Rozčuľujú vás bežné zvuky ako prežúvanie či tikanie hodín? Možno trpíte mizofóniou

Predstavte si, že máte až takú averziu na špecifické tóny či zvuky, že sa vám točí hlava. Presne to zažívajú ľudia so syndrómom mizofónie, teda komplexnej neurofyziologickej a behaviorálnej poruchy multifaktoriálneho pôvodu, ktorú charakterizuje zvýšená fyziologická a emocionálna reakcia na špecifické sluchové podnety. Táto relatívne nová duševná porucha sa považuje za formu zvukovej intolerancie, pri ktorej ľudia pociťujú hyperreaktivitu a až úplnú averziu voči jednému typu zvuku. Môže ísť napríklad o žuvanie, mľaskanie, tikanie hodín, ale dokonca aj o dýchanie. 

Grécke slovo misosphonia sa dá preložiť ako nenávisť k zvukom. Ľudia s týmto stavom zažívajú fyzické napätie, neprimeraný hnev, nenávisť alebo dokonca odpor voči osobe zodpovednej za daný zvuk. Ľudia vnímajú tieto podnety, známe ako spúšťače, ako nepríjemné alebo znepokojujúce. Tie majú tendenciu vyvolávať silné negatívne emocionálne, fyziologické a behaviorálne reakcie, ktoré sa u väčšiny ostatných ľudí nevyskytujú. Pri bežných zvukoch sa títo ľudia cítia bezmocne a úzkostlivo. 

V prípade posttraumatickej stresovej poruchy sa pridružuje hneď niekoľko symptómov naraz, ako sú napríklad rušivé myšlienky, retrospektíva či nočné mory. U mizofonikov s posttraumatickou stresovou poruchou môžu špecifické zvuky súvisieť s komplexnou traumou. Napríklad zvýšený tón hlasu vyvoláva u pacienta dojem, že naňho kričia, pretože v detstve naňho často kričali rodičia. Zvyčajnou odpoveďou na tieto zvuky býva panika či podráždenosť.

Mizofónia sa stala predmetom výskumu len nedávno a mnohé aspekty tohto ochorenia zostávajú záhadou. Hoci presné percento pacientov zatiaľ nemáme, výskumy naznačujú, že ňou môže trpieť od 5 do 20 percent dospelých. Príznaky sa zvyčajne objavujú už v detstve alebo dospievaní, väčšinou medzi 9. a 13. rokom života. Časom sa stupňujú, ale ochorenie sa môže prejaviť aj neskôr.

Príčiny mizofónie stále nie sú jasné, ale štúdie naznačujú, že porucha súvisí s hyperaktívnymi mozgovými prepojeniami medzi sluchovými dráhami a oblasťami zodpovednými za reguláciu emócií. Výskumníci zistili, že oblasti mozgu pre strach a dlhodobú pamäť sa u mizofonikov aktivujú, keď počujú takéto spúšťacie zvuky. Zvuky majú pre osobu, ktorá nimi trpí, zvyčajne špecifický vzorec a kontext.

Mizofonikom môže prekážať žuvanie, mľaskanie, tikanie hodín, ale dokonca aj dýchanie. Zdroj: iStock/frantic00

Môže súvisieť s našimi inštinktmi

Zaujímavou teóriou je napríklad tiež to, že sa vyvinula z nášho inštinktu odhaľovať skryté hrozby. V minulosti sme napríklad museli dávať pozor na rôzne predátory, takže dobre vyvinutý sluch nám mohol zachrániť život. Navyše podľa psychológov môže kašeľ, kýchanie či smrkanie naznačovať prítomnosť patogénov, ktorých sa naše telo prirodzene obáva.

Okrem toho niektoré výskumy naznačujú, že mizofónia súvisí aj s niekoľkými ďalšími ochoreniami. Vyskytuje sa spoločne so širokou škálou rôznych ochorení vrátane depresie, úzkosti, autizmu, ADHD a obsedantno-kompulzívnej poruchy. Zatiaľ však nie je jasné, či je mizofónia v prípade týchto ochorení symptómom, samostatnou poruchou alebo niečím medzi tým.

Niektoré prípady sa objavia i po traumatickej udalosti, takže rovnako môže ísť o spúšťač tohto ochorenia. Vedci naznačili aj možný súvis ochorenia s genetikou, hoci zatiaľ neidentifikovali žiadne špecifické gény súvisiace s mizofóniou.

V súčasnosti neexistuje štandardná diagnostika mizofónie, odborníci využívajú prevažne dotazníky, ktoré pomáhajú určiť, či je citlivosť človeka na zvuk dostatočne silná na to, aby narúšala jeho každodenný život. Rovnako je to tiež s liečbou, momentálne nemáme žiadny známy liek na toto ochorenie.

Sťažuje to i fakt, že mizofónia stále chýba v poprednej diagnostickej príručke pre psychiatrické ochorenia. Výskumníci dúfajú, že jedného dňa sa tam objaví. Veria, že bude aj súčasťou Medzinárodnej klasifikácie chorôb, čo by umožnilo preplácanie súkromnej zdravotnej starostlivosti.

Pri mizofónii môžu pomôcť aj štuple do uší. Zdroj: iStock/Svetlana Golovco

Momentálne sa liečba teda zameriava na zvládnutie symptómov. Mnoho pacientov sa spolieha na slúchadlá s potlačením hluku alebo na blokovanie spúšťačov. Najbežnejšou psychologickou intervenciou je kognitívno-behaviorálna terapia, ktorá trénuje mozog, aby preformuloval svoju reakciu na spúšťacie zvuky. Pacienti sa tak učia prevziať kontrolu nad zvukmi a interagovať s nimi rôznymi spôsobmi, aby mozog vyhodnotil, že dané zvuky sú síce otravné, ale nie škodlivé.

V praxi môžu mizofonikom pomôcť napríklad chrániče sluchu ako štuple do uší, počúvanie podcastov alebo iného obsahu, aby sa mozog viac sústredil na informácie plynúce zo zvuku ako na samotný zvuk, ale aj rôzne podporné skupiny, kde môžu mizofonici stretnúť ľudí s rovnakým zdravotným stavom.

Výskum ukazuje sľubné výsledky práve pre kognitívno-behaviorálnu terapiu, navyše štúdie z Holandska a USA naznačujú, že môže výrazne zmierniť príznaky u približne tretiny až polovice pacientov. Vedci zároveň skúmajú nové možnosti liečby vrátane techník stimulácie mozgu používaných pri iných neurologických poruchách.