Vladimír Farkaš: Úlohou vedy je nielen poznávať, ale aj slúžiť

28. sep. 2016 • Chemické vedy

Vladimír Farkaš: Úlohou vedy je nielen poznávať, ale aj slúžiť

Biochemik a mikrobiológ Vladimír Farkaš, v rozhovore s redaktorkou portálu Veda na dosah, okrem iného, povedal: „Vo výskume sú najcennejšie výsledky, ktoré sú prakticky využiteľné. Myslím tým nielen tie, ktoré sa priamo realizujú v praxi, ale aj tie, ktoré rozširujú náš obzor poznania a sú užitočné tým, že slúžia ako odrazový mostík pre ďalšie bádanie. Ich charakteristickým znakom je spravidla ich vysoká citovanosť v odbornej literatúre. Na druhej strane výsledky, ktoré boli patentované a ktoré sa realizovali vo výrobe, bývajú málokedy citované, takže vzniká dojem ako by išlo z vedeckého hľadiska o výsledky menej hodnotné."

Technologický postup pri výrobe celuláz, návrh biotechnologického spôsobu výroby vzácneho cukru celobiózy, vývoj technológie na masívnu produkciu spór huby Trichoderma pre účely biologickej ochrany rastlín – to je len časť najvýznamnejších výsledkov vedeckovýskumnej činnosti uznávaného vedca, akým je biochemik a mikrobiológ doc. Ing. Vladimír Farkaš, DrSc., emeritný pracovník Chemického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave.

Vladimír Farkaš (1941) pochádza z Binguli (Juhoslávia/Vojvodina, Srbsko). Vyštudoval jadrovú chémiu na Fakulte technickej a jadrovej fyziky ČVUT v Prahe (1965). Od roku 1966 bol vedeckým ašpirantom v Chemickom ústave SAV v Bratislave. Ašpirantskú dizertačnú prácu vo vednom odbore Biochémia obhájil v roku 1969 v Ústave organickej chémie a biochémie ČSAV v Prahe. Po absolvovaní ročného postdoktorandského pobytu na National Institutes of Health v Bethesde, Maryland, USA (1970 – 1971) sa vrátil do Chemického ústavu SAV. Bol vedúcim Laboratória metabolizmu polysacharidov a v r. 1980 – 2007 viedol oddelenie Glykobiológie (predtým Biochémie a biotechnológie sacharidov). V roku 1988 získal titul doktora vied vo vednom odbore Biochémia. V roku 2003 bol vymenovaný za hosťujúceho docenta na Katedre biochémie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského (UK) v Bratislave. Ako hosťujúci profesor absolvoval niekoľko dlhodobých zahraničných pobytov: v r. 1987 na McGill University, Montreal, Kanada, v r. 2000 na Universität Regensburg v Nemecku, v r. 2001 – 2002 na Chiba University v Chibe, Japonsko a v r. 2004 na University of Adelaide, v Adelaide v Austrálii.

V roku 2004 bol zvolený za riadneho člena Učenej spoločnosti SAV. Okrem toho je členom Slovenskej chemickej spoločnosti, Slovenskej biotechnologickej spoločnosti a Československej spoločnosti mikrobiologickej, v ktorej vykonával v rokoch 2002 – 2010 funkciu predsedu Komisie pre kvasinky. Počas svojej pedagogickej praxe vychoval 16 doktorandov (z toho 3 zahraničných), je autorom 9 kapitol v domácich a zahraničných učebniciach a monografiách. Okrem Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave prednášal aj na Fakulte chémie a technológie potravín Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Viedol 4 medzinárodné a viaceré domáce výskumné projekty. V r. 2005 – 2008 bol vedúcim Centra excelentnosti SAV „GLYCOBIOS”.

Svojou vedeckou činnosťou a publikačnou aktivitou reprezentovanou vyše 120 karentovanými publikáciami a viac ako 2700 citáciami významne prispel k reprezentácii slovenskej vedy v medzinárodnom meradle. Je autorom, resp. spoluautorom 14 patentov a patentových prihlášok, z ktorých väčšina bola realizovaná v praxi. Za svoju vedeckú činnosť získal viacero ocenení: Striebornú čestnú plaketu SAV Dionýza Štúra za zásluhy v prírodných vedách (1991), titul Technológ roka SR 1997 (za návrh biotechnologického spôsobu výroby vzácneho cukru celobiózy), Zlatú medailu SAV (2001), Patočkovu medailu za rozvoj mikrobiológie (2008), Medailu SAV za podporu vedy (2011). 

 

M. B.: Na základe čoho ste sa rozhodli pre štúdium na Fakulte technickej a jadrovej fyziky ČVUT v Prahe? Nebolo ťažké dostať sa tam?

