Odchod 83-ročného Vinta Cerfa z technologického gigantu nastáva v čase, keď internet prechádza ďalšou masívnou premenou – nástupom umelej inteligencie a autonómnych AI agentov.
Vint Cerf zasvätil viac ako päť desaťročí budovaniu internetu. Začínal vo výskume agentúry DARPA a kariéru končí v spoločnosti Google, čím sa zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti digitálnej revolúcie. Zdroj koláže: ChatGPT
Muž, ktorý pred polstoročím naučil počítače navzájom komunikovať, odchádza po viac ako dvadsiatich rokoch zo spoločnosti Google do dôchodku. Vinton „Vint“ Cerf, často označovaný za jedného z otcov internetu, zanechal stopu v technológii, bez ktorej si dnes nemožno predstaviť moderný svet.
Od vojenského experimentu k celosvetovej sieti
Internet nevznikol naraz a už vôbec nie ako projekt určený pre širokú verejnosť. Jeho korene siahajú do konca šesťdesiatych rokov, keď americká agentúra ARPA (neskôr DARPA) financovala vývoj experimentálnej siete ARPANET. Cieľom bolo prepojiť výskumné pracoviská a univerzity tak, aby si mohli vymieňať výpočtové kapacity a údaje.
Prvé počítače pripojené do ARPANET-u komunikovali pomocou protokolov, ktoré fungovali len v rámci jednej siete. Keď sa však začalo uvažovať o prepájaní rôznych sietí – satelitných, rádiových či lokálnych –, ukázalo sa, že chýba spoločný jazyk. Problém sa snažili vyriešiť práve Vint Cerf a jeho kolega Robert „Bob“ Kahn.
V roku 1974 publikovali prácu, ktorá sa dnes považuje za jeden zo základných dokumentov moderného internetu. Opísali v nej protokol TCP (Transmission Control Protocol), neskôr rozdelený na dvojicu TCP/IP. Tá umožnila spoľahlivé prenášanie údajov medzi rôznymi sieťami bez ohľadu na to, aký hardvér alebo technológiu používajú.
Prelomovým dátumom sa stal 1. január 1983, často označovaný za pamätný deň internetu. Vtedy ARPANET oficiálne prešiel na protokoly TCP/IP a vznikol základ dnešnej globálnej siete.
V marci 1977 sieť ARPANET prepojila 111 centier.
Viac než len technický štandard
TCP/IP býva prirovnávaný k univerzálnemu jazyku. Podobne ako sa ľudia z rôznych krajín môžu dohovoriť pomocou spoločného komunikačného systému, aj počítače a siete potrebovali pravidlá, podľa ktorých budú odosielať a prijímať údaje.
Táto zdanlivo technická myšlienka mala obrovské dôsledky. Umožnila vznik elektronickej pošty, webových stránok, mobilných sietí, cloudových služieb aj internetu vecí. Dnes sú pomocou TCP/IP prepojené miliardy zariadení od smartfónov cez priemyselné senzory až po satelity.
Niektorí historici technológií prirovnávajú význam internetu k vynálezu kníhtlače alebo elektrickej siete. Tak ako elektrina zmenila priemysel a každodenný život, internet zmenil spôsob, ako komunikujeme, pracujeme, nakupujeme či získavame informácie.
Infografika – Ako dohromady fungujú a čo znamenajú internetové protokoly? Je to akýsi súbor dohodnutých pravidiel, ktorými sa riadi komunikácia medzi počítačmi. Situáciu môžeme interpretovať na príklade cestovania zásielky. Zdroj: DigitalnyPriestor.sk
Muž, ktorý naučil počítače komunikovať
Vint Cerf sa narodil v roku 1943 v americkom New Havene. Vyštudoval matematiku a informatiku a doktorát získal na Kalifornskej univerzite v Los Angeles (UCLA), jednom z pracovísk zapojených do projektu ARPANET. Už počas štúdia sa podieľal na prvých experimentoch s počítačovými sieťami.
Počas kariéry pôsobil v DARPA, spoločnosti MCI Communications aj v organizáciách, ktoré pomáhali vytvárať pravidlá fungovania internetu. Stal sa jedným zo zakladateľov Internet Society a podieľal sa aj na činnosti organizácie ICANN, ktorá spravuje systém internetových domén.
