Ide o proteín periostín, ktorý môže mať dôležitú úlohu pri diagnostike obličkových chorôb.
Radka Macová sa snaží nájsť biomarker chronickej choroby obličiek. Zdroj: Osobný archív R. M.
- čo je ukazovateľom obličkového ochorenia,
- k čomu dochádza v najhoršom štádiu obličkového ochorenia,
- aké máme možnosti liečby obličkových chorôb,
- ako súvisí proteín periostín s rakovinou,
- prečo strácajú choré obličky schopnosť filtrovať krv,
- či prílišná konzumácia bielkovín poškodzuje obličky,
- čo je hydronefróza a prečo je pre naše obličky nebezpečná,
- akým spôsobom by nám mohli pomôcť nanočastice zlata pri liečbe obličkových ochorení.
Doktorandka Radka Macová pôsobí na Ústave experimentálnej onkológie Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied (BMC SAV), v. v. i., kde skúma obličkové ochorenia. Minulý rok si prevzala Štipendium dr. Ludmily Sedlárovej-Rabanovej na podporu stáže v Inštitúte klinickej patofyziológie a Medzinárodnom výskumnom a školiacom centre pre nefrológiu Semmelweisovej univerzity (Institute of Clinical Pathophysiology and International Nephrology Research and Training Center, Semmelweis University) v Budapešti za tento výskum.
Výskumníčka sa snaží nájsť biomarker chronickej choroby obličiek. Konkrétne ide o proteín periostín, ktorý by mohol skôr diagnostikovať dané ochorenie. „Lekári by sa mohli v rámci preventívnych prehliadok zamerať na odhalenie tohto konkrétneho typu proteínu, pričom jeho prítomnosť by mohla okamžite signalizovať nejaké obličkové ochorenie,“ opisuje Radka Macová.
Liečba zatiaľ neexistuje
Približne každý desiaty pacient na Slovensku trpí nejakou formou obličkového ochorenia. Prečo je to také vysoké číslo?
Rozdelila by som to do troch kategórií. Prvé nedokážeme ovplyvniť, prichádzajú s vekom a súvisia s prirodzeným starnutím populácie. V minulosti sa ľudia nedožívali vysokého veku, takže ochorenia sa neprejavovali, zároveň sa orgány počas rokov viac opotrebúvajú. Medzi ďalšie faktory patria tie, ktoré vieme čiastočne zmeniť. Napríklad ak chodíme na pravidelné preventívne prehliadky a diagnostikujú nám diabetes alebo vysoký krvný tlak, mali by sme sa riadiť odporúčaniami lekára. Najzásadnejším bodom je náš životný štýl. Ak máme sedavý spôsob života, nezdravo sa stravujeme, fajčíme či konzumujeme alkohol, prispievame tak k rozvoju nielen obličkového ochorenia.
Približne každý desiaty pacient na Slovensku trpí nejakou formou obličkového ochorenia. Zdroj: iStock/transurfer
Dokážu ochorenie obličiek odhaliť aj pravidelné preventívne prehliadky?
Doktor nám v rámci preventívnej prehliadky môže odhaliť zhoršenú funkciu obličiek, preto je dôležité ich neignorovať. Obličkové ochorenia sú z veľkej miery zákerné aj v tom, že nepociťujeme bolesť či iné príznaky. V prípade obličkových ochorení je dôležitým indikátorom práve moč, ktorý lekár posudzuje i v rámci preventívnej prehliadky.
Čo je ukazovateľom obličkového ochorenia v moči?
Albumín, ktorý je zároveň markerom chronickej choroby obličiek. Ide o jeden z ukazovateľov stupňa vážnosti tohto ochorenia.
Prečo sú pri ochorení obličiek rizikovou skupinou najmä pacienti s cukrovkou druhého typu, ale aj s vysokým krvným tlakom a obezitou?
Pri týchto ochoreniach dochádza k poškodzovaniu obličiek a ich ciev, čo narúša ich štruktúru a funkciu. K tomu sa pridružujú ďalšie negatívne zmeny, najmä keď tieto ochorenia včasne neliečime.
K čomu dochádza v najhoršom štádiu obličkového ochorenia?
Ak je poškodenie vážne a filtračná funkcia obličky nefunguje, je potrebné ju nahradiť, čo je možné dialýzou alebo transplantáciou obličky. A tu sa dostávame k ďalšiemu problému – každým rokom stúpa počet pacientov potrebujúcich transplantáciu obličky a zároveň narážame na nedostatok darcov. Napriek tomu je oblička celosvetovo najviac transplantovaný orgán.