V. FARKAŠ: „Moja cesta na jadrovú fakultu v Prahe bola determinovaná tým, že som maturoval v odbore jadrová chémia na Priemyselnej škole jadrovej techniky v Prahe. Bola to vtedy jediná stredná škola svojho druhu v celej Československej republike. Na túto školu, o ktorej existencii som do poslednej chvíle nevedel, som sa dostal dosť kurióznym spôsobom. Pôvodne som totiž spravil prijímacie skúšky na Priemyselnú školu elektrotechnickú v Bratislave, kde som aj nastúpil do prvého ročníka. V tých pubertálnych časoch som ešte presne nevedel, čo chcem robiť, zaujímalo ma všetko čo súviselo s vedou a technikou vrátane elektrotechniky. Po niekoľkých dňoch od začiatku vyučovania prišiel do triedy náš triedny učiteľ a oznámil, že v Priemyselnej škole jadrovej techniky v Prahe majú ešte niekoľko voľných miest pre študentov zo Slovenska. Škola bola otvorená len pred rokom a jej úlohou je pripravovať technické kádre pre budúce jadrové elektrárne. Zároveň nás upozornil, že štúdium v Prahe bude náročné. Po niekoľkých sekundách uvažovania som ako jediný z triedy zdvihol ruku. Bol to zlomový moment v mojom živote a nikdy som ho neoľutoval."

M. B.: Kam viedli Vaše ďalšie kroky po skončení vysokej školy?

V. FARKAŠ: „V tom čase, keď som končil vysokú školu (1965), fungoval v Československu systém tzv. umiesteniek. To znamená, že každý novopečený absolvent vysokej školy dostal poukaz na miesto, ktoré mu vybrali kdesi na ministerstve školstva a na ktoré musel nastúpiť a ostať tam pracovať aspoň 3 roky. Výhodou takejto praxe bolo, že – na rozdiel od dneška– nik z absolventov neostal nezamestnaný, nevýhodou však, že úradnícky škriatok vás mohol poslať kamkoľvek v republike bez ohľadu na vaše osobné záujmy. Vyhnúť sa príkazu bolo možné len z vážnych rodinných dôvodov, alebo s poriadnou dávkou protekcie. Ja, nakoľko som bol slobodný, bez záväzkov a vplyvného strýčka, som dostal umiestenku do Škodových závodov v Plzni. Tam som nastúpil do laboratória defektoskopie, kde sa pomocou silných rádioaktívnych zdrojov gama lúčov kontrolovala kvalita zvarov na oceľovej nádobe budúceho prvého československého jadrového reaktora. Nebola to príliš zaujímavá práca, a navyše bola nebezpečná, pretože pracovníkom hrozilo riziko ožiarenia gama žiarením. Z tejto nezávideniahodnej pozície ma vyslobodila až armáda. Po dvoch mesiacoch som dostal povolávací rozkaz nastúpiť na základnú vojenskú službu do Českých Budějovíc. V priebehu vojenskej služby som sa počas dovolenky u rodičov v Bratislave prihlásil na vedeckú ašpirantúru v odbore biochémia na Chemickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde zotrvávam až do dnešného dňa."

M. B.: Ktoré momenty vedeckovýskumnej činnosti považujete za najvýznamnejšie?

V. FARKAŠ: „Vedecká práca mi priniesla nesmierne množstvo zaujímavých momentov, nezabudnuteľných chvíľ eufórie, keď sa získal nový poznatok, alebo sa podarila nová vec a na druhej strane aj pocity sklamania, ba až frustrácie, keď sa nič nedarilo. Vďaka vede som spoznal mnohé krajiny, mnohých zaujímavých ľudí, nevšedných osobností, s niektorými som aj spolupracoval a cítil som sa byť členom toho obrovského celosvetového bratstva slobodných inteligentných ľudí, ktorých spája túžba po poznaní. Významným znakom vedeckého povolania je, že sa nejedná o mechanickú prácu, že človek pracuje na základe vlastných rozhodnutí, vlastného rozumu, že mu nikto denne neprikazuje, čo má robiť. Vtedy sa práca stáva hrou, stáva sa koníčkom, ba drogou, na ktorej je človek závislý."