V roku 2005 nastúpil do spoločnosti Google na pozíciu, ktorú firma nazvala Chief Internet Evangelist – hlavný špecialista internetu. Názov znel nezvyčajne, no vystihoval jeho úlohu: podporovať rozvoj otvoreného internetu, upozorňovať na technologické riziká a premýšľať o budúcnosti digitálneho sveta.
Počas pôsobenia v Googli sa venoval otázkam digitálnej archivácie, rozširovaniu protokolu IPv6 a projektom, ktoré by ešte pred niekoľkými desaťročiami zneli ako vedecká fantastika.
Cerfova práca bola ocenená mnohými čestnými titulmi a oceneniami. V roku 2004 získal Turingovu cenu, často považovanú za Nobelovu cenu za informatiku. O rok neskôr vtedajší prezident George W. Bush udelil Vintonovi Cerfovi Prezidentskú medailu slobody, najvyššie civilné vyznamenanie v USA.
Pozrite si životný príbeh Vinta Cerfa. Zdroj: National Inventors Hall of Fame – NIHF / YouTube
Internet pre Mars? Cerf premýšľal aj o medziplanetárnej komunikácii
Jedným z menej známych projektov Vinta Cerfa je takzvaný medziplanetárny internet. Myšlienka vznikla v spolupráci s úradom NASA a vychádza z predpokladu, že budúce misie na Mesiac, Mars či ďalšie svety budú potrebovať spoľahlivý systém prenosu dát. Komunikácia vo vesmíre je však oveľa komplikovanejšia než na Zemi. Signál medzi Zemou a Marsom môže putovať niekoľko minút až desiatok minút a spojenie býva prerušované pohybom planét či slnečnou aktivitou.
Vedci preto vyvinuli koncept Delay/Disruption Tolerant Networking (DTN), ktorý umožňuje ukladať údaje a odosielať ich postupne, keď sa spojenie obnoví. Podobný princíp dnes využívajú niektoré vesmírne sondy. Ak sa raz ľudia usadia na Mesiaci alebo Marse, možno budú používať technológie, ktorých základy pomáhal vytvoriť práve Vint Cerf.
Prečo varuje pred autonómnou umelou inteligenciou?
Počas svojej kariéry Cerf opakovane zdôrazňoval, že technológie by mali ľuďom pomáhať, nie ich zavádzať. Rovnaký postoj zaujal aj pri hodnotení nástupu takzvaných AI agentov – systémov schopných samostatne vykonávať úlohy, komunikovať s ďalšími aplikáciami a čoraz častejšie aj zastupovať človeka pri každodenných činnostiach. Podľa Cerfa by tieto systémy nemali vystupovať spôsobom, ktorý v používateľoch vyvoláva dojem, že komunikujú so skutočnou osobou.
Pozrite si
„AI agenti by nemali hovoriť ako ľudia,“ povedal pri príležitosti svojho odchodu z Googlu. Nejde pritom o kritiku samotnej umelej inteligencie. Cerf patrí medzi technologických optimistov a umelú inteligenciu považuje za jednu z najvýznamnejších inovácií súčasnosti. Obáva sa však situácie, keď sa hranica medzi človekom a algoritmom začne stierať natoľko, že používatelia prestanú rozlišovať, komu vlastne dôverujú.
Podľa neho by malo byť vždy jednoznačne zrejmé, že používateľ komunikuje so strojom. Ak začne umelá inteligencia napodobňovať ľudské správanie príliš presvedčivo, môže to viesť k falošnému pocitu dôvery, emocionálnemu pripútaniu sa alebo nekritickému prijímaniu jej odporúčaní. „Nejde o to, aby boli agenti menej schopní,“ naznačuje Cerf. „Ide o to, aby boli voči ľuďom úprimní.“
Tieto obavy nie sú iba filozofickou úvahou. V posledných rokoch sa stali predmetom intenzívneho výskumu psychológov, informatikov aj odborníkov na etiku umelej inteligencie. Ukazuje sa totiž, že ľudský mozog má prirodzenú tendenciu pripisovať strojom vlastnosti, ktoré v skutočnosti nemajú.