V súčasnosti môžeme chronickú chorobu obličiek zmierniť dialýzou. Máme ešte k dispozícii nejaké ďalšie možnosti liečby okrem transplantácie?
Pri chronickej chorobe obličiek neexistuje žiadna liečba, nemáme ani dostupné lieky.
Zníženie hladiny proteínu zlepšilo funkciu obličky
V rámci svojho výskumu hľadáte biomarker chronickej choroby obličiek. Ako môže byť nápomocný pri chronickej chorobe obličiek?
Mohol by nám pomôcť identifikovať včasné poškodenia obličky. V ideálnom prípade by mohol byť aj cieľom špecifickej liečby chronickej choroby obličiek. Zaujal nás proteín periostín, ktorý by mohol byť nápomocný súčasne pri diagnostike i liečbe. Sledujeme, ako sa tento proteín správa v rôznych štádiách ochorenia a snažíme sa pochopiť, akým spôsobom prispieva k rozvoju chronickej choroby obličiek. Ak by sa ukázalo, že tento proteín je vhodným biomarkerom, mohol by byť v budúcnosti súčasťou rutinnej diagnostiky. Lekári by sa mohli v rámci preventívnych prehliadok zamerať na detekciu tohto konkrétneho typu proteínu v moči, pričom jeho prítomnosť by mohla signalizovať skoré poškodenie obličky. Najskôr však musíme tieto súvislosti potvrdiť.
Proteín periostín využívajú aj rakovinotvorné bunky na šírenie metastáz. Vedeli by sme ho využiť aj pri liečbe rakoviny?
Určite by to bolo možné, avšak ešte stále o tomto proteíne nemáme dostatok informácií na to, aby sme ho začali používať takýmto spôsobom. Vieme, že má viacero foriem a niektoré z nich sú dôležitejšie pri liečbe onkologických ochorení, iné zas pri ochoreniach spojených s fibrózou, zároveň je veľmi dôležitý i pri vývoji embrya v maternici. Náš záujem o periostín sme nedávno rozšírili aj do tejto oblasti a chceme overiť jeho využitie v onkológii.
Doktorandka Radka Macová spolu s Máriou Pacalajovou pri prevzatí Štipendia dr. Ludmily Sedlárovej-Rabanovej. Zdroj: archív Márie Pacalajovej, BMC SAV, v. v. i.
Pri diagnostike obličkových ochorení sa teda tento proteín zatiaľ nevyužíva?
Nie, dosiaľ máme k dispozícii iba experimentálne výsledky čiastočne potvrdené klinikou, ktoré ukazujú súvislosť vyššieho množstva tohto proteínu s rozvinutejším štádiom obličkovej choroby. Rôzne experimentálne štúdie poukazujú na to, že po znížení aktivity tohto proteínu v prípade sledovaných zvierat došlo k zlepšeniu obličkových funkcií. Detailnejšie mechanizmy zatiaľ nie sú známe, navyše sa bude musieť potvrdiť, či by to tak mohlo fungovať aj u ľudí.
S rozvojom tohto ochorenia obličky postupne strácajú schopnosť filtrovať krv. Prečo sa to deje?
Filtrácia krvi v obličke je veľmi komplexný a presne regulovaný proces, ktorý vyžaduje dokonalú súhru jednotlivých štruktúr obličky. Ak je niektorá z nich poškodená, má to vplyv na funkciu všetkých ostatných a obličky nefungujú správne. V prípade, že došlo k poškodeniu viacerých či všetkých štruktúr, čo je typické pre priebeh tohto ochorenia, obličky nedokážu vykonávať svoju filtračnú funkciu. To je znakom posledných štádií chronickej choroby obličiek.
Do akej miery je toto ochorenie dedičné?
Dedičnosť je jedným z faktorov obličkových ochorení, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Nemôžeme však vyslovene povedať, že obličkové ochorenia súvisia s genetikou, pretože je ich obrovské množstvo. Pokiaľ vieme, že takéto ochorenia v rodine máme, minimálne by sme o tom mali informovať nášho obvodného lekára.
Zlato ako vhodný kandidát liečby
Obličky zaťažuje aj nadmerná konzumácia bielkovín, s čím môžu mať problém výkonnostní športovci či ľudia venujúci sa silovému tréningu. Koledujú si aj oni o rozvoj obličkových ochorení?