M. B.: Na svojom konte máte aj 14 patentov. Koľko z nich bolo realizovaných v praxi a aký je ich prínos?

V. FARKAŠ: „Vo výskume sú najcennejšie výsledky, ktoré sú prakticky využiteľné. Myslím tým nielen tie, ktoré sa priamo realizujú v praxi, ale aj tie, ktoré rozširujú náš obzor poznania a sú užitočné tým, že slúžia ako odrazový mostík pre ďalšie bádanie. Ich charakteristickým znakom je spravidla ich vysoká citovanosť v odbornej literatúre. Na druhej strane, výsledky, ktoré boli patentované a ktoré sa realizovali vo výrobe, bývajú málokedy citované, takže vzniká dojem ako by išlo z vedeckého hľadiska o výsledky menej hodnotné. Výskum v Slovenskej akadémii vied sa väčšinou zameriava na tzv. základný výskum, jeho primárnym cieľom nie je produkcia patentov. Moje patenty vznikali viac-menej ako vedľajší produkt základného výskumu. Vždy som uvažoval o tom, ako by sa nové poznatky dali využiť. Môžem povedať, že takmer všetky moje patenty boli využité, buď v realizačnom oddelení nášho ústavu alebo na iných pracoviskách či v podnikoch. Medzi najviac ekonomicky prínosné patria tie, ktoré sa týkajú výroby rádioaktívnych derivátov nukleotidov cukrov, patent na výrobu fungálnych spór pre biologickú ochranu rastlín a patent na biotechnologický proces výroby vzácneho cukru celobiózy."

M. B.: Mohli by ste niektorý z realizovaných patentov konkretizovať?

V. FARKAŠ: „Hádam ten posledný. Celobióza je základnou stavebnou jednotkou celulózy a v prírode sa voľná nevyskytuje. Je však dôležitým substrátom pri výrobe niektorých antibiotík. Predtým sa vyrábala pôsobením silných minerálnych kyselín a zvýšenej teploty na celulózu. Neutralizáciou použitých kyselín vznikali soli, ktoré znečisťovali životné prostredie. Naša technológia na výrobu celobiózy využíva enzým celulázu, ktorá štiepa celulózu na celobiózu pri normálnej teplote a pri neutrálnom pH. Nevznikajú pritom žiadne vedľajšie škodlivé produkty, pričom výťažnosť procesu je niekoľkonásobne vyššia ako v prípade kyslej hydrolýzy. Navyše, ako základná surovina pre výrobu celobiózy slúži odpadová buničina a mohol by sa použiť aj zberový papier. Vďaka tejto technológii sa Chemický ústav SAV stal pravdepodobne najväčším svetovým producentom celobiózy a z nášho realizačného oddelenia sa predáva do celého sveta. Proces sa u nás v ústave využíva už vyše 20 rokov a každoročne prináša ústavu nemalý zisk, bohužiaľ, nie však jeho pôvodcom."

M. B.: Zaoberáte sa biologickou ochranou rastlín. Môžete aspoň v kocke zhrnúť čo je jej podstatou?

V. FARKAŠ: „Biologická ochrana je založená na vzájomnom antagonizme organizmov v prírode, kde takmer každý organizmus má svojho prirodzeného nepriateľa (antagonistu). Náš výskum sa týka ochrany rastlín pred ochoreniami spôsobenými mikroskopickými hubami (plesňami). Konkrétne sme sa zamerali na využitie pôdnej mikroskopickej huby Trichoderma na ochranu rastlín pred hubami napádajúcimi korene rastlín. Práca trvala asi 10 rokov a pozostávala z niekoľkých etáp, ktoré obsahovali izoláciu rôznych kmeňov huby Trichoderma z prírodných stanovísk, testovanie ich účinnosti voči vybraným fungálnym patogénom, laboratórne a poľné pokusy pesticídnej účinnosti, optimalizáciu masovej produkcie spór a spôsobov ich aplikácie. Bolo našou veľkou satisfakciou, keď si jedna firma z južného Slovenska zakúpila od nášho ústavu licenciu na efektívny kmeň a na technológiu produkcie jeho spór pre účely biologickej ochrany rastlín. Firma teraz spóry našej huby produkuje vo veľkom a predáva farmárom."

M. B.: Ste aktívny aj vo vyššom veku. Ako si dobíjate energiu?

V. FARKAŠ: „Práca ma baví, takže ju nepovažujem za príliš energeticky náročnú záležitosť. Časy, keď som si energiu dobíjal aktívnym športovaním, či manuálnou prácou v záhrade sú nenávratne preč. Ako zdroj relaxu mi slúži v lete pobyt na chalupe, v zime doma čítanie, počúvanie hudby a predovšetkým spánok."

M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor.

 

Vedec doc. Ing. Vladimír Farkaš, DrSc., bude hosťom Bratislavskej vedeckej cukrárne, v ktorej vystúpi s prezentáciou témy: Biologická ochrana rastlín. Vedecká cukráreň sa uskutoční dňa 11. októbra 2016 o 9.00 hod. v Centre vedecko-technických informácií SR (CVTI SR) v Bratislave, Lamačská cesta 8/A (Patrónka).

 

Rozhovor pripravila a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR

Foto: z archívu doc. V. Farkaša

Súvisiace:

Hore
Aurelium - centrum vedy
Publikácie Veda v CENTRE
Veda v Centre
Quark_2019
kúpa časopisov jún 2016
TAG Slovenská veda
banner záhrady
Zaujímavosti vo vede
Vlastnosť hydrogélov je udržať vlhkosť všade tam, kde je to potrebné a odstrániť ju, keď prekáža.
Zistite viac