Objavil perorálnu vakcínu proti detskej obrne, ktorá sa používa dodnes. Pri práci s vírusom od štyridsiatych rokov 20. storočia Sabin pozoroval, že niektorí ľudia získali imunitu, hoci nikdy nevykazovali príznaky ochorenia. Rozhodol sa teda vyhľadať takéto kmene, aby mohol vytvoriť novú vakcínu.
Albert Sabin vynašiel očkovaciu látku proti detskej mozgovej obrne. Zdroj: Wikimedia/Orsini D, Martini M. Photo Quiz. Emerg Infect Dis.
Albert Bruce Sabin sa narodil 26. augusta 1906 do židovskej rodiny v meste Białystok v Poľsku, ktoré bolo v tom čase súčasťou Ruského cisárskeho kráľovstva. Jeho rodina utiekla pred prenasledovaním, a keď mal 15 rokov, emigrovala do Spojených štátov amerických.
Albert zo začiatku sníval o tom, že sa stane zubárom, no popri štúdiu medicíny pracoval v laboratóriu zaoberajúcom sa zápalom pľúc v nemocnici Harlem. Jeho strýko zubár mu ponúkol, že mu zaplatí školné na Newyorskej univerzite, ak bude pokračovať v tomto povolaní. Jeho však viac zaujal medicínsky výskum a zmenil smer.
V júli 1931 vypukla v New Yorku ťažká epidémia detskej obrny. Albert Sabin, ktorý práve absolvoval lekársku fakultu, začal ako 25-ročný svoju kariéru virológa. Po tom, čo jeho kolegu uhryzla výskumná opica a on zomrel, Sabin identifikoval neznámy vírus ako typ herpesu a pomenoval ho „vírus B“ po svojom zosnulom kolegovi Dr. Williamovi Brebnerovi.
Okrem detskej obrny študoval toxoplazmózu a reumatickú horúčku, pričom pracoval v Listerovom inštitúte preventívnej medicíny v Londýne a v Rockefellerovom inštitúte pre lekársky výskum, kde pomohol preukázať, že vírus detskej obrny sa dá pestovať v ľudskom tkanive v laboratóriu.
Vírus napodobňuje prirodzenú črevnú infekciu
V roku 1939 sa Albert Bruce Sabin pripojil k Nadácii pre výskum detských nemocníc na Univerzite v Cincinnati, partnerstvu, ktoré trvalo desaťročia a nakoniec viedlo k perorálnej vakcíne proti detskej obrne, ale jeho výskum prerušila druhá svetová vojna.
V roku 1941 sa Sabin pripojil k Vírusovému výboru Epidemiologickej rady americkej armády. O dva roky neskôr narukoval do armádneho zdravotníckeho zboru a svoj čas rozdelil medzi svoje laboratórium v Cincinnati, laboratóriá Rockefellerovho inštitútu a zámorské misie na Blízkom východe, v Afrike, na Sicílii, Okinave a Filipínach.
Počas vojny sa zameral na choroby postihujúce vojakov. Izoloval a identifikoval vírus, ktorý spôsoboval viscerálnu leishmaniózu, horúčku piesočných múch, a vyvinul vakcíny proti horúčke dengue a japonskej encefalitíde. Na konci vojny sa vrátil do Cincinnati a pokračoval vo výskume detskej obrny.
Pokúsil sa izolovať mutantné formy vírusu detskej obrny, ktoré nie sú schopné vyvolať ochorenie, takže by bolo bezpečné zaviesť ich do ľudského tela. Snažil sa identifikovať bezpečný živý variant vírusu detskej obrny, ktorý by sa dal podávať orálne.
Tento vírus sa rýchlo množil v črevách, čím vytlačil smrteľné formy vírusu detskej obrny a poskytol ochranu pred ochorením. Albert Bruce Sabin a jeho kolegovia najskôr sami užili živé nepatogénne vírusy, než začali experimentovať na iných ľuďoch.
Vakcína oslabuje vírus, ktorý bezpečne napodobňuje prirodzenú infekciu v črevách. Tým sa vyvolá dlhodobá imunita a vytvorí sa silná kolektívna ochrana bez toho, aby došlo ku skutočnému ochoreniu.
Albert s kolegami vykonával pitvy na všetkých, ktorí zomreli na detskú obrnu, a zistili, že vírus detskej obrny postihuje črevný trakt aj centrálnu nervovú sústavu. Na základe tohto zistenia Sabin dokázal, že detská obrna najprv napáda črevný trakt a potom prechádza do nervového tkaniva.
Tento objav naznačoval, že vírus sa dá pestovať v nenervovom tkanive, čo neskôr dosiahli v tkanivových kultúrach nositelia Nobelovej ceny Enders, Weller a Robbins. Pestovanie vírusu detskej obrny v nenervovom tkanive bolo praktickejšie ako Sabinov predchádzajúci úspech, ktorým bolo jeho pestovanie v mozgovom tkanive z embryí.