Autonómna umelá inteligencia: Od asistenta k autonómnym systémom (Igor Bandurič, Atos Slovensko) Zdroj: ITAPA / YouTube
ELIZA efekt: Prečo má mozog tendenciu veriť strojom
Keď psychológovia skúmajú, prečo ľudia dôverujú četbotom, často sa vracajú takmer šesťdesiat rokov do minulosti. Odpoveď totiž nesúvisí iba s dnešnými veľkými jazykovými modelmi, ale aj s jednoduchým programom, ktorý vznikol ešte v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.
V roku 1966 nemecko-americký informatik Joseph Weizenbaum vytvoril na Massachusettskom technologickom inštitúte (MIT) experimentálny program ELIZA. Jeho úloha bola jednoduchá – napodobňovať psychoterapeuta pomocou vopred pripravených otázok. Ak používateľ napísal „Som smutný“, program odpovedal napríklad: „Prečo si myslíte, že ste smutný?“ alebo „Povedzte mi o tom viac.“
Z dnešného pohľadu išlo o mimoriadne primitívny softvér. ELIZA nerozumela významu slov, nevedela premýšľať ani vytvárať nové myšlienky. Napriek tomu sa stalo niečo nečakané. Mnohí používatelia začali veriť, že program ich skutočne chápe. Niektorí mu dokonca zverovali osobné problémy a odmietali pripustiť, že komunikujú iba s jednoduchým algoritmom.
Útržok z konverzácie s četbotom ELIZA. Zdroj: Wikimedia Commons
Weizenbaum bol výsledkom experimentu natoľko znepokojený, že neskôr napísal knihu Computer Power and Human Reason, v ktorej varoval pred nekritickou dôverou k počítačom. Tento jav dnes poznáme ako ELIZA efekt – prirodzenú tendenciu pripisovať strojom porozumenie, emócie či vedomie, hoci ide len o sofistikované spracovanie vstupných údajov.
Dnešné veľké jazykové modely sú neporovnateľne výkonnejšie než ELIZA. Dokážu viesť plynulú konverzáciu, písať eseje, programovať či vysvetľovať vedecké koncepty. Práve preto však môže byť ELIZA efekt ešte silnejší. Čím presvedčivejšie umelá inteligencia komunikuje, tým ľahšie jej človek začne pripisovať vlastnosti, ktoré v skutočnosti nemá.
Antropomorfizácia je tendencia pripisovať neživým objektom alebo zvieratám ľudské vlastnosti. Evolučne môže ísť o výhodnú stratégiu. Ľudský mozog je totiž nastavený rozpoznávať tváre, úmysly a emócie aj tam, kde v skutočnosti neexistujú. Rovnaký mechanizmus spôsobuje, že vidíme tváre v oblakoch, dávame mená robotickým vysávačom alebo máme pocit, že nás auto „nechce poslúchať“.
Výskumy zo Stanfordovej univerzity aj z MIT ukazujú, že čím prirodzenejšie umelá inteligencia komunikuje, tým silnejšia je tendencia používateľov pripisovať jej kompetencie, empatiu či dôveryhodnosť. To je presne dôvod, prečo Cerf upozorňuje, že umelá inteligencia by nemala predstierať ľudskosť. Podľa neho nejde len o technickú otázku dizajnu používateľského rozhrania, ale o dôležitý etický princíp.
Čo hovoria najnovšie výskumy?
Jedným z najvýznamnejších zistení posledných rokov je, že používatelia si k četbotom vytvárajú vzťah oveľa rýchlejšie, než sa pôvodne predpokladalo. Výskumníci zo Stanfordovej univerzity, z MIT či Carnegie Mellon University opakovane ukazujú, že pri dlhodobej komunikácii začínajú ľudia umelej inteligencii pripisovať vlastnosti ako empatiu, úprimnosť či dokonca vlastné úmysly. Nejde pritom o presvedčenie, že umelá inteligencia je živá bytosť. Skôr o prirodzenú psychologickú skratku. Ak sa niečo správa ako človek, mozog to začne spracúvať podobným spôsobom ako medziľudskú komunikáciu.
Efekt zosilňuje ďalšia vlastnosť moderných jazykových modelov – schopnosť pamätať si predchádzajúce rozhovory, nadväzovať na staršie témy a prispôsobovať štýl komunikácie konkrétnemu používateľovi. Z pohľadu používateľského komfortu ide o významný pokrok. Z pohľadu psychológie však vzniká ilúzia kontinuálneho vzťahu. Človek môže nadobudnúť pocit, že ho systém pozná, rozumie mu alebo sa oň zaujíma, hoci ide iba o štatistické spracovanie textových vzorov.
