Väčšina ľudí si spája objav prvého antibiotika výlučne s Alexandrom Flemingom. K vytvoreniu skutočného a použiteľného penicilínu však viedla mravčia práca oxfordských vedcov.
Škótsky bakteriológ Alexander Fleming. Hoci v roku 1928 opísal antibakteriálne účinky plesne, na zrod použiteľného lieku bol potrebný celý tím vedcov. Zdroj: Wikimedia Commons
Dnes, takmer storočie po tomto prelomovom objave, čelí medicína novej výzve v podobe narastajúcej odolnosti choroboplodných baktérií voči doteraz účinným antibiotikám. Tieto mikróby sú pôvodcami závažných ochorení, a ak prestanú reagovať na lieky, bežné infekcie sa môžu stať opäť smrteľnými.
Príbeh penicilínu
Penicilín je prvé objavené antibiotikum – liečivo schopné ničiť nebezpečné baktérie v ľudskom organizme alebo zastaviť ich množenie. Dodnes sa využíva na liečbu infekcií, ako je zápal pľúc, angína či pooperačné komplikácie. Zatiaľ čo história vyzdvihuje najmä Alexandra Fleminga, zrod revolučného lieku bol v skutočnosti dlhý a komplexný proces. Cesta od kontaminovanej laboratórnej misky k lieku zachraňujúcemu životy si vyžadovala oveľa viac než len prácu jedného bakteriológa.
Pozrite si
Pozorovanie, ktoré prepísalo učebnice
V roku 1928 Alexander Fleming v londýnskej nemocnici St. Mary’s skúmal stafylokoky. Na jednej z kultivačných misiek si všimol pleseň rodu Penicillium, v ktorej okolí baktérie nerástli. Správne usúdil, že pleseň uvoľňuje látku brzdiacu ich rast.
Zistenia o rok neskôr publikoval, no nedokázal z plesne izolovať čistú účinnú látku, ktorú by bolo možné dlhodobo skladovať a bezpečne podať pacientom ako liek. Jeho prvotný objav tak nevznikol len vďaka náhode, ako sa často traduje.
Kľúčová bola jeho výskumnícka zvedavosť – kým podľa štandardných postupov by sa plesňou znehodnotená kultivačná miska okamžite vyhodila, Fleming sa pri nej pristavil a začal skúmať, prečo v okolí plesne baktérie hynú.
Od nestálej látky k prvému lieku
Samotný extrakt z penicilínu bol mimoriadne nestály, rýchlo strácal svoje antibakteriálne vlastnosti a vedci ho spočiatku nedokázali vyrobiť v dostatočnom množstve, aby prinášal praktický úžitok v podobe reálnej liečby pacientov.
Prelom nastal v roku 1939, keď výskumníci z Oxfordskej univerzity pod vedením Howarda Floreyho a Ernsta Borisa Chaina začali na látke systematicky pracovať. Biochemik Norman Heatley navrhol účinné extrakčné postupy, vďaka čomu tím úspešne otestoval látku na myšiach infikovaných streptokokom. Kým kontrolná skupina uhynula, liečené zvieratá prežili.
Tímový úspech a Nobelova cena
Úspešné zvieracie modely otvorili dvere klinickým skúškam na pacientoch. Potreba masovej produkcie počas druhej svetovej vojny následne premenila penicilín na celosvetovo dostupný liek.
Vedecká komunita tento spoločný úspech ocenila v roku 1945, keď Nobelovu cenu za medicínu získali spoločne Fleming, Florey a Chain. Vyznamenanie tak právom reflektovalo fakt, že za konečnou podobou antibiotika, ktoré sa dalo masovo predpisovať ľuďom, nestál jeden vedec, ale úzko prepojená tímová práca expertov z viacerých vedeckých odvetví.
Daň za nadužívanie a hrozba rezistencie
Zavedenie antibiotík znamenalo revolúciu, no ich nesprávne nasadzovanie dnes ohrozuje ich účinnosť. Tieto liečivá účinkujú výhradne na baktérie, preto nedokážu vyliečiť vírusové ochorenia. Baktérie sa navyše dokážu prispôsobovať a získavať odolnosť, čím vzniká antimikrobiálna rezistencia.
Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie bola v roku 2023 približne jedna zo šiestich laboratórne potvrdených bakteriálnych infekcií vo svete odolná voči akejkoľvek dostupnej antibiotickej liečbe.
Budúcnosť v tieni rezistencie
Tento alarmujúci trend pripomína, že úspešná liečba bakteriálnych infekcií pomocou antibiotík nie je navždy garantovaná. Príbeh penicilínu dnes neslúži len ako historický míľnik. Je to dôležitá pripomienka, že kľúčové medicínske prelomy vyžadujú medziodborovú spoluprácu a predovšetkým mimoriadnu zodpovednosť pri ich aplikácii v praxi – teda rozvážny prístup lekárov, ktorí smú tieto lieky predpisovať len v nevyhnutných prípadoch, a dôslednosť pacientov pri presnom dodržiavaní stanoveného dávkovania.
Zdroje: Flemingov článok z roku 1929, University of Oxford, Nobel Prize, WHO
(KAM)