Konzumácia bielkovín u zdravého človeka obličky nepoškodzuje. Na to, aby k nemu došlo, by musel dospelý človek zjesť extrémne množstvo proteínov. Navyše výkonností športovci či fitness súťažiaci by mali mať pri súťažiach k dispozícii výživových poradcov, ktorí im pomáhajú nastavovať zdravé jedálne lístky. Príjem bielkovín je skôr regulovaný u pacientov, ktorí majú diagnostikované obličkové ochorenia. Dospelý človek s chronickou chorobou obličiek môže prijať maximálne 1,3 gramu bielkovín na kilogram svojej váhy denne. Ľudia vo vyššom štádiu chronickej choroby obličiek by mali zjesť maximálne 0,8 gramu bielkovín na kilogram telesnej váhy denne. Myslím si, že vyššia konzumácia bielkovín u fitness športovcov nepredstavuje veľké riziko, skôr by to mohla byť cielená extrémna regulácia tekutín pred súťažami, napríklad keď nepijú dostatok alebo vypijú až príliš veľa vody. Ak obličky opakovane vystavujeme extrémnemu stavu, môže dôjsť k ich poškodeniu.
Momentálne pôsobíte na Inštitúte klinickej patofyziológie a Medzinárodnom výskumnom a školiacom centre pre nefrológiu. Čo tu konkrétne skúmate?
Sledujem vplyv genetiky na proteín periostín, potenciálny biomarker obličkového ochorenia. Využívam na to jeden z modelov chronickej choroby obličiek – jednostranné podviazanie močovodu, pri ktorom sa v obličke hromadí množstvo moču, vytvára sa tlak a dochádza k poškodeniu obličkového tkaniva. V rámci možností, ktoré tento model poskytuje, sa snažím zistiť, či by mohol byť tento proteín aj terapeutickým nástrojom pri ochorení obličiek.
Skúmate tiež hydronefrózu, teda syndróm zväčšenia obličiek v dôsledku hromadenia moču. Prečo je hromadenie moču v obličke nebezpečné?
Moč tlačí na jednotlivé časti obličky a znemožňuje ich funkciu. V dôsledku toho sa pacientom v tele hromadia toxické látky, pretože sa nevylučujú z tela.
Dedičnosť je jedným z faktorov obličkových ochorení, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Zdroj: iStock/Nansan Houn
Akým spôsobom je možné pri tomto ochorení zabezpečiť správne vylučovanie moču z obličiek?
Dôležité je zistiť, prečo sa moč nevylučuje. Ak za to môže napríklad močový kameň, je potrebné ho rozbiť či vyoperovať, rovnako to platí aj v prípade nádoru, napríklad v malej panve.
Aké máte ďalšie plány v oblasti výskumu?
V budúcnosti by som chcela viac preskúmať možnosti liečby obličkových ochorení. V súčasnosti sa venujem výskumu nanočastíc, na ktoré môžeme naviazať akékoľvek liečivá. Naším cieľom je naviazať na takéto nanočastice špecifické liečivo, čo by zabezpečilo, že by sa dostalo iba na konkrétne miesto poškodenia v obličke.
Pozrite si
Akým spôsobom by mohli tieto nanočastice fungovať pri liečbe obličkových ochorení?
Veľkou výhodou nanomedicíny je, že nanomateriály dokážu transportovať liečivo len na potrebné miesto. Nanočastica s konkrétnym liečivom na obličkové ochorenia by sa tak dokázala cielene dostať na miesto poškodenia a uvoľnila by tam dané liečivo, ktoré by pôsobilo na poškodené bunky v obličke. Nedostala by sa však do iných orgánov, ktoré by tak neboli vystavené danému liečivu a tým by sa ich funkcia nijako nenarušila, čo je podstatou súčasných nežiaducich účinkov liekov. Skúmame nanoguľôčky zlata rôznych veľkostí a snažíme sa zistiť, ktoré by sa na takúto úlohu hodili najlepšie. Jeden z kolegov sa zaoberá fibrózou pečene a jej liečbou pomocou látok izolovaných z pestreca mariánskeho. Tieto látky by mohli byť naviazané na nanočastice a cielene dopravené do pečene, čím by sa zvýšila ich efektivita pri liečbe ochorenia pečene.
Prečo je práve zlato v porovnaní s ostatnými kovmi možným kandidátom pri liečbe obličkových ochorení?
Existuje veľké množstvo nanočastíc z rôznych materiálov. O zlate máme zatiaľ najviac dostupných informácií a je považované za jeden z najvhodnejších materiálov na cielenú terapiu.
(RR)