Vpravo Albert Sabin spolu s Robertom C. Gallom okolo roku 1985. Robert Gallo, bývalý biomedicínsky výskumník v Národných inštitútoch zdravia, je známy predovšetkým vďaka svojej práci s vírusom HIV. Zdroj: Wikimedia/National Cancer Institute
Vakcína podnecovala organizmus k tvorbe protilátok, čím zabezpečovala dlhodobú imunitu proti budúcej infekcii. Ďalšou výhodou tejto vakcíny bolo, že sa podávala perorálne, čo znamenalo, že oslabený vírus sa rýchlo vylučoval stolicou očkovaných osôb. V oblastiach s nedostatočnou hygienou a so zlými sanitárnymi podmienkami sa vírus mohol prenášať na ďalšie osoby, ktoré následne získali imunitu.
Na západe vírus úspešne vyhubili
V roku 1957 Sabin presvedčil Ministerstvo zdravotníctva Sovietskeho zväzu, aby vykonalo terénne štúdie s jeho vakcínou. Americká Verejná zdravotnícka služba po úspešnom sovietskom pokuse v roku 1960 schválila vakcínu v roku 1961 na výrobu v Spojených štátoch a Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) začala používať vakcínu so živým vírusom vyrobenú v ZSSR.
Koncom päťdesiatych rokov 20. storočia Sabin uzavrel dohodu s farmaceutickou spoločnosťou Pfizer o výrobe svojej vakcíny so živým vírusom. Spoločnosti Pfizer predložil hlavné kmene vírusu a spoločnosť začala zdokonaľovať výrobnú techniku vo svojich britských zariadeniach.
Zaujímavé fakty o Albertovi Bruceovi Sabinovi:
- V roku 1930 získal americké občianstvo a zmenil si meno z Abram Saperstein na Albert Bruce Sabin.
- Na rozdiel od skoršej injekčnej vakcíny Jonasa Salka (ktorá využívala usmrtený vírus) vyvinul Sabin vakcínu so živým oslabeným vírusom, ktorá sa podáva ústami.
- Sabin a jeho tím otestovali bezpečnosť vakcíny tak, že sami prehltli oslabený vírus ešte pred tým, ako ju začali testovať na iných ľuďoch.
- Odmietol si dať patentovať svoju vakcínu. Nazval ju darom pre deti celého sveta, čím umožnil jej lacnú hromadnú výrobu prakticky kdekoľvek.
- Počas druhej svetovej vojny slúžil v americkej armáde a vyvinul vakcíny proti horúčke dengue, japonskej encefalitíde a horúčke spôsobenej piesočnými muchami.
Sabinova perorálna vakcína proti detskej obrne so živým vírusom, podávaná v kvapkách alebo na kocke cukru, čoskoro nahradila ďalšiu injekčnú vakcínu s usmrteným vírusom v mnohých častiach sveta.
V roku 1994 WHO vyhlásila, že prirodzene sa vyskytujúci vírus detskej obrny bol vyhubený na západnej pologuli vďaka opakovaným masovým imunizačným kampaniam Sabinovou vakcínou v Strednej a Južnej Amerike.
Na západnej pologuli po tomto období sa vyskytlo iba niekoľko prípadov spôsobených samotnou živou vírusovou vakcínou.
V roku 1979 úspešne zničili vírus detskej mozgovej obrny v celých USA najmä vďaka vakcíne Alberta Brucea Sabina. Celý život viedol kampaň na podporu Národných dní očkovania a tvrdil, že každá krajina na svete si môže dovoliť vyhubiť detskú obrnu pomocou jeho lacnej a ľahko dostupnej vakcíny.
Uznanie získal niekto úplne iný
Albert Bruce Sabin neochvejne obhajoval svoju vakcínu so živým vírusom a odmietal veriť akýmkoľvek dôkazom o tom, že by mohla spôsobiť paralytickú detskú obrnu. Riziko paralýzy spôsobené vakcínou so živým vírusom existuje, ale má nízku pravdepodobnosť.
Jeho najväčším sokom bol Jonas Salk, ktorý vyrastal v židovskej prisťahovaleckej komunite v New Yorku a stal sa jedným z najuznávanejších vedcov svojej generácie a všeobecne akceptovaným víťazom nad detskou obrnou.
Veril, že odpoveď spočíva v usmrtenej vakcíne, v ktorej sa vírus pestuje v tkanivovej kultúre, neutralizuje sa chemickým činidlom a vstrekne sa do tela. Albert Sabin, naopak, presadzoval perorálnu živú vakcínu, kde je množstvo vírusu príliš malé na to, aby zabránilo prenosu, ale len toľko, aby vyvolalo imunitu.
