Aurel Stodola samotnú turbínu nevynašiel, no presným matematickým modelovaním a pochopením termodynamiky ukázal svetu, ako ju navrhovať s maximálnou účinnosťou. Jeho teoretické základy dodnes formujú letectvo aj modernú energetiku.
Slovenský fyzik a strojný inžinier Aurel Stodola (1859 – 1942), rodák z Liptovského Mikuláša, zakladateľ teórie parných a plynových turbín. Zdroj: Wikimedia Commons
Výroba elektriny, let na dovolenku či vykurovanie moderným tepelným čerpadlom v sebe nesie odkaz vedeckej práce z prelomu 19. a 20. storočia. V tom čase sa technika spoliehala predovšetkým na metódu pokusu a omylu. Až fyzik a strojný inžinier Aurel Stodola, rodák z Liptovského Mikuláša, vniesol do konštrukcie tepelných strojov exaktnú vedu.
Od hádania k matematickým modelom
Ako mení turbína teplo na pohyb? Horúca para alebo horúci plyn prúdi sústavou lopatiek, čím odovzdáva energiu rotoru. Ten roztáča hriadeľ a následne generátor, ktorý premieňa mechanickú prácu na elektrinu. Aby však takýto stroj fungoval skutočne efektívne a bezpečne, konštruktéri musia presne rozumieť prúdeniu, tlaku, teplote a obrovskému namáhaniu rotujúcich materiálov.
Stodola po nástupe na pozíciu profesora strojárstva Spolkovej vysokej školy technickej vo švajčiarskom Zürichu vybudoval v rokoch 1897 až 1900 najmodernejšie strojové laboratórium v Európe. Na prístrojoch v skutočnej veľkosti prepájal teóriu s praxou. Dovtedajšie technické dohady tak nahradil dôkladný vedecký výskum a matematické modelovanie.
Kniha, ktorá zmenila inžinierstvo
Zlom vo vnímaní turbín nastal v roku 1902, keď Stodola predniesol vizionársku prednášku pred Úniou nemeckých inžinierov. Namiesto všeobecných fráz detailne opísal a matematicky odvodil prúdenie pary. O rok neskôr vydal v nemeckom Berlíne prelomové dielo o parných turbínach. Kniha zaznamenala taký úspech, že pre zložitú kombináciu textu a rozsiahlych grafov musel vydavateľ zaviesť nový rozmer strán, dodnes známy ako formát Stodola.
Dielo sa stalo celosvetovou inžinierskou referenčnou prácou. Kým prvé vydanie z roku 1903 malo 220 strán, šiesta edícia presiahla 1200 strán. V rámci tohto systematického výskumu zadefinoval aj takzvaný Stodolov zákon, ktorý vysvetľuje rozloženie tlakov v turbíne.
Od tepelných čerpadiel k raketám
Teoretický prínos tohto vedca zďaleka neostal len pri parných elektrárňach. Spoluautorstvo na Gouyovom-Stodolovom zákone, ktorý definuje tepelné straty v termodynamických systémoch, položilo základy vývoja tepelných čerpadiel. V roku 1928 navrhol Stodola tepelné čerpadlo, ktoré vykurovalo ženevskú radnicu dlhých tridsať rokov. Pôvodné zariadenie spoľahlivo slúžilo až do roku 1958, kým ho nenahradil modernejší systém. Pre svoju historickú hodnotu sa však nezničilo a dodnes je vystavené ako technický unikát v ženevskom Múzeu histórie vied.
Jeho výskum prúdenia v Lavalovej dýze zasa o desaťročia neskôr poslúžil ako vedecký odrazový mostík pre novú generáciu konštruktérov. Priamo zo Stodolových výpočtov totiž vychádzali napríklad priekopníci konštrukcie prvých raketových a prúdových leteckých motorov v medzivojnovom období.
Inovácie v medicíne a spoločenský prínos
Okrem energetiky sa Stodola venoval aj humanitárnym a medicínskym projektom. V spolupráci s nemeckým chirurgom Ferdinandom Sauerbruchom navrhol v roku 1915 pohyblivú umelú ruku, čím chcel pomôcť množstvu vojakov, ktorí prišli o končatiny počas prvej svetovej vojny.
Aj na sklonku života sa naďalej venoval výskumu a inžinierskym projektom. Vo veku 80 rokov osobne viedol prevádzkové testy prvého funkčného prototypu plynovej spaľovacej turbíny. Jeho systematický prístup k vede vysoko oceňoval aj Albert Einstein. V roku 1940 udelili Stodolovi zlatú Medzinárodnú medailu Jamesa Watta, čo predstavuje technickú obdobu Nobelovej ceny.
Ako mysliteľ rázne odmietal dobový kultúrny pesimizmus a upozorňoval, že vplyv techniky na ľudstvo nezávisí od strojov samotných, ale od toho, v akom spoločenskom nastavení sa využívajú. Dnes je nepochybné, že jeho celoživotná práca neporovnateľne urýchlila a zlacnila technický pokrok dvadsiateho storočia.
Zdroje: Slovenská akadémia vied, ETH Zürich, ETH-Bibliothek, Aurel Stodola
(KAM)






