Ľudia s afantáziou si nedokážu predstaviť obrazy, napriek tomu žijú medzi nami často normálny život.
Afantázia. Zdroj: iStock.com/designer491
Vizuálna spomienka, predstava budúcnosti či obyčajná každodenná vizualizácia predmetov alebo rôznych výjavov je pre väčšinu ľudí samozrejmosťou. Avšak približne 1 percento populácie nie je schopné mentálnej vizualizácie. Keď niekto vysloví pojem červené jablko, títo ľudia si červené jablko nedokážu predstaviť, hoci ho videli už veľakrát. Obrazy predmetov vidia len vtedy, keď sa na ne v danej chvíli pozerajú. Takáto vlastnosť sa nazýva afantázia alebo mentálna slepota.
Široké spektrum vplyvu
Ako uvádza Exeterská univerzita v jednom zo svojich článkov, afantázia ovplyvňuje viac ako len mentálnu obraznosť, ovplyvňuje tiež pamäť, rozpoznávanie tvárí, ba dokonca aj tendencie k povolaniu. Niektorí jedinci si v mysli nedokážu predstaviť ani tváre svojich detí bez priameho kontaktu s nimi alebo s fotografiou, hoci tieto osoby poznajú.
Jednoducho povedané, pokiaľ niečo nevidia svojimi očami, nemajú v hlave žiaden obraz.
Afantázia či hyperfantázia (obzvlášť živá vizuálna predstavivosť) sa v niektorých rodinách vyskytuje častejšie, čo naznačuje, že sa do istej miery dedí geneticky. No vzhľadom na malé množstvo výskumov nie je príčina tohto fenoménu zatiaľ úplne objasnená.
Zahmlená myseľ. Zdroj: iStock.com/francescoch
Čerstvý pojem
Profesor Adam Zeman z Exeterskej univerzity v roku 2015 ako prvý použil pojem afantázia, aby opísal ľudí, ktorí si nevedia predstavovať obrazy. Odvtedy sa s týmto opisom stotožnili desaťtisíce ľudí na celom svete.
Mnohí si uvedomovali, že spracúvajú informácie inak ako ostatní, ale nevedeli opísať ako. Niektorí z nich boli v šoku, keď zistili, že iní ľudia dokážu vo svojej mysli vykúzliť obrazy.
„Vytvorenie termínu afantázia nečakane otvorilo okno do zanedbávaného aspektu ľudskej skúsenosti. Je veľmi potešujúce, že ľudia, ktorým chýbajú obrazy, považovali tento termín za užitočný, zatiaľ čo značný nárast výskumu vrhá svetlo na dôsledky afantázie,“ uviedol profesor Zeman.
„Napriek hlbokému kontrastu v subjektívnej skúsenosti medzi afantáziou a hyperfantáziou sú účinky na každodenné fungovanie pomerne malé. Nedostatok obraznosti neznamená nedostatok predstavivosti. Vedci sa skutočne zhodujú, že ani afantázia, ani hyperfantázia nie sú poruchou,“ vysvetľuje Zeman. Ide o variácie v ľudskej skúsenosti so zhruba vyváženými výhodami a nevýhodami.
Pozrite si
Afantázia má rôzne typy
Profesor Zeman vypracoval prehľad približne 50 nedávnych štúdií, uverejnených v časopise Trends in Cognitive Sciences, aby zhrnul zistenia, ktoré sa objavili od jeho prvej publikácie. Výskum naznačuje, že afantázia má aj podtypy.
Napríklad nie každý s afantáziou má slabú autobiografickú pamäť alebo ťažkosti s rozpoznávaním tvárí a u menšiny ľudí sa zdá, že afantázia súvisí s autizmom. Ľudia, ktorí nemajú obrazovú predstavivosť, môžu byť schopní v technologických oblastiach. Rozdielnosť je aj v tom, že niektorí ľudia s afantáziou dokážu aspoň snívať vizuálne, zatiaľ čo iní nie.
Afantázia má aj výhody
Prehľadová štúdia profesora Zemana poskytuje dôkazy, že afantázia alebo hyperfantázia má súvis s variáciami vo fyziológii a v nervovej konektivite v mozgu. Taktiež sa prejavujú v správaní ich nositeľov.
Napríklad počúvanie strašidelných príbehov mení vodivosť pokožky u ľudí s predstavami, lebo sa potia, ale pokožka ľudí s afantáziou takto nereaguje.
„Som naozaj dobrá v písomnej i vo verbálnej komunikácii. Myslím, že je to preto, lebo nie som zahlcovaná žiadnymi obrázkami, takže sa sústredím len na silu slova. Som tiež hlboko emocionálnym človekom a možno je to spôsob, akým to môj mozog kompenzuje. Vnímam veci skôr prostredníctvom prežívania než vizualizácie,“ podelila sa o svoju skúsenosť 43-ročná Mary pre magazín Neuroscience News.
„Myslím si, že je skutočne dôležité zvýšiť povedomie o tom, že niektorí ľudia túto schopnosť jednoducho nemajú, a to najmä preto, že používanie vizuálnej predstavivosti je kľúčovým spôsobom, ako sa učia malé deti,“ dodáva Mary. Podľa nej by mali učitelia základných škôl brať na vedomie, že niektoré deti jednoducho nie sú schopné vizualizovať, čo môže byť dôvodom ich nezapájania sa do niektorých aktivít. Počas výučby treba preto využívať aj iné spôsoby učenia.
Zdroj: Neuroscience News, University of Exeter
(LDS)