Albert Bruce Sabin so svojou manželkou na návšteve u doktora Maria Pisaneschiho (v pozadí) v Salsomaggiore Terme. Zdroj: Wikimedia/Collezione Biblioteca Comunale G.D. Romagnosi, Salsomaggiore Terme
Albert Bruce Sabin bol brilantný, ale tvrdohlavý virológ, ktorý sa od začiatku stretával s Jonasom Salkom, o osem rokov mladším vedcom. Keď vedec Thomas Turner navrhol možnosť použitia iného prístupu – takého, o ktorom Salk sám premýšľal –, mladý výskumník urobil chybu, že sa do toho s nadšením pustil. Sabin mal pocit, že ho Salk zradil, a odvtedy medzi nimi pretrvávala nevraživosť.
Salk získal uznanie za vynález prvej vakcíny proti detskej obrne, ale starší Sabin sa nikdy nepriklonil k myšlienke použiť usmrtený vírus. V roku 1999 federálny poradný panel odporučil, aby Spojené štáty americké využívali Salkovu vakcínu, pretože tá nemôže náhodne spôsobiť detskú obrnu. Na základe dodatočných dôkazov nazhromaždených za desať rokov bolo toto odporúčanie v roku 2009 opätovne potvrdené.
Detská mozgová obrna postihuje milióny ľudí
Hoci bol Salk prvý, kto vyrobil vakcínu proti detskej obrne, nezískal Nobelovu cenu ani sa nestal členom Národnej akadémie vied. Vďaka svojej priekopníckej práci bol predmetom verejného obdivu, no celý život sa snažil vyhnúť pozornosti. Napriek tomu znášal nepriateľstvo mnohých svojich kolegov, ktorí ho považovali za „lovca publicity“.
V roku 1962 založil Salkov inštitút pre biologické štúdie v La Jolle v Kalifornii, podnik pôvodne financovaný s podporou organizácie March of Dimes. Salkov vlastný výskum pokračoval, najmä v oblasti sklerózy multiplex, rakoviny a AIDS. Salk strávil neskoršie roky života vývojom vakcíny s usmrteným vírusom, ktorá by zabránila vzniku AIDS u ľudí infikovaných vírusom ľudskej imunodeficiencie.
Aj Sabin pokračoval vo svojej práci a zastával sériu vplyvných pozícií v organizáciách, ako sú Weizmannov inštitút vedy, Národný onkologický inštitút USA a Národné inštitúty zdravia.
Sabin sa trikrát oženil a mal dve deti. V roku 1983 začal trpieť príznakmi paralýzy a ochorel. V auguste toho istého roka bol od pása nadol paralyzovaný. Keď ležal na pokraji smrti v nemocnici, publicista z Chicago Tribune napísal o Sabinovej ťažkej situácii a navrhol verejnosti, aby mu napísala. Z celej krajiny prišlo viac ako stotisíc listov.
Jeho manželka sedela pri jeho posteli a nahlas mu tieto listy čítala. Sabin, ktorý sa zotavil, povedal: „Vždy máte pocit pochybností o tom, či to, čo ste so svojím životom urobili, má skutočne hodnotu… Z týchto listov vyplýva, že ľudia považujú moju prácu za hodnotnú.“
Po uzdravení spolu so svojou manželkou podporil eradikáciu detskej obrny na celom svete a úzko spolupracovali s Rotary International, ktorá dodnes pomohla zaočkovať 2,5 miliardy detí proti detskej obrne v 122 krajinách.
Sabin bol otvoreným a často netrpezlivým zástancom imunizácie, jadrového odzbrojenia a svetového mieru. Naďalej prispieval k výskumu a spolupracoval s vedcami a so zdravotníckymi predstaviteľmi v Mexiku a Brazílii na aerosólovej vakcíne proti osýpkam.
V roku 1992 sa stretol s Dr. H. R. Shepherdom, priekopníkom v oblasti aerosólových technológií. Shepherd navrhol, že Sabinove úspechy by sa najlepšie ocenili založením inštitúcie s jeho menom.
Albert Bruce Sabin zomrel 3. marca 1993. Jeho manželka Heloisa Sabin, doktor Shepherd, doktor Robert Chanock a doktor Philip Russell založili Sabinov očkovací inštitút. Ten aj naďalej ctí toto dedičstvo prostredníctvom svojho poslania sprístupniť vakcíny, umožniť inovácie a rozšíriť imunizáciu po celom svete.
Pozrite si
Sabinov vakcínový inštitút spolupracuje s vládami, výskumníkmi, manažérmi imunizácie a ďalšími s cieľom posilniť imunizačné programy a podporiť inovácie.
Napriek obrovskému zdravotnému a ekonomickému potenciálu vakcín sa svetu nedarí zabezpečiť, aby došlo k úplnému odstráneniu detskej mozgovej obrny. Na celom svete trpí týmto ochorením približne 17 miliónov ľudí. V rozvinutých krajinách sa toto ochorenie vyskytuje s frekvenciou zhruba 1,6 až 3 prípady na tisíc narodených detí, no v rozvojových krajinách s horšou dostupnosťou zdravotnej starostlivosti môže byť toto číslo podstatne vyššie.
Zdroje: Biovalys, Emerging Infectious Diseases, Science History Institute, Medium, Science Museum Group Collection, National Library of Medicine, Encyclopedia, EBSCO
(RR)
