytvárajú v nás takzvanú atmosféru podozrenia. Poslucháčom neraz napadne, či tiež nie sú predmetom podobného ohovárania v čase, keď nie sú nablízku.
Buďte k sebe úprimní
Ohľadom možných následkov klebiet by človek podľa Almusawiovej mal byť k sebe úprimný. „Klebety nie sú zlé, ak nikomu inému neškodia. Pokiaľ však ohováraním spôsobujeme druhému akúkoľvek ujmu, mali by sme sa nad svojím konaním zamyslieť,“ uzatvorila vedkyňa.
Zdroje: The Guardian, České noviny
(af)