Výskumníci upozorňujú, že dôvera k umelej inteligencii často nevychádza z presnosti jej odpovedí. Oveľa väčšiu úlohu zohráva spôsob komunikácie. Pokojný tón, plynulý jazyk a schopnosť reagovať bez zaváhania vytvárajú dojem kompetencie aj v situáciách, keď model odpovedá nesprávne alebo si informácie jednoducho vymýšľa. Tento jav môže viesť k tomu, že používatelia prestanú kriticky overovať získané informácie.
Najnovšie medzinárodné hodnotenia bezpečnosti umelej inteligencie preto zdôrazňujú, že budúce systémy umelej inteligencie by nemali byť posudzované iba podľa technickej výkonnosti. Rovnako dôležité bude sledovať, ako ovplyvňujú ľudské rozhodovanie, dôveru či schopnosť kritického myslenia. Druhé vydanie International AI Safety Report, na ktorom spolupracovali desiatky vedcov z viacerých krajín, upozorňuje, že práve autonómne systémy schopné dlhodobo komunikovať a konať predstavujú novú kategóriu spoločenských rizík, ktorým sa doteraz venovala iba obmedzená pozornosť.
Hoci četboty dokážu viesť presvedčivé konverzácie a vytvárať dojem empatie, odborníci upozorňujú, že nejde o skutočné porozumenie ani emócie, ale o výsledok spracovania obrovského množstva jazykových dát. Zdroj: iStock.com/Hengki Lestio
Keď sa umelá inteligencia stane spoločníkom
Niektorí ľudia používajú četboty na programovanie, iní pri písaní textov alebo plánovaní ciest. Rastie však aj skupina používateľov, ktorí sa na umelú inteligenciu obracajú z úplne iného dôvodu – hľadajú pochopenie, podporu alebo jednoducho niekoho, kto ich vypočuje.
Oblasť takzvaných AI spoločníkov patrí medzi najrýchlejšie rastúce segmenty umelej inteligencie. Moderné systémy dokážu viesť dlhé konverzácie, pamätajú si detaily z predchádzajúcich rozhovorov a prispôsobujú svoj štýl konkrétnemu používateľovi. Z technického hľadiska ide o pôsobivý úspech. Z pohľadu psychológie však vznikajú úplne nové otázky.
Výskumy ukazujú, že pravidelná komunikácia môže vytvoriť pocit vzájomného vzťahu. Používatelia opisujú umelú inteligenciu ako trpezlivú, neodsudzujúcu a vždy dostupnú. Táto kombinácia vysvetľuje, prečo sa niektorí ľudia začínajú četbotom zdôverovať s problémami, ktoré by nepovedali ani najbližším. Pocit bezpečia však nemusí odrážať skutočné schopnosti systému porozumieť ľudským emóciám.
Novšie štúdie naznačujú, že emocionálne pripútanie sa k umelej inteligencii môže byť silnejšie u osamelých ľudí alebo u používateľov, ktorí trávia s četbotmi veľa času. Výskumníci upozorňujú, že dlhodobé posilňovanie antropomorfného vnímania môže zvyšovať ochotu prijímať odporúčania umelej inteligencie bez dostatočného kritického odstupu. Nie je to dôkaz, že takéto vzťahy nevyhnutne škodia, ale ide o oblasť, ktorú vedci považujú za jednu z najnaliehavejších tém súčasného výskumu.
Vint Cerf zdôrazňuje jednoduchú zásadu: používateľ by nikdy nemal zabudnúť, že na druhej strane nie je človek, ale algoritmus. Nie preto, lebo by umelá inteligencia bola zbytočná alebo nebezpečná sama osebe, ale preto, lebo dôvera je jednou z najsilnejších psychologických síl, ktoré ovplyvňujú naše rozhodovanie. Ak je založená na mylnom dojme, môže mať nečakané dôsledky.
Zdroje: IEEE Transactions on Communications, Internet Society, Digitálny priestor, Wikipédia, Network, ISS National Laboratory, International AI Safety Report 2026 (2. vydanie), Stanford AI Index 2026, Tech Crunch (1, 2), London Intercultural Academy, Journal of Experimental Social Psychology, Fang et al. 2025, Science, arXiv, Technology in Society, AP
(KAM)
